Dejiny kresťanstva O rozšírení a organizácii najranejšieho kresťanstva

Na prelome 1. a 2. storočia to, čo po definitívnom odlúčení od judaizmu možno už nazvať kresťanským náboženstvom, vďaka intenzívnej misijnej činnosti svojich stúpencov expanduje a je čoraz viac rozšírené.

O tomto rozšírení a príhodách týchto najstarších spoločenstiev, ktoré si veľmi skoro dali grécke označenie cirkvi (ekklesiai), máme veľmi málo spoľahlivých správ, pretože len veľmi málo alebo vôbec nič pravdivé sa uvádza v nasledovných legendách, ktoré boli šírené kvôli upevneniu prestíže tej či onej dôležitej komunity prostredníctvom spomienky na osobnosti najranejšej cirkvi, nielen reálne, ale aj fiktívne.

Nekánonické skutky

Hojnú úrodu správ získavame zo Skutkov, ktoré nás informujú o hrdinských činoch jednotlivých apoštolov (Jána, Petra, Tomáša, Pavla, Andreja atď.).

Tieto Skutky boli vypracované s cieľom doplniť údaje Skutkov apoštolov, ktoré sú zahrnuté do Nového zákona a rozprávajú takmer iba o Petrovi a Pavlovi.

Nekánonické Skutky majú zvýraznený legendárny charakter a dá sa z nich vyvodiť nanajvýš región, v ktorom niektoré z týchto osobností mohli vyvíjať misionársku činnosť: napríklad Tomáš v Indii, Ján v Malej Ázii atď.

Destinácie misionárov

Zo zachovanej skromnej spoľahlivej dokumentácie robíme uzáver, že misionári (počnúc z pôvodných palestínskych sídiel, a hlavne z Antiochie, a pokračujúc v činnosti začatej už prvou kresťanskou generáciou) pôsobili prevažne, aj keď nie výlučne, na pobreží Stredozemného mora, na ktorom organizácia Rímskej ríše zaisťovala ľahkosť presunu a kontaktov po obvyklých dopravných trasách po súši aj po mori.

Jazykom misionárov bola gréčtina, ktorou hovorili aj Židia v diaspóre; a aj na Západe (s výnimkou Afriky) sa pri prvom šírení nového posolstva využíval predovšetkým grécky jazyk, čo bolo na úžitok mnohých východniarov usídlených na Západe.

Keďže sídla, z ktorých na začiatku vychádzali misionári, boli situované v Sýrii a Palestíne, rozšírenie novej viery bolo už v týchto prvých dobách významné najmä vo východnej časti stredomorského pobrežia.

Na Západe nemáme takmer žiadne ďalšie správy o kresťanskom osídlení mimo Ríma, o ktorom vieme, že ho dosiahli už misionári prvej generácie. Prvé správy o kresťanskej prítomnosti v Afrike nás dokonca posúvajú na koniec 2. storočia.

Samozrejme, že nedostatok spoľahlivej dokumentácie nemôžeme považovať tout court za neprítomnosť kresťanského života: špecificky kresťanská činnosť týchto prvých malých spoločenstiev nebola taká, aby okamžite zanechala archeologické stopy, a iba výnimočne mohla vytvoriť literárnu dokumentáciu určenú pretrvať v čase.

Na základe týchto úvah je rozumné predpokladať začínajúcu kresťanskú prítomnosť najmä v obchodných prístavoch, ktoré boli dôležité pre dopravu prichádzajúcu z Východu (ako v prípade Pozzuoli, dosvedčené v Skutkoch apoštolov), a vo veľkých mestách s aktívnym záujmom o takúto dopravu, ako napríklad Kartágo.

Je nepochybné, že počas celého 2. storočia bola kresťanská prítomnosť na Západe (s výnimkou Ríma a možno aj Kartága) stále len epizodická alebo trochu viac a bezpochyby oveľa nižšia než na Východe.

Na Východe (hoci ešte niet nijakej stopy po archeologickej dokumentácii) literárne pramene, občas aj pohanské (Plínius Mladší), dosvedčujú už nezanedbateľnú kresťanskú prítomnosť popri Palestíne a Sýrii najmä v Malej Ázii a Grécku, v stopách Pavlovej misie a následne aj misie, ktorá sa odvolávala na autoritu apoštola Jána.

Zdá sa, že v tomto najstaršom veku sa kresťanská činnosť v Egypte sústreďovala v Alexandrii, ale o tomto regióne existuje len veľmi málo dokumentácie.

Kresťanstvo ako mestský fenomén

Nové náboženstvo sa roznášalo po obchodných trasách a, pokiaľ vieme, hlavne dielom obchodníkov a remeselníkov a bolo výsostne mestským fenoménom.

Na začiatku 5. storočia boli stopy kresťanského osídlenia v bezprostrednom okolí Ríma ešte zanedbateľné. Oproti tomu v Afrike bolo kresťanské náboženstvo už v 4. storočí široko rozšírené aj na vidieku, na Západe však bolo také niečo výnimkou.

Na Východe bola kresťanská prítomnosť výraznejšia, a aj tu boli kresťanské osídlenia väčšinou mestské. Táto prítomnosť sa konkretizovala v zakladaní malých spoločenstiev (cirkví), ktoré pôvodne zostávali zviazané s misionárom, ktorý ich založil, a uznávali jeho autoritu, ale postupne mali tendenciu stať sa autonómnymi.

Na konci 1. storočia je činnosť misionárov ešte dosvedčená (Didaché), ale v takých pojmoch, ktoré odhaľujú ich výnimočnosť: komunita sa už cíti schopná spravovať sa autonómne a riadiť svoju činnosť bez závislosti zvonku.

Napodobňujúc administratívnu štruktúru ríše, v ktorej rôzne municipia požívali určitú autonómiu, aj kresťanské cirkvi majú povedomie, že sa môžu a musia spravovať samy: takýmto spôsobom sa celok univerzálnej cirkvi v tej dobe konfiguruje, dalo by sa povedať trochu anachronicky, ako federácia miestnych cirkví, ktoré sú navzájom nezávislé a vzájomne prepojené iba na duchovnej úrovni: jeden Kristus, jedna viera, jeden krst.

Vzťahy medzi cirkvami

Vzťahy medzi rôznymi cirkvami boli na začiatku 2. storočia a počas jeho veľkej časti improvizované, dalo by sa povedať náhodné, pretože vôbec neboli regulované a boli zverené dobrej vôli veriacich, ktorí z pracovných dôvodov cestovali, a keď prišli do mesta, o ktorom vedeli, že v ňom existuje kresťanské spoločenstvo, nadviazali kontakt s bratmi vo viere.

Prípad, že nejaká komunita zasiahne do vnútorných otázok inej komunity v ťažkostiach (1 Clementis), bol výnimočný, podobne ako zásah mimoriadne známeho biskupa do vedenia iných komunít (Dionýz Korintský).

Azda ani netreba hovoriť o tom, aké nepríjemnosti mohli nastať v živote jednotlivých spoločenstiev, ako aj vo vzťahoch medzi rôznymi spoločenstvami z dôvodu tejto tak málo súdržnej federatívnej štruktúry, keď v dôsledku šírenia novej viery existujúce spoločenstvá rástli a zakladali sa nové.

V priebehu 2. storočia sa začala dvoma odlišnými spôsobmi uspokojovať potreba disponovať autoritou, ktorá je nejako nadradená autorite jednotlivých spoločenstiev, ale neumenšuje ich vnútornú autonómiu.

V odozve na väčšiu prestíž niektorých dôležitých miest v ríši a administratívne každého mesta, ktoré bolo hlavným mestom provincie, aj cirkevné spoločenstvá týchto miest začali postupne uplatňovať vplyv v regionálnom okruhu: Antiochia v Sýrii, Efez v Malej Ázii, Korint v Grécku, Kartágo v Afrike atď. (osobitné prípady Ríma a Alexandrie budú opísané osobitne).

A okrem toho pri príležitosti obzvlášť závažných kríz, ktoré sa týkali komunít celých regiónov, vodcovia týchto komunít mohli pocítiť potrebu dať sa dokopy, aby jednotným a harmonickým spôsobom čelili núdzovej situácii. Tieto stretnutia regionálneho rozmeru, okamžite definované ako synody (synodoi) či koncily (concilia), sa javili plniť účel a čoskoro sa začali množiť a v osobitných prípadoch stávať medziregionálnymi, s cieľom diskutovať o otázkach každého druhu (doktrinálnych, disciplinárnych, administratívne), ktoré presahovali možnosť zásahu nejakej jednotlivej komunity.

Organizácia v spoločenstvách

Tomuto pomalému vývoju smerom k formám spojenia medzi rôznymi komunitami zodpovedal rýchlejší a aj rozšírený vývoj vedenia jednotlivých komunít.

Výkonu vnútornej disciplíny určite nepomáhalo nadšenie pochádzajúce z presvedčenia, ktoré členovia komunity zdieľali rôzne, že sú objektom osobitných darov Božej milosti (chariziem), pričom týmto presvedčením sa vyznačovali prvé hodiny života cirkvi.

Spočiatku sa ani nepociťovala potreba disciplíny, no ako čas plynul, komunita rástla a charizmatické výkvety prvej hodiny sa postupne zmenšovali, až kým nezmizli. A tak potreba disciplíny, poriadku a následnej vnútornej organizácie, hoci len embryonálnej, sa nemohla nepresadiť, čo nevyhnutne znamenalo ustanovenie hierarchickej štruktúry.

Na takýto cieľ sa úloha Bohom inšpirovaného proroka, hoci ho komunita mala vo veľkej úcte, javila neadekvátna, vzhľadom na prerušovanosť inšpirácie a aj pochybnosti, ktoré mohol vyvolať, pretože nebolo ľahké rozlíšiť toho, kto mohol byť považovaný za pravého proroka, od tých, ktorí sa vydávali za takých bez toho, aby nimi boli.

Kolégium presbyterov

Vzhľadom na silný vplyv, ktorý na inštitúcie prvotnej kresťanskej komunity mala prax platná v židovských synagógach, aj v kresťanskom prostredí sa presadila presbyterálna štruktúra, ktorá prisudzovala vedenie komunity kolégiu starších (presbyteroi), ktorí len spočiatku boli starší aj vekom, zatiaľ čo neskôr tento pojem slúžil hlavne na označenie vedúcej funkcie.

Zjavne takáto hierarchická štruktúra sa presadila v prvej chvíli v kresťanských komunitách, ktoré boli pod osobitne silným judaizujúcim vplyvom, ale zakrátko jej rozšírenie muselo byť všeobecné, keďže na konci 1. storočia bola v platnosti (nevieme odkedy) aj v pavlovských komunitách, ako bol Korint, a ešte v polovici 2. storočia vo Filipách. No táto organizácia nemala pretrvať.

Episkopos

Z dôvodov, ktoré nám pre nedostatok prameňov unikajú, bola presbyterálna hierarchia už na začiatku 2. storočia v komunite pavlovského pôvodu a v každom prípade tam, kde bola silná prítomnosť pohanokresťanov, považovaná za neadekvátnu čeliť nevyhnutnej kríze rastu, ktorú spôsobila ťažkosť viesť komunitnú štruktúru nielen v expanzii, ale je preniknutú silnými vnútornými napätiami, ktoré boli zavinené ťažkosťami spôsobenými problémom zachovávania židovského zákona a následne koexistencie židov a pohanokresťanov.

Proti kolegiálnemu vedeniu presbyterov bola postavená forma monarchického riadenia v osobe biskupa (episkopos), ktorého určili na takú funkciu všetci členovia komunity. Pojem „biskup“ mal pavlovský pôvod: biskupom a diakonom (ak je dovolené zovšeobecniť to, čo čítame v Liste Filipanom 1, 1) apoštol obvykle zveroval starostlivosť o komunity počas svojej neprítomnosti; ale spolu s prítomnosťou diakonov, v každom prípade vždy podriadených biskupovi, je prítomnosť biskupov dosvedčená aj v prostredí presbyterálnej hierarchie, hoci nie je jasné, aké mali úlohy.

