Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
23. jún 2022

Odmietanie Druhého vatikánskeho koncilu

Niektorí zástancovia Tridentu často ani netušia, aký bol vtedy obraz cirkvi

Historik a dominikán Gabriel Hunčaga reaguje na pápežove slová o súčasnom probléme cirkvi.

Niektorí zástancovia Tridentu často ani netušia, aký bol vtedy obraz cirkvi

Ilustračné foto: Flickr.com/Catholic Church (England and Wales)

Svätý Otec sa na nedávnom stretnutí so šéfredaktormi jezuitských časopisov vyjadril, že „súčasným problémom cirkvi je práve neprijatie Koncilu“.

Pápež zároveň povedal, že „koncil, na ktorý si niektorí pastieri spomínajú najradšej, je ten Tridentský. Reštauracionizmus zapchal Druhému vatikánskemu koncilu ústa. Počet skupín ,reštaurátorov‘ – napríklad v Spojených štátoch amerických je ich veľa – je impozantný“.

Súhlasím s tým, čo hovorí pápež František. Žiaľ, čím ďalej tým viac sme svedkami nárastu odmietania Druhého vatikánskeho koncilu. Kým ešte pred dvadsiatimi rokmi bol tento jav u nás skôr raritný alebo sa primárne objavoval v okrajových skupinách mimo cirkvi, tak v súčasnosti sú spochybňovači Druhého vatikánskeho koncilu aj medzi klérom v pastorácii, čo je obzvlášť zarážajúce. Reagovať na túto nelichotivú situáciu by mali najmä biskupi a ordinári.

Pritom ide o vážnu vec. Ekumenické koncily vždy boli a zostávajú ohniskami života cirkvi. Od nich sa odvíja smerovanie doktríny, kultu, duchovnej starostlivosti a vôbec spôsobu, akým cirkev posväcuje seba a pôsobí vo svete podľa Mk 16, 15.

Neochota prijať koncilové závery sa vždy chápala ako prejav neposlušnosti Magistériu. Je pravda, že v dejinách cirkvi sa pravidelne opakoval problém s uplatňovaním koncilových záverov. Treba si však uvedomiť, že v minulosti bol transfer koncilových rozhodnutí k cieľovým skupinám oveľa komplikovanejší ako v čase Druhého vatikánskeho koncilu a dnes.

Niekedy prešli roky, kým sa dokumenty všeobecného koncilu, od stredoveku výlučne v latinskom jazyku, dostali do odľahlých cirkevných provincií, a ďalších niekoľko rokov trvalo, kým sa zaviedli do praxe. Netýka sa to však Druhého vatikánskeho koncilu. Takmer bezprostredne po jeho skončení boli dokumenty na ňom prijaté preložené do množstva jazykov.

Už samotný koncil sa odohrával vďaka médiám takpovediac pred očami celého sveta. Jeho závery vždy boli ľahko dostupné a s ich obsahom sa mohol oboznámiť každý, koho sa to týkalo. Práve tu vidím určitý problém v tom, že cirkevné autority zanedbali dôkladné vysvetlenie nielen obsahu koncilových dokumentov, ale najmä ich historicko-teologických kontextov v zmysle, prečo ten-ktorý dokument mení dovtedajšiu pastoračnú prax či učenie cirkvi a z akých pohnútok tak činí a podobne.

Nie náhodou sa práve počas konania Tridentu o slovo prihlásila teória známa ako loci theologici. Ide o koncept, podľa ktorého sú Písmo a apoštolská tradícia loci theologici, čiže určité princípy alebo miesta v dejinách, cez ktoré nám Boh zjavuje a dáva nám poznať pravdy viery.

Autor konceptu, popredný teológ 16. storočia a reprezentant dominikánskej školy zo Salamancy Melchior Cano OP, napísal dielo De Locis Theologicis inšpirovaný sv. Tomášom, ktoré sa tým podrobne zaoberá, počas koncilu a kompletné prvýkrát vyšlo v roku 1563.

Melchior Cano okrem Písma a tradície priradil význam locus theologicus v živote cirkvi aj doktrinálnym rozhodnutiam všeobecných koncilov a doktrinálnym rozhodnutiam pápežov. Tento postoj sa v cirkvi uplatnil už v závere Tridentského koncilu, ako aj na nasledujúcich konciloch vrátane Druhého vatikánskeho koncilu. Preto nerozumiem spochybňovačom Druhého vatikánskeho koncilu, lebo napádaním tohto koncilu potom de facto spochybňujú aj Trident a ostatné koncily medzi ním a Druhým vatikánskym koncilom.

