Dejiny kresťanstva O obrane jednoty Starého a Nového zákona

Hoci averzia gnostikov a marcionitov voči židovskému Písmu mala nezanedbateľný počet prívržencov, v kresťanských komunitách takýto postoj vyvolával silnú opozíciu nielen medzi veriacimi židovského pôvodu, ale aj u mnohých, ktorí napriek svojej pohanskej formácii nepokladali za vhodné úplne prerušiť spojenie kresťanského náboženstva so židovskou tradíciou. V tomto prostredí sa zorganizoval odpor a protiútok v rôznych smeroch, ktorý zatiahol (do protikladu) celý život kresťanských cirkví.

Predstava, že úplná sloboda myslenia by nakoniec poškodila svornosť a súdržnosť komunity, viedla postupne k požiadavke vymedziť obsah pokladu viery a hlavne urobiť ho záväzným. Takže tí, ktorí by boli presvedčení, že šíria doktríny odporujúce podstatným bodom tohto pokladu, a napriek upozorneniu by zotrvávali vo svojom postoji, by mohli byť „exkomunikovaní“, čiže odsúdení a vylúčení z cirkevného spoločenstva, pretože sú „heretici“: slobodná voľba sa mohla akceptovať vo filozofickej škole, ale nie v praxi komunitného života, ktorý si vyžadoval svornosť a harmóniu.

Heréza

Pojem hairesis, ktorý mal v bežnej reči neutrálny význam (= filozofická škola a iné), nadobudol v kresťanskom prostredí ihneď negatívny význam. V kresťanstve označuje rozdelenie (herézu), ktoré je spôsobené predovšetkým motívmi doktrinálneho charakteru, dielom viac-menej početných kresťanských skupín, ale menšinových v porovnaní so zvyškom komunity, ktorá sa definuje „katolícka“ a v ktorej tento pojem časom prejde od pôvodného významu „univerzálna“ (Ignác Antiochijský) k významu „ortodoxná“ v porovnaní s herézou.

Nevyhnutným následkom takéhoto zamerania bolo stuhnutie hierarchickej štruktúry komunity aj na potieranie neskorých návratov plameňa profetizmu, predovšetkým v Ázii (Nové Proroctvo). Tento proces mal za následok čoraz väčšiu priepasť medzi klérom (Božia časť) a laikmi (ľud) – táto terminológia sa stane zvyčajnou v priebehu 2. storočia.

Pod tlakom ťažkých udalostí hierarchická cirkev má sklon konštituovať sa ako mocenská štruktúra a nevyhnutne sa čoraz viac vzďaľovať od životne dôležitých požiadaviek evanjeliového posolstva.

Verejná tradícia

Ďalším motívom posilnenia hierarchie bola kontroverzia s gnostikmi o hodnote tradície. Gnostici propagovali svoje doktríny ako pochádzajúce z apoštolskej doby, ako došlé k nim tajnými prostriedkami a prístupné len vyvoleným. Koncept apoštolskej tradície vyložil jasne už valentinián Ptolemaj v Liste Flóre.

Proti tajomnej tradícii gnostikov odporcovia postavili neskrývanú tradíciu, ktorá má apoštolský pôvod a je oznámená všetkým veriacim prostredníctvom reťaze sprostredkovateľov, ktorá je stotožnená s postupnosťou legitímnych biskupov každej komunity.

S cieľom podoprieť takýto koncept tradície sa viac-menej od polovice 2. storočia začnú zostavovať biskupské zoznamy najdôležitejších kresťanských komunít: Rím, Antiochia, Efez a ďalšie. V tejto činnosti vynikol predovšetkým, ako dosvedčuje Euzébius, židokresťan Hegesippus. 

Katolícka reakcia na Marcióna

Aby sa odňal marcionitom monopol na kresťanské Písmo, proti Marciónovmu výberu textov z apoštolskej doby bude postavený iný výber, analogický, ale s odlišným významom: zatiaľ čo Marción staval svoje Písmo proti židovskému Písmu, aby lepšie ukázal priepasť medzi starou ekonómiou Zákona a novou ekonómiou Evanjelia, kresťanské Písmo je Marciónovými katolíckymi odporcami vnímané ako doplnenie a dokončenie židovského Písma.

Marciónovi katolícki odporcovia prijmú alexandrijský kánon, ktorý je trocha obsiahlejší než hebrejský kánon, takže majú (hoci rozdelené na dve časti) jediné Písmo, inšpirované jediným najvyšším bohom, ktorý je bohom židov i kresťanov.

