Sú kresťania vo Svätej zemi odsúdení na zánik?

Tisícky kresťanov žijú na izraelských a palestínskych územiach zovretí medzi dvoma mlynskými kameňmi. Mnohí dali prednosť asimilácii alebo emigrácii.


Latinský patriarcha Jeruzalema Fouad Twal počas vianočnej procesie v Betleheme. Foto – TASR/AP

S blížiacimi sa Vianocami si niektorí z nás určite nájdu čas, aby sa zamysleli nad udalosťami, ktoré pred dvoma tisíckami rokov viedli na území dnešného Izraela k vzniku kresťanstva. Pri tejto príležitosti stojí za to, aby sme sa pozreli na život a postavenie súčasných kresťanov v prostredí, ktoré je kolískou nášho náboženstva.

Zovretí medzi judaizmom a islamom

Kresťania vo Svätej zemi tvoria pestrú mozaiku komunít rôznej veľkosti a rituálnej diverzity. Svoju úlohu v tom nezohrávajú len náboženské, ale aj kultúrne, etnické a jazykové rozdiely. Konfesionálne tam majú v rôznych variáciách svoje zastúpenie prakticky všetky väčšie kresťanské cirkvi – ortodoxné, katolícke, evanjelické, anglikánske i evanjelikálne. Ich zápas o udržanie vlastnej identity je sťažený charakterom prostredia, v ktorom sú ako výrazná menšina zovretí medzi judaizmom a islamom.

Kým ešte v roku 1948 tvorili kresťania na území dnešného Izraela okolo 10 percent obyvateľstva, tak v jeho súčasnej populácii sú to už len tri percentá. Z toho v samotnom Izraeli sa ku kresťanom hlási asi 130-tisíc arabsko-palestínskych obyvateľov hovoriacich arabsky. Okrem toho je tam ďalších zhruba 30-tisíc obyvateľov židovsko-izraelskej populácie, ktorí rozprávajú hebrejsky.

V značnej miere pochádzajú z imigračnej vlny medzi rokmi 1990 – 2005, keď predovšetkým z krajín bývalého Sovietskeho zväzu a východnej Európy dorazil do Izraela asi milión ľudí. Ďalších približne 150-tisíc kresťanov tvoria prevažne tzv. pracovní imigranti z posledných rokov (105-tisíc z Filipín, Indie, Srí Lanky, Nigérie, Ghany, prípadne Latinskej Ameriky) a čakatelia na udelenie azylu (45-tisíc emigrantov z Etiópie a Eritrey).

Na palestínskych územiach vrátane východnej časti Jeruzalema žije ďalších asi 50-tisíc kresťanov (v Zajordánsku 38-tisíc, 10-tisíc v Jeruzaleme a zhruba dvetisíc v pásme Gazy), ktorí hovoria prevažne arabsky, čo tvorí menej ako dve percentá palestínskej populácie.

Rozptýlení v diaspórach

Celkovo zhruba 360-tisíc kresťanov vo Svätej zemi žije v rozptýlených diaspórach obkolesených nábožensky väčšinovým obyvateľstvom. Vzťahy so svetom islamu a judaizmu majú bytostný vplyv na spôsob a kvalitu života ich spoločenstiev. Obe majority sa ku kresťanskej menšine správajú ako spoločenské dominanty, čo so sebou prináša vážne ťažkosti. Stačí spomenúť septembrový podpaľačský útok na maronitský kláštor Mar-Charbel v Betleheme.

Aj prebiehajúci konflikt v Sýrii a Iraku má neblahý vplyv na radikalizáciu miestnych moslimov, ktorí napríklad palestínskych kresťanov považujú za zradcov, a preto sú terčmi ich útokov kresťanské ciele. Konverzie vystavujú konvertitov a ich rodiny v tom lepšom prípade „len“ neznesiteľnému tlaku. V tom horšom sa pridáva násilie, prípadne smrť.

Pritom v národnooslobodzovacom zápase Palestínčanov zohrávali kresťania, ako napríklad George Habash (ľavicovo orientovaný intelektuál a niekdajší generálny sekretár Ľudového frontu za oslobodenie Palestíny), pomerne dôležitú úlohu. Potom ako sa z neho vytratil sekulárny charakter a opraty prevzali islamisti, stratili svoj vplyv aj kresťania. Určité politické postavenie si udržali aspoň na lokálnej úrovni. Podľa dohody z roku 1997 kresťanom prislúcha právo na starostu Betlehema a siedmich ďalších miest v Zajordánsku.  