Trident, ako aj Druhý vatikánsky koncil boli pre cirkev životne dôležité koncily zásadného významu. Obidva však reagovali na niečo iné. Nesmieme zabúdať na fakt, že spolu s pápežom, ktorý je hlavou kolégia biskupov, vykonáva koncil najvyššiu moc v cirkvi (CIC 336 – 341). Koncil teda nie je len nejaký poradný orgán pápeža.

Koncilové dekréty sú pre všetkých katolíkov záväzné a je našou povinnosťou sa nimi nechať viesť. Preto ten, kto je neposlušný Magistériu po Druhom vatikánskom koncile a v jeho duchu, nebol by poslušný ani Magistériu počas Tridentu a po ňom, lebo ich teologické východiská týkajúce sa autority koncilu a jeho dokumentov kladú na údy cirkvi v zmysle ich záväznosti tie isté požiadavky.

Pri pohľade na otváracie dokumenty obidvoch koncilov vidíme, že sa považovali za posvätné snemy (synody) zhromaždené v Duchu Svätom, čo je pre ich legitimitu nesmierne dôležité. Zároveň to poukazuje na jednotiaci faktor, ktorý charakterizuje zhromaždenie, akým ekumenický koncil je. Dokonca Druhý vatikánsky koncil prevzal v zhode s CIC 1917 predpisy o procedurálnej forme podľa Tridentského koncilu. Podobne aj v ďalších početných ukazovateľoch je zjavná jeho kontinuita s predchádzajúcimi koncilmi, len to by ideologickí kritici Druhého vatikánskeho koncilu museli o nej niečo vedieť.

Čítajte tiež

Druhý vatikánsky koncil sa najlepšie, ako vedel, usiloval reagovať na prudké zmeny v súdobých cirkevných, ako aj svetských spoločenstvách. Urobil tak za použitia tých cirkevnoprávnych nástrojov, ktoré sa používali aj pri iných konciloch, akurát v súlade so sv. Pavlom (2 Kor 3, 17) akcentoval ľudskú slobodu pre rozhodovanie sa pre Krista a cirkev.

Práve v tomto bode vidím v čase zlyhávania autorít sentimentálnu inklináciu obdivovateľov k duchu Tridentu ako k niečomu, čo má absentujúcu autoritu symbolizovať. Pre mnohých to možno ani nie je Trident ako taký, k čomu sa utiekajú, keďže o ňom často majú len povrchné poznatky, ale skôr konštrukt o zásadnej rozdielnosti medzi Tridentom a Druhým vatikánskym koncilom.

Obrazu „zlého“ Druhého vatikánskeho koncilu a „dobrého“ Tridentu pomáha aj vytváranie predstavy, že súčasná pokoncilová epocha reprezentuje horšie obdobie života cirkvi, ako to bolo v minulosti. Dezorientovaný veriaci potom ľahšie prijme presvedčenie o tom, že napríklad v období tridentskej liturgie, spirituality a myslenia bolo všetko stabilnejšie, prehľadnejšie a jasnejšie dané. Nie je to nič nové.

Inzercia

V kresťanstve sa už od antiky objavuje jav známy z prameňov ako districtiores christiani (prísnejší kresťania). Ide o cyklicky sa opakujúci fenomén, keď určité záujmové skupiny vytvárajú v kresťanstve dojem (dnes mohutne živený médiami a podporovaný sociálnymi sieťami) „úpadku“ v tom slova zmysle, že sa súčasníkom ponúkne kritický obraz ich doby, ktorý má vyznieť výrazne horšie, ako to bolo v minulosti.

Keď sa k tomu pridá potreba ukázať sa vo svetle antisystémovosti, tak sa pre tých, ktorí sa nostalgicky utiekajú k duchu Tridentu, javí vyhranenie sa voči Druhému vatikánskemu koncilu ako ideálna platforma na zaujatie okolia. Tridentská liturgia je v tomto procese už len viditeľný prostriedok širšieho odporu voči Druhému vatikánskemu koncilu a súčasnej cirkvi ako jeho dedičky.

V tomto kontexte majú zástancovia Tridentu a kritici Druhého vatikánskeho koncilu vyznieť ako tí „lepší kresťania“. Ostatní v porovnaní s nimi sú potom chápaní ako „úpadkoví“, „liberálni“, „heretickí“ a podobne.  

„Pokiaľ by sa v každodennej praxi mali riadiť zachovávaním všetkých nárokov, ktoré Trident kládol na duchovenstvo napríklad v oblasti disciplíny a kultu, asi by si svoju pózu rýchlo rozmysleli.“ Zdieľať

Uvediem jeden príklad súvisiaci s naivným sentimentom po duchu Tridentu, ktorý sa v kruhoch „reštaurátorov“ azda najčastejšie spája s inklináciou k tridentskej liturgii.

Minulý rok som sa v Ríme na Angelicu (Pápežská univerzita sv. Tomáša Akvinského) opýtal jedného mladého amerického kňaza tmavej pleti (nejde o žiadny rasizmus, ale pôvod a farba pleti vysluhovateľa tridentskej omše je kľúčom k pochopeniu niekedy úplne absurdného utiekania sa k Tridentskému koncilu), prečo namiesto rímskej liturgie podľa misála Pavla VI. slúži tzv. tradičnú liturgiu so všetkým, čo k nej patrí.

Odpovedal niečo v zmysle, že tridentský rítus je pre neho symbolom potridentskej cirkvi ako reprezentantky pravej doktríny, poriadku a ochrany pred bludmi. Keď som mu odpovedal, že v rámci poriadku potridentskej cirkvi, na ktorý sa hrdo odvolával, by ako muž tmavej farby pleti nemohol vysluhovať Eucharistiu, zostal zarazený.

Totiž na základe legislatívy známej ešte z konca 15. storočia ako limpieza de sangre (čistota krvi) nebolo v cirkvi až do druhej polovice 18. storočia dovolené udeľovať posvätné rády svätenia subdiakonátu, diakonátu a presbyterátu nikomu inému, ako len „starým kresťanom“, rozumej belochom pôvodom z Európy.

V praxi to znamenalo, že Indiáni, černosi a miešanci nemali ani ako pokrstení katolíci šancu stať sa duchovnými. S touto nespravodlivosťou si Trident nijako nelámal hlavu. Ak by sa cirkev aj v súčasnosti mala riadiť v oblasti sviatostí a kultu vtedajšou praxou, tak by dotyčný mladý muž z USA mal smolu a presbyterát by sotva dosiahol.

Na malom príklade vidieť, aké veľké kognitívne medzery majú podaktorí zástancovia Tridentu. Často ani netušia, aký bol obraz cirkvi pred Tridentom a tesne po ňom. Predstieraním náklonnosti k tomuto koncilu sa mnohí len „hrajú“ na akože konzervatívnych kresťanov.

Pokiaľ by sa v každodennej praxi mali riadiť zachovávaním všetkých nárokov, ktoré Trident kládol na duchovenstvo napríklad v oblasti disciplíny a kultu, asi by si svoju pózu rýchlo rozmysleli. Nehovoriac o selektívnom sentire cum ecclesia a nedostatku rozlišovania meniacich sa potrieb cirkvi v rozličných historických epochách, ktorým zástancovia Tridentu často trpia.

Reštauracionizmus, o ktorom hovorí pápež František, je zo strany tradicionalistov so sklonmi ku klerikálnemu elitarizmu nielen z USA, hoci tam je tento problém vypuklejší a zároveň vzhľadom na spoločenské reálie aj zložitejší ako u nás, vážnym útokom na učenie cirkvi vo veci ekumenických koncilov.

Našťastie sa medzi severoamerickými cirkevnými autoritami nájdu aj takí, ktorí túto skutočnosť nebagatelizujú a podnikajú konkrétne kroky najmä v zlepšení formácie duchovenstva.

Napríklad kardinál Wilton Daniel Gregory, arcibiskup vo Washingtone, D. C., ktorého arcidiecéza roky posielala študentov na Angelicum, sa rozhodol, že na Pápežskú univerzitu sv. Tomáša Akvinského zo svojej diecézy už nikoho nepošle práve z obáv o tradicionalistickú atmosféru, aká tam v poslednom období začína panovať. Radšej sa rozhodol posielať študentov na konkurenčné Gregorianum (Pápežská univerzita sv. Gregora Veľkého) aj za cenu, že štúdium tam je drahšie a je v taliančine.

Osobne sa nečudujem, že narastajúci počet tradicionalistických „reštaurátorov“ a s nimi spojené prejavy klerikálneho elitarizmu sú na najvyšších miestach cirkevnej hierarchie pozorne sledované a vyhodnotené ako nebezpečenstvo.

Jedným z možných riešení, ako vo všeobecnosti medzi veriacimi prispieť k lepšiemu pochopeniu Druhého vatikánskeho koncilu a jeho dejinného významu, je vzdelávanie a formácia v tom, že to nebol koncil diskontinuity.

Ide predsa rovnako, ako to bolo v 16. storočí, ale za iných okolností, o dielo Ducha Svätého v prospech cirkvi, ako aj sveta, ktorému má byť hlásané evanjelium a ponúknutá, nie násilne vnútená, nádej na večný život s Kristom v Duchu a pravde.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.