Ich výber textov je širší a komplexnejší: nielen Pavlova tradícia, ale aj Jánova tradícia a ďalšie, ktoré boli viac-menej otvorené židokresťanskému zachovávaniu Zákona; preto evanjelia Matúša, Marka, Lukáša a Jána namiesto len Lukášovho evanjelia; a ďalšie listy (Jakub, Ján) ako dodatok k Pavlovým listom; a Skutky apoštolov, ktoré sú nielen pavlovskej, ale aj petrovskej tradície.

Ostatné texty boli doplnené následne, pričom sa vyskytli okrajové variácie, ale to podstatné bolo ustálené už na konci 2. storočia: takže máme kresťanské Písmo, ktoré už môžeme definovať ako katolícke Písmo (pojem „kánon“ je dosvedčený až na začiatku 4. storočia), rozdelené na Starý a Nový zákon.

Kto vybral spisy pre katolícky kánon Písma?

Zatiaľ čo kritériá zostavenia marciónskeho Písma sú zrejmé, vzhľadom na mlčanie prameňov nedokážeme objasniť, prečo zo súboru spisov, ktoré pochádzali z apoštolskej doby alebo boli považované za pochádzajúce z apoštolskej doby, boli pre katolícke Písmo zvolené určité texty a iné nie.

Hypotéza, že boli zvolené texty, ktoré sa javili doktrinálne bezpečné a boli opradené apoštolskou autoritou, sa javí zrejmá a banálna, no nie je ľahké špecifikovať ďalej ani to, či k uzavretiu kánonu prispela (ako sa domnievalo) aj obava vyvolaná objavením sa Nového Proroctva.

Nevieme ani to, kto sa postaral o selekciu a kompiláciu: uvažuje sa o predstaviteľoch Ríma, keďže ide o dôležitý biskupský stolec, a o maloázijských cirkvách, ktoré v druhej polovici 2. storočia boli veľmi živé z kultúrneho hľadiska.

Ak vezmeme do úvahy, že Irenej Lyonský (Ázijec presadený do Galie a v častom kontakte s Rímom) je prvým katolíckym autorom, ktorý cituje spisy Nového Zákona ako inšpirované na rovnakej úrovni so spismi Starého zákona, tak potom nie je riskantné domnievať sa, že práve on sa mohol priamo podieľať na výbere spisov pre katolícky kánon Nového zákona.

Starozákonný boh verzus novozákonný boh

Všetky tieto opatrenia možno považovať za nevyhnutné, aby sa čelilo veľkej kríze, ktorá sužovala kresťanské cirkvi počas 2. storočia, ale zaiste nestačili na vyvrátenie základného stanoviska gnostikov a marcionitov, podľa ktorých rozpor medzi zákonom odplaty a zákonom lásky je taký, že si vyžaduje ich pôvod od dvoch rôznych božstiev, od starozákonného spravodlivého boha a novozákonného dobrého boha.

Aby prekonali túto ťažkosť, katolícki učitelia navrhnú (popri dôraze na explicitné spojenie Ježišovho a Pavlovho posolstva s bohom Starého zákona) výklad Krista ako spojiva medzi starou a novou ekonómiou.

Už prví veriaci živili a explicitne dosvedčovali presvedčenie, že v Kristovi sa naplnili starozákonné proroctvá, ktoré predpovedali osloboditeľský príchod Mesiáša.

Toto čítanie Starého zákona s kristologickým kľúčom, ktoré sa počnúc Pavlom postupne rozširovalo, sa teraz ešte rozšíri natoľko, že nakoniec je celé pôvodné židovské Písmo chápané globálne ako proroctvo a predobraz Krista.

V odpovedi gnostikom a marcionitom nestačilo len predložiť niekoľko prorockých textov, ktoré bolo ľahké vzťahovať na Krista. Táto potreba bude uspokojená prostredníctvom alegorického výkladu historických textov Starého zákona.

Ide o pôvodne stoický spôsob čítania textov, ktorý do kresťanského prostredia presadil Pavol, takže teraz je čoraz viac starozákonných osobností a udalostí považovaných za predobrazy (týpoi) novozákonných osobností a faktov, predovšetkým Krista (typologická interpretácia).

Rôzne fakty Izáka, Jakuba, Jozefa, Dávida sú videné ako predobrazy príhod Kristovho pozemského života. Noemova archa je prijímaná ako predobraz Cirkvi. Prechod Izraelitov do prisľúbenej krajiny je podávaný ako predobraz prechodu kresťanov zo smrti v hriechu do života v Duchu atď.

Krátko povedané, Kristus, čiže objekt viery a kultu kresťanov, sa stane garantom platnosti Starého zákona (v unitárnej koncepcii dejín spásy hriešneho človeka) počas putovania, ktoré postupne prechádza od starozákonného predobrazu k novozákonnej pravde.

Zdroj: Manlio Simonetti: Il Vangelo e la storia. Il cristianesimo antico (secoli I – IV), Carocci editore S.a.A., Roma 2010. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.