K téme
Kresťanov vo Svätej zemi vystrašil radikálny rabín. Vyzval k podpaľovaniu kostolov Zdieľať

Prejavy extrémizmu sa občas nevyhýbajú ani židovskej populácii. V lete dokonca podali miestni katolícki biskupi trestné oznámenie na nacionalistické hnutie Lehava (Plameň) a jeho rabína Bentziona Gopsteina, ktorý neskrývaným spôsobom podnecoval k podpaľovaniu kostolov. Treba však poznamenať, že Lehava a jej aktivity sa nestretávajú s podporou väčšiny židovského obyvateľstva. Samotný štát Izrael dokonca vyšiel v ústrety časti kresťanom, pre ktorých v minulom roku prijal zákon o uznaní samostatnej etnicity v podobe aramejskej národnosti.

Najskôr približne dvetisíc libanonských vojakov tejto etnickej príslušnosti v roku 2000 dezertovalo z libanonských ozbrojených síl a v čase, keď sa izraelská armáda sťahovala z južného Libanonu, požiadali v Izraeli o azyl. Postupne sa k nim pridali ďalší, ktorí sa chceli zriecť v Libanone nanútenej arabskej národnosti. Dnes túto skupinu tvorí už asi 10-tisíc ľudí obradu maronitských kresťanov pochádzajúcich prevažne z okolia mesta Jish v Galiley.

Asimilácia, rezignácia a emigrácia

V palestínsko-izraelských, prípadne arabsko-izraelských konfliktoch sa kresťania ocitajú medzi dvoma mlynskými kameňmi. V napätí medzi bojujúcimi stranami sa ocitajú v hľadáčiku útočníkov, ktorí zostávajú často nepotrestaní a ich zločiny zo strany úradov nepovšimnuté. Ľahko zraniteľné spoločenské postavenie kresťanov oslabuje ich už aj tak krehké komunity. Prostredie, ktoré sa často ocitá vo víre násilia, je spolu s diskrimináciou z toho vyplývajúcou hlavnou príčinou rozhodnutí, ku ktorým sa kresťania uchyľujú pre zabezpečenie prežitia a bezpečnosti. Jedným z nich je rezignácia. Hoci nemá za následok nejaké početné konverzie k islamu a judaizmu, dlhodobé napätie a život v neistote vedie postihnutých jednotlivcov a skupiny k asimilácii v zmysle životného štýlu.


Pápež František sa v Betleheme modlí pri bezpečnostnom múre odďeľujúcom izraelské a palestínske územie. Foto – TASR/AP

Optimistickejším postojom je na čas a entuziazmus náročné úsilie o udržiavanie živých medzináboženských kontaktov. V ňom predstavitelia hierarchie spolu s aktívnymi laikmi iniciujú dialóg s obidvoma majoritami, ktorý je zameraný na občiansku rovnosť a rovnaké právne spoločenské postavenie. Najmä v prípade mladších a vitálnejších kresťanských komunít má zároveň za cieľ povzbudiť svoju členskú základňu k „povolaniu nádeje“. K vydávaniu viditeľného kresťanského svedectva, ktorého zmyslom je ich angažovaná spoločenská prítomnosť. Kolektívnym zámerom má byť jednota, ktorá pri presadzovaní spoločných požiadaviek prekoná aj hranice konfesionálnych a sociálnych rozdielov jednotlivých spoločenstiev.

K téme
Izrael: Tisíce kresťanov protestovali proti znižovaniu dotácií pre svoje školy Zdieľať

Viac-menej defenzívnym postojom niektorých kresťanských komunít v reakcii na vyššie uvedené neduhy je voľba dobrovoľnej spoločenskej izolácie. V tomto prípade sa jednotlivé skupiny koncentrujú v samostatných obytných rezortoch, preferujú vlastné kresťanské školy, odmietajú posielať deti do verejných vzdelávacích inštitúcií a dištancujú sa od svojich susedov. Za následok to má ich getizáciu a odsun na sociálnu perifériu.

Posledným a, žiaľ, čoraz častejším riešením zložitého postavenia kresťanskej menšiny je jej emigrácia. Predovšetkým vzdelaní a vzhľadom na vek perspektívni kresťania odchádzajú z krajiny a svoju budúcnosť spájajú s pôsobením v zahraničí. Jezuita David Mark Neuhaus, patriarchálny vikár pre hebrejsky hovoriacich katolíkov Latinského patriarchátu v Jeruzaleme, upozorňuje, že súčasný exodus šikovných kresťanov nahráva pesimistom, podľa ktorých je kresťanská prítomnosť vo Svätej zemi odsúdená na zánik.

Zatiaľ ešte nie je isté, ktorý scenár týkajúci sa kresťanských spoločenstiev v Izraeli sa naplní. Isté však je, že pokiaľ nechceme pripustiť realitu toho najtragickejšieho (ako v prípade Iraku a Sýrie), mali by sme kresťanskú menšinu žijúcu na miestach posvätených dejinami spásy v rámci našich možností všemožne podporiť. Možno práve nadchádzajúca vianočná atmosféra nám pre to poskytne vhodné príležitosti.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo