Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
18. apríl 2021

Dejiny kresťanstva

O počiatočnom šírení evanjeliového posolstva

Niekoľko slov o tom, ako sa k najranejším kresťanom správali rímske autority.

O počiatočnom šírení evanjeliového posolstva

Takto si maliar Henryk Siemiradzki predstavoval Nerovo upaľovanie kresťanov zaživa. Zdroj – Wikipedia

Existuje len veľmi málo konkrétnych údajov o počiatočnom šírení evanjeliového posolstva, obmedzujú sa takmer výlučne na Pavla a jeho okolie.

Skutky apoštolov ešte pred tým, ako sa budú zaoberať výlučne Pavlom, poskytnú nejaké informácie o misii Filipa, jedného zo Siedmich, v Samárii (8,4nn). Táto správa je významná: keďže Židia sa vyhýbali styku so Samaritánmi, konanie helenistu Filipa sa javí ako programovo zamerané na šírenie evanjeliového posolstva mimo úzkeho židovského prostredia.

Zo Skutkov apoštolov sa dozvedáme aj o ranej existencii kresťanskej komunity v Antiochii (11,19nn). Jej zásadný vplyv na vzťah medzi židokresťanmi a pohanokresťanmi sme už mali možnosť zdôrazniť.

Čo sa týka Pavla, prostredníctvom listov a Skutkov apoštolov sledujeme jeho tri cesty cez Malú Áziu až do Grécka a založenie rôznych komunít – Korint, Efez, Filipy, Solún. A poznáme aj mená niekoľkých jeho spolupracovníkov, predovšetkým Timoteja a Títa. 

Z tých istých zdrojov sme informovaní o činnosti misionárov judaizujúcej tendencie v spoločenstvách, ktoré v Galácii založil Pavol, o prudkej hádke Pavla s nimi, o Petrovom prechode cez Korint, o činnosti Alexandrijčana Apolla, o nedorozumeniach a zmätku, ktorý vyvolávala činnosť misionárov rôznych tendencií v rovnakých prostrediach.

Rím

Kresťanskí misionári nečakali na Pavla, aby začali svoju činnosť. Jeho list Rimanom s istotou potvrdzuje prítomnosť kresťanského spoločenstva v Ríme okolo roku 50. A keď o pár rokov neskôr Pavol dôjde do Pozzuoli, aj tam nájde niekoľko bratov vo viere.

Skutky apoštolov sa končia Pavlovým príchodom do Ríma (rok 61) a nič nám nehovoria o Petrovom príchode, ktorý bol pravdepodobne neskorší; nevieme nič o spolunažívaní dvoch lídrov v tom istom kresťanskom spoločenstve.  

Z viacerých prameňov s istotou čerpáme poznanie, že prax kresťanskej komunity v Ríme mala viac judaizujúcu tendenciu v porovnaní s Pavlovým výkladom evanjeliového posolstva.

Spôsoby prezentácie posolstva

Čo sa týka spôsobov, akými misionári prezentovali posolstvo tým, ktorí ich počúvali, zaiste boli rôzne, nielen vzhľadom na nevyhnutné rozdiely v osobnej schopnosti komunikovať, ale aj vzhľadom na to, či poslucháčmi boli Židia alebo pohania.

Keď sa misionár obracal na Židov, svoje kázanie zakladal na tvrdení, že v Ježišovi Kristovi a novom Izraeli, čiže v ním založenej cirkvi, sa v úplne duchovnom rozmere uskutočnilo prisľúbenie slobody, pokoja a prosperity, ktoré Boh dal starému Izraelu a proroci ho nepretržite aktualizovali počas stáročí.

Príklad tohto spôsobu prezentovania posolstva Židom v diaspóre čítame v Pavlovej reči v pizídskej Antiochii (Sk 13,16nn); paralelná reč, ktorú Pavol adresoval pohanom v Aténach (Sk 17,22nn), zdôrazňuje predstavu, že dovtedy neznámy najvyšší boh sa dal spoznať prostredníctvom kázania Krista a jeho učeníkov.

Len ťažko možno túto reč považovať za zovšeobecnený model kázania adresovaného pohanom: skôr predpokladáme posolstvo zdôrazňujúce témy s morálnym obsahom a proti modloslužbe (porov. 1 Sol 1,9-10).

Akceptácia posolstva

V súvislosti s akceptáciou tohto posolstva musíme uvažovať o rôznych výsledkoch.

Čo sa týka pohanských poslucháčov, ktorí boli už dlhú dobu zvyknutí na činnosť putujúcich kazateľov rôzneho náboženského a filozofického pôvodu, tak skepticizmu väčšiny, aj výsmešnému, občas robila náprotivok pozornosť niekoľkých, po ktorej nasledovalo prehĺbenie kontaktu až po prípadné úplné prijatie novej náboženskej viery potvrdené krstným obradom.

Čo sa týka Židov, hoci sa vyskytli nejaké výnimky, prevládal odmietavý postoj, ktorý bol časom čoraz jasnejší, pretože židovské komunity v diaspóre postupom času čoraz hlbšie pociťovali ideologický kontrast, ktorý od ich tradície odlišoval napriek nápadným spoločným črtám tradíciu, ktorá sa už začala prezentovať ako ozajstné nové náboženstvo, pretože bola silná vo svojej špecifickej kolektívnej identite.

A zatiaľ čo pohania, ktorí odmietali posolstvo, nemali okrem zvláštnych prípadov (zlatníci v Efeze; Sk 19,23nn) nijaký osobitný dôvod na nepriateľstvo voči misionárom a ich prípadným adeptom, toto neplatilo v prípade Židov, ktorí ich považovali za prebehlíkov, a preto kládli prekážky ich činnosti.  

