Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
09. apríl 2020

Veľká noc, počas ktorej sa zrodila karanténna spiritualita

Ako sa nechcené provizórium môže zmeniť na čas milosti.
Veľká noc, počas ktorej sa zrodila karanténna spiritualita

Parížsky arcibiskup Michel Aupetit požehnáva mesto Paríž 9. apríla 2020. FOTO: TASR/AP

V súvislosti s Covid-19 sa stále častejšie skloňuje slovo kríza. Táto skutočnosť za normálnych okolností vzbudzuje obavy z ďalšieho vývoja a prináša pocity bezradnosti. Každodenné správy neveštia nič dobré, to najhoršie nás ešte len čaká, a preto je na mieste otázka, či kríza môže mať aj pozitívny zmysel. Pastorálna konštitúcia Gaudium et Spes hovorí, že máme neustále skúmať znamenia čias a vysvetľovať ich vo svetle evanjelia, aby sme na ne mohli primeraným spôsobom odpovedať (GS 4).

Pod pojmom kríza rozumieme zložitú situáciu, kritický stav, núdzu či tieseň. Zaujímavosťou je, že hoci moderný význam tohto slova pochádza z gréčtiny, v biblickom kontexte znamená niečo iné ako jeho bežné vnímanie. V Novom zákone sa podstatné meno krisis vyskytuje 47-krát, z toho 11-krát u evanjelistu Jána. Práve v jeho textoch krisis označuje Ježišov súd nad týmto svetom v súlade so židovskou eschatológiou. Zároveň je Ján originálny v tom, že krisis u neho znamená tiež súd, ktorý je dejúcou sa skutočnosťou.

Podľa Jána sa v Ježišovi uskutočňujú všetky prísľuby a očakávania Starého zákona. Preto je sám Kristus eschaton a každý, kto sa s ním stretne a uverí v neho, stretáva sa s posledným uskutočnením vlastného života a jeho konečným zameraním. O definitívnom osude človeka sa teda rozhoduje podľa jeho aktuálneho postoja k Ježišovi a jeho odkazu (Jn 5,24; 9, 39; 12, 47-48).

Nádej na čas milosti

Krisis je moment neustáleho rozhodovania sa pre Krista alebo proti nemu bez ohľadu na to, či sa k sviatostiam pristupovať dá alebo nie. Zdieľať

Krisis ako súd, pred ktorý Kristus stavia človeka, nie je nejaký vonkajší inštitucionalizovaný tribunál, ale odohráva sa v našom srdci, v našom vnútri. Je to súd, ktorý nastolila Ježišova prítomnosť v našom živote a my si ho svojím konaním vykonávame takpovediac sami. Ľudovo povedané, poznanie Krista v našom živote si vyžaduje z našej strany vyvodenie konkrétnych dôsledkov.

Preto každodenne prichádzame ku kritickému momentu rozhodovania sa pre Krista a pre jeho požiadavky alebo proti nim, čím zároveň vykonávame nad sebou súd (Jn 3, 17-21). U Jána tým získava krisis akcent neustáleho rozhodovania sa, čo zároveň poukazuje na samotný zmysel súdu, lebo počas neho sa očakáva vynesenie rozsudku a ten sa nezaobíde bez dôkladného rozhodovania.

Z tohto dôvodu sa korona-kríza, ktorá stála život už desiatky tisíc ľudí a stovky tisíc ďalších na živote ohrozuje, môže ako krisis v jánovskom slova zmysle stať príležitosťou na prehodnotenie nášho vzťahu ku Kristovi a jeho požiadavkám, ktoré na nás ako svojich učeníkov kladie. V prípade pozitívnej odpovede sa stretnutie s Kristom stáva jedinečnou ponukou spásy, časom milosti, ako to označuje novozákonný kairos (84-krát v novozákonných textoch).

Krisis a kairos sa v Kristovi stretávajú, pričom správne uchopený krisis sa môže stať nástrojom očistenia, ktoré nás privedie k času milosti (kairos) a teda aj k večnému životu. Predovšetkým Veľkonočné trojdnie nám v tomto kontexte ponúka to najlepšie inštrumentárium, ako sa o to v rámci možností pokúsiť. Ako hovorí sv. Pavol (2 Kor 6,2): „Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy.“

Majme na pamäti, že krisis a kairos vychádzajú z Božej iniciatívy a sú určené nám ľuďom. Všetko ostatné je plodom našej ochoty spolupracovať na tejto iniciatíve, z ktorej sa rodí podoba a kvalita našej každodennej spirituality, pričom spiritualita je naša osobná skúsenosť s Bohom zakúšaná v konkrétnom čase a prostredí. Preto ak nás naša súčasná krízová skúsenosť s Bohom neprivedie k niečomu lepšiemu, hrozí, že budúce generácie našu krízovú spiritualitu zo svojej spomienky vytesnia ako neživotaschopnú, zbytočnú a tú, ktorá premárnila šancu na to, aby sa stala súčasťou histórie.

Nemáme istotu v dostatku, ale v Božích prisľúbeniach

V dejinách museli naši predkovia mnoho ráz siahnuť po krízových scenároch, aby zo seba dostali to najlepšie z ľudského a kresťanského hľadiska. Skúsenosť krízy nás teda učí vyťažiť z minima maximum. Čiže aj keď tu nie je možnosť účasti na bohoslužbách a s tým spojenou rutinou Veľkého týždňa, to ešte neznamená, že je všetko stratené. Dočasný pôst od eucharistie nie je pôstom od Boha a kto sa nemôže vyspovedať teraz, učiní tak inokedy. Teraz je čas objaviť karanténnu spiritualitu dočasného odlúčenia od života cirkvi, na aký sme boli doteraz zvyknutí ako na úplne banálnu samozrejmosť.

Táto kríza určite preverí nielen stav našej spoločnosti ako takej, ale povie nám veľa o nás samých. Zdieľať

Keď v roku 410 Vizigóti zdevastovali Rím, súčasníci mali dojem, že prišli o všetky dovtedajšie istoty a nastane koniec sveta. Aj časť kresťanov prepadla tejto predstave a preto sv. Augustín vo svojich kázňach upokojoval apokalypticky zmýšľajúcich poslucháčov tým, že Boh nikomu nesľúbil, že tu na zemi nás čaká raj a že sa nám v živote bude dariť len dobre a všetkého budeme mať dostatok. To, v čom máme istotu, sú Božie prisľúbenia.

Okrem toho, Boh nám odkazuje, že nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil (Ez 33,11). Preto radšej hľadajme spôsob na realizáciu tejto výzvy, ako si to mnohí z nás ešte na začiatku pôstneho obdobia v dobrej vôli predsavzali. V kázni z leta roku 411 Augustín doslova povedal: „Boh mieša pozemské radosti s trpkými vecami, aby nepriťahoval našu pozornosť k pominuteľnostiam. Veď on, večný, sľubuje veci večné.“

Teológia krízy vždy bola a zostáva súčasťou putujúceho Božieho ľudu. Tá súčasná určite preverí nielen stav našej spoločnosti ako takej, ale povie nám veľa aj o nás samých, o našich kresťanských postojoch, láske k blížnemu, vzťahoch, ochote sa zdokonaľovať vo viere, o našej poslušnosti Svätému Otcovi a ešte o mnohom inom.

Mnohí prenasledovaní kresťania nemajú ani to, čo my

Za posledných pár týždňov sme v našej viere boli nútení opustiť staré koľaje a zanechať bežné stereotypy. Pre niekoho to je zjavne neznesiteľná tragédia, pre ďalšieho výzva typu biblického krisis či kairos. Čo keby sme terajší nechcený pôst od bohoslužieb, eucharistie a slávenia liturgie Veľkonočného trojdnia priniesli ako obetu spoluúčasti na utrpení miliónov našich sestier a bratov po celom svete? Vo viacerých krajinách sú kresťania prenasledovaní, niekde nemali možnosť sa vyspovedať, ísť na sv. prijímanie a sv. omšu už celé mesiace, roky a niekde dokonca desaťročia.

Inzercia

Napriek tomu sa nimi vkladaná nádej do Krista nijako nelíši od našej, aj keď by mohla mať v porovnaní s našou ešte stále veľmi komfortnou situáciou všetky atribúty ľudskej beznádeje. Nezaškodí nám aspoň na moment prestať zúfať a skúsiť sa vžiť do oveľa horšieho postavenia kresťanov inde vo svete, kde im už niekoľko generácií hrozí denne smrteľné nebezpečenstvo a o štandardnom živote cirkvi môžu len snívať. Čo by mnohí z nich dali za ten luxus, aby najedení, osprchovaní a v pohodlí obývačky prepínali medzi viacerými televíznymi a internetovými vysielaniami rôznych liturgických obradov.

Naša súčasná situácia nie je nič v porovnaní s utrpením Boha vo svete v tých, ktorí pre vieru v neho čelia oveľa väčšiemu nebezpečenstvu ako my dnes. Zdieľať

Bolo by skvelé, ak by sa táto kríza pre nás stala príležitosťou na zmenu zmýšľania, na vnútornú premenu a dôkladné pokánie so zreteľom na to, čo nás presahuje, čo nás vedie smerom k večnosti. Ideálne by sa v nás malo prejaviť nové stvorenie vo vzťahu k Bohu (2Kor 5,17), človeku a všetkému živému. Dnes už cirkev neurčuje vývoj v spoločnosti tak, ako v minulosti. Čo ale môže, najmä v kríze – zachovať si chladnú hlavu a byť „svetlom sveta a soľou zeme“.

Kríza učí etike zodpovednosti a aj prijaté opatrenia na zamedzenie šírenia Covid-19, ktoré niektorí ešte stále nedokážu akceptovať, boli a sú „pre dobro a zdravie veriacich“. Je predsa povinnosťou pastierov chrániť im zverené stádo. Okrem toho opatrenia sú len dočasné a sviatosti cirkvi sú sviatosťami živých, nie mŕtvych. Mŕtvy sa nedá vyspovedať ani mu nik nepodá sv. prijímanie.

Verím, aby som porozumel

Kedy, ak nie teraz, by sme mali načrieť hlboko do toho, čomu hovoríme poklad cirkevnej tradície – thesaurus ecclesiae (KKC 1476/77). Už pred deväťsto rokmi Anzelm z Canterbury (+1109) vo svojich spisoch povzbudzoval, že naša viera má byť prostriedkom, prostredníctvom ktorého sa snažíme porozumieť Bohu, sebe a svetu (fides quaerens intellectum).

Preto zvolal to známe „verím, aby som porozumel“ (credo ut intelligam), čo nie je nič iné ako moderné konštatovanie, že viera je pre kresťana celkový hodnotový svetonázorový systém, ktorý si z našej strany neustále vyžaduje evanjeliovú aktualizáciu a schopnosť adaptovať sa na vzniknuté podmienky. Ten, kto sa doteraz o to ešte nepokúsil, má ideálnu príležitosť učiniť tak práve teraz, keď je zodpovednosť za to, akí sme kresťania aj mimo kostola, keď nás nikto nevidí, iba v našich rukách. 

Aj v zložitých podmienkach domáceho väzenia sa môžeme pokúsiť spraviť aspoň niečo pre to, aby sme počas Veľkej noci mohli zažiť čas milosti. Zdieľať

Som si veľmi dobre vedomý toho, že niekde na sídlisku v podmienkach panelákového bytu, kde viacčlenná rodina už niekoľko týždňov „bojuje o prežitie“, to nebude ľahké. V takmer domácom väzení, kde najmä matky trávia s deťmi väčšinu času varením, praním a suplovaním pedagógov, všetky pekné úvahy narážajú na tvrdú realitu. A to nehovorím o sociálnych dopadoch.

Ale snáď aj tam, kde dnes biblické Marty dominujú nad Máriami, sa môžeme pokúsiť aspoň o niečo. Hoci siahneme len po mále z bohatej tradície cirkvi, dotkneme sa tajomstva Kristovho života, smrti a zmŕtvychvstania. Aj v zdanlivej duchovnej prázdnote takéhoto domáceho väzenia stojí za to prijať každodenné výzvy.

Boh nechcel, aby mali všetci všetko, ale jeden druhého

Nemecký protestantský teológ Dietrich Bonhoeffer ich v jednom zo svojich listov z väzenia, tesne predtým, ako ho nacisti popravili týždeň po Veľkej noci 9. apríla 1945, nazval „vnútrosvetskými“, čiže výzvami vo vnútri, uprostred tohto sveta. Povedal o nich toto: „Pod vnútrosvetskosťou rozumiem žiť bezvýhradne uprostred povinností, problémov, úspechov i zlyhaní, skúseností i záhad tohto života. Keď budeme žiť takýmto spôsobom, celí sa vrhneme do Božieho náručia a nebudeme za najdôležitejšie považovať vlastné utrpenie, ale utrpenie Boha vo svete – budeme bdieť spolu s Bohom v Getsemani.“

Boh toto uchopenie každodenných starostí na hranici mysticky zjavil aj dominikánskej učiteľke cirkvi sv. Kataríne Sienskej: „Ľahko som mohol stvoriť ľudí tak, aby mali všetci všetko, čo potrebovali pre dušu i pre telo. Chcel som však, aby jeden potreboval druhého a aby moji služobníci slúžili iným darmi a milosťami, prijatými odo mňa.“ (Dialóg, 7)

Karanténna spiritualita nás môže naučiť prežívať prítomnosť Boha v našich životoch spôsobom, o ktorom by sme za normálnych okolností len sotva uvažovali. Zdieľať

Milí priatelia, teraz, v čase skúšky svojich charakterov, by sme mali dať najavo, že kresťanstvo je pre nás trvalá hodnotová orientácia, ktorá či už so sviatosťami, alebo na nejaký čas aj bez nich, nestráca nič zo záväzkov, ktoré z toho pre nás vyplývajú. Práve tým, že niektoré jej sviatostné piliere sú nateraz obmedzené, by sa patrilo zabrať v iných oblastiach viery o to viac.

Načrime do pokladnice cirkevnej tradície, aby z nechcenej karanténnej spirituality vzišlo hojné ovocie pre našu osobnú vieru, cirkev a celú spoločnosť. Keď to dokážeme, budeme o krízovej Veľkej noci z roku 2020 hovoriť a ako o „tej“ Veľkej noci, keď sme sa stali o niečo lepšími ľuďmi a kresťanmi, hoci sme ju prežili v podstate v domácom väzení. Avšak bytostne zjednotení navzájom ako spoločenstvo putujúcej cirkvi s Kristom a v Kristovi.

Úprimne nám všetkým počas Veľkonočného trojdnia želám a vyprosujem požehnaný krisis, odvahu pre kairos a po Veľkej noci hádam aj skorý návrat k normálu vrátane pravidelného sviatostného života.

Odporúčame

Byzantský obrad: Svätý a Veľký štvrtok

Byzantský obrad: Svätý a Veľký štvrtok

Každý rok, keď sa ponárame do svetla a nepreskúmateľných hĺbok tohto Svätého štvrtka, kladie sa nám tá istá kľúčová otázka: Odpoviem na Kristovu lásku a akceptujem ju ako svoj život, alebo budem nasledovať Judáša v tme jeho noci?