V špecifickej ohraničenosti, o ktorej hovoríme, v tých komunitách bola postava biskupa kladená do protikladu k postave kolégia presbyterov v tom zmysle, že biskup ako odlúčený od tohto kolégia a postavený nad neho bol navrhovaný ako skutočná hlava komunity s fakticky monarchickou autoritou.

Je zjavné, že takého nadradenie nemuselo byť pokojné: máme sporadické správy o konfliktoch a musíme ich predpokladať tak trocha všade: v každom prípade už v prvých desaťročiach 2. storočia v Antiochii a rôznych komunitách malej Ázie sa javí byť zavedená, hoci ešte namietaná, trojúrovňová cirkevná organizácia: na čele biskup s rozsiahlou mocou, ale asistovanou spoluprácou kolégia presbyterov, ktoré je podriadené biskupovi; pod kolégiom je ešte rád diakonov.

Táto štruktúra vedenia sa presadila počas 2. storočia v prostredí celého kresťanstva. Musíme uvažovať o postupnej expanzii, ktorá nebola homogénna, čiže zavedie monarchického episkopátu prebehlo v niektorých komunitách oveľa rýchlejšie: tých málo správ, ktoré máme k dispozícii, nedovoľuje ísť do detailov, ale je prirodzené predpokladať (a príklad Ríma nám to potvrdzuje), že monarchický episkopát mal ťažkosti presadiť sa predovšetkým v komunitách, v ktorých bol judaizujúci vplyv silnejší.

Základný kresťanský kult

Podstatnou úlohou biskupa (ako predtým presbyterov) bolo predsedať komunitnému kultu. Ten spočíval predovšetkým v eucharistickom slávení, ktoré sa už na začiatku 2. storočia javí oddelené od komunitnej večere.

V polovici 2. storočia sa omša, ktorá sa slávila každú nedeľu, už javí štruktúrovaná definitívne, čo sa týka jej podstaty: predchádza čítanie série textov zo židovského Písma, ako aj spisov apoštolského pôvodu; nasleduje homília a ihneď po nej konsekrácia a konzumácia chleba a vína na pamiatku Poslednej večere.

Vzhľadom na túto už fixnú schému si musíme predstaviť varianty (aj značné) od komunity ku komunite v prevádzaní ceremónie, vďaka osobnej iniciatíve toho, kto celebroval, a aj zásahu veriacich, keďže až neskôr sa začala zapisovať a tak ustaľovať liturgia.

Tú istú pestrosť detailov v prostredí už fixovanej štruktúry musíme predpokladať pri ďalšom základnom obrade, čiže pri obrade iniciácie do kresťanského života prostredníctvom krstu, ktorý očisťoval neofytu od všetkých hriechov predošlého života.

V každom prípade už v Matúšovom evanjeliu a Didaché sa pôvodná formula, podľa ktorej sa tento obrad vysluhoval v mene Krista, javí modifikovaná na tú, ktorá sa mala stať definitívnou, a podľa nej bolo ponorenie do krstného bazéna alebo do tečúcej vody sprevádzané trojičnou formulou: v mene Otca i Syna i Svätého Ducha.

Mimo týchto komunitných obradov sa presvedčenie, že sú súčasťou skupiny vyvolených, ktorí sú privilegovaní Božou milosťou, malo ukázať na každom jednotlivom členovi komunity prostredníctvom tvrdšou morálkou poznamenaného vedenia života, v ktorom predpisy židovského Písma bolo vykladané vo svetle evanjeliového posolstva, ktoré kázalo bratstvo a vzájomnú lásku medzi všetkými ľuďmi.

Zaiste nie všetci vtedajší kresťania boli svätí, ale aj pohania boli ochotní uznať, že kresťania praktizovali v priemere morálne vyšší spôsob života než oni.

Zdroj: Manlio Simonetti: Il Vangelo e la storia. Il cristianesimo antico (secoli I - IV), Carocci editore S.a.A., Roma 2010. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.