Vieme, že na konci 1. storočia boli vyhnaní zo synagóg všetci, ktorí už boli definovaní ako kresťania (aj tí, ktorí dodržiavali židovský zákon), čiže boli považovaní za cudzích židovskému náboženstvu.

Rímska moc a raní kresťania

Čo sa týka rímskej autority, za málo spoľahlivú sa považuje správa (Tertulián), podľa ktorej rímsky senát odmietol (v roku 35) žiadosť cisára Tibéria, aby kresťanstvo bolo považované za religio licita, rovnako ako židovstvo.

Inzercia

Následná Suetoniova správa, podľa ktorej (okolo roku 49) cisár Klaudius dal vyhnať z Ríma Židov, ktorí sa hádali medzi sebou impulsore Chresto (Claud. 25, 4), sa zvyčajne vykladá v tom zmysle, že hádky boli vyvolané spormi, ktoré vznikli v židovskej komunite pre kázanie kresťanských misionárov: čiže do tohto dátumu rímske autority identifikovali kresťanov len ako sektu v širšej sfére židovskej komunity.

Zo svojej strany kresťania, ktorí už boli pod nepriateľským tlakom Židov, mali všetok záujem nevyvolať nepriateľstvo aj u rímskych autorít, no ich východisková situácia nebola ani zďaleka priaznivá, pretože za svojho zakladateľa označovali osobnosť, ktorú rímske autority odsúdili a popravili.

Na tomto pozadí treba vnímať Pavlovo jasné zaujatie stanoviska v prospech rímskej autority: „Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku“ (Rim 13,1-2).

Táto predstava, potvrdená v 1 Pt 2,13n, mala tendenciu jasne odlíšiť postoj kresťanov k rímskym autoritám od viac-menej nepriateľského postoja Židov a nevieme o opatreniach rímskych úradov na ujmu kresťanov počas niekoľkých desaťročí.

Takzvané Nerovo prenasledovanie

No zrazu po požiari v Ríme v roku 64 cisár Nero obviní kresťanov, že ho spôsobili, a dá po nich pátrať a popraviť ich vo veľkom počte. Medzi obeťami boli aj Peter a Pavol.

Tacitus (Annal. 15, 44), primárny zdroj tejto správy, neverí v pravdivosť tohto obvinenia, ktoré bolo vznesené azda na odvrátenie pozornosti od hlasov, ktoré pripisovali zodpovednosť za požiar práve Nerovi.

Táto správa nastoľuje dva problémy:

1. Z akého dôvodu si Nero vybral práve kresťanov za obetných baránkov vo vzniknutej konfliktnej situácii?

2. Na základe akého právneho nariadenia sa uskutočnilo pátranie po kresťanoch a ich odsúdenie na smrť?

Čo sa týka tohto druhého bodu, v uplynulých rokoch sa rozsiahlo diskutovalo predovšetkým na základe niektorých údajov od Tertuliána (Apol. 4, 3; ad nat. 1, 7, 9) o existencii zákonného nariadenia, ktoré by zakazovalo pridať sa ku kresťanskému náboženstvu („non licet esse christianos“). No dnes prevláda názor, že kresťania boli v tej dobe prenasledovaní na základe aplikácie nejakého všeobecného legislatívneho nariadenia (ius coercitionis).

Čo sa týka prvého bodu, treba pamätať na to, že Židia boli vo všeobecnosti veľmi neobľúbení u pohanov a v čase požiaru rímski kresťania boli v očiach pohanského davu ťažko odlíšiteľní od Židov. Keďže veľká ekonomická sila aj počtom veľkej židovskej komunity odrádzala od nerozlišujúceho obvinenia všetkých Židov, javilo sa rozumné obmedziť ho na kresťanov.

Aj kresťanom totiž patrila nenávisť, ktorej objektom boli Židia. Kresťania boli neobľúbení, pretože mali tendenciu strániť sa verejného života, a tak boli ľahkým objektom najrôznejších osočovaní. A bolo ich málo a mali viac-menej skromné sociálne postavenie, takže bolo možné vyzúriť sa na nich bez nebezpečných dôsledkov.

Takzvané Nerovo prenasledovanie treba chápať ako izolovaný akt s veľmi obmedzeným účinkom v priestore (Rím) a čase (rok 64 a azda trocha dlhšie). No jeho dôsledky boli veľmi dôležité, pretože pohania už jasne odlišovali kresťanov od Židov. A okrem toho právne postavenie kresťanov, hoci ešte nebolo objektom špecifického právneho nariadenia, javilo sa určite skompromitované ich pôvodom, ako aj tým, že boli objektom oficiálnej sankcie, hoci táto bola málo zdôvodnená.

Keď postupom času kresťania boli v očiach pohanov čoraz lepšie odlíšiteľní od Židov, rozšírený protižidovský sentiment začal byť adresovaný hlavne im a nadobudol špecificky protikresťanský charakter.

Očakávanie blízkeho konca de facto nútilo kresťanov redukovať na nevyhnutné minimum kontakt s okolitým svetom určeným na záhubu. A navyše kresťania k strohému spôsobu života pripájali rezervovanosť, čiže tajili pred nekresťanmi svoje obrady, hlavne Eucharistiu. Na základe toho pohania začali šíriť fámy, že kresťania nenávidia ľudské pokolenie a potajme sa venujú nedovoleným a ohavným praktikám.

Nepriazeň, ktorá kresťanov obklopovala, stupňovala pocit neistoty, v ktorej bol nútený žiť každý kresťan. Svedectvo o viere v Krista, ktoré ani predtým neprinášalo istotu, sa teraz stalo priamo nebezpečným.

Zdroj: Manlio Simonetti: Il Vangelo e la storia. Il cristianesimo antico (secoli I - IV), Carocci editore S.a.A., Roma 2010. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.   

Odporúčame