Dejiny kresťanstva Prečo musíme akceptovať židovské Písmo

Nech už boli akékoľvek organizačné ťažkosti a problémy s riadením, vyvolané v rôznych cirkvách príchodom nových adeptov a ich zaradením do cirkevnej štruktúry už rozčlenenej na rôzne rády a kategórie, niet pochýb o tom, že zďaleka najzávažnejšiu ťažkosť spôsoboval vzťah (ešte rôznymi spôsobmi konfliktný) medzi židokresťanmi a pohanokresťanmi.

Krízový stav bol zvýrazňovaný a prehlbovaný práve príchodom nových adeptov, pretože pre stále rastúce nepriateľstvo Židov boli už väčšinou pohanského pôvodu a tým sa postupne posúvalo ťažisko mnohých komunít.

Na začiatku 2. storočia bolo podstatným problémom ešte zachovávanie zákona. Sme už poriadne ďaleko od čias konfliktu medzi Pavlom a židokresťanskými misionármi a už nikto sa neusiluje vnútiť obriezku pohanom, ktorí majú v úmysle konvertovať na Kristovo náboženstvo.

A predsa zostávajú v platnosti, alebo je snaha nechať v platnosti, potravinové pravidlá, zachovávanie soboty, odmietanie používania mäsa zasväteného modlám, ktoré na určitých miestach a pri určitých príležitostiach mohlo byť takmer jediným ponúkaným na predaj obyvateľstvu.

No prejde len trocha času a kríza sa rozšíri a zhorší: v podstate mnohí pohania, ktorí sa obrátia na novú vieru, nechápu, prečo (keďže prijali jej doktrinálne princípy a kultové i morálne pravidlá) musia prijať aj židovskú tradíciu. Táto bola v tej dobe reprezentovaná podstatne Písmom (grafé).

Prvé kresťanské generácie (židovského pôvodu) s maximálnou samozrejmosťou naďalej používali židovské Písmo v presvedčení, že Ježiš Nazaretský bol Mesiášom predpovedaným v týchto knihách. No postupne, keď v kresťanských komunitách mimo Palestíny hustne pohanská prítomnosť, začínajú sa pýtať sami seba, prečo vlastne toto spojenie kresťanskej viery so židovskou tradíciou.

Rôzne faktory prispievali k tejto neznášanlivosti

Vzťahy medzi Židmi a kresťanmi obvykle neboli dobré, aj keď viac na komunitnej než osobnej úrovni, a na takéto nepriateľstvo doplácali kresťania, ktorí boli sociálne ešte málo silní.

Na druhej strane, vzbury a neporiadky, ktoré od polovice 1. do začiatku 2. storočia otriasali Palestínou a mnohými židovskými komunitami v diaspóre, zvýraznili (na ľudovej úrovni) veľmi rozšírené protižidovské nálady (predovšetkým na Východe) medzi pohanmi a takéto nepriateľstvo sa nemohlo neodzrkadliť aj v kresťanskom prostredí.

A okrem toho nebolo zriedkavým prípadom, že pohan po konverzii na kresťanskú vieru neprestal úplne pestovať pohanské praktiky a presvedčenia, čím dal vzniknúť formám synkretizmu, ktoré v podstate boli veľmi vzdialené od rigidného židovského monoteizmu.

Zrážanie sa a postupné silnenie takýchto nálad a presvedčení sa nakoniec u mnohých kresťanov zmenilo v nezáujem o židovské Písmo a u niektorých dokonca v odmietanie židovského Písma.

Počnúc od viac-menej tretieho desaťročia 2. storočia až do neskorého 3. storočia, všetky kresťanské komunity boli povolané čeliť veľkej kríze vyvolanej odmietaním židovského Písma.

Tri postoje k židovskému Písmu

Ak by sme mali schematicky vyjadriť situácie, ktoré boli nevyhnutne komplexnejšie a odlišovali sa od komunity ku komunite, nachádzame tri postoje: na jednej strane sú tí, ktorí považovali za neosožné pre praktizovanie kresťanského náboženstva naďalej vychádzať zo židovského Písma a odmietali ho, na druhej strane sú tí, ktorí považovali za neprijateľné prestrihnúť pupočnú šnúru, ktorá geneticky spájala novú vieru so židovskou tradíciou, a pokúšali sa poskytnúť prijateľné vysvetlenie svojho prístupu.

Medzi tieto dve protikladné strany sa zaradzovala beztvárna väčšina s rôznymi záujmami a problémami, ale ešte neschopná zaujať rozhodný postoj; tieto dve strany v kontraste zvádzali dišputu o konsenze, pričom boli motivované presvedčením, že o osude konfliktu rozhodne väčšinová orientácia. 

Gnostici proti židovskému Písmu

Tak synkretické, ako aj protižidovské tendencie nabrali tvar v gnosticizme. V kontexte pesimistickej reflexie o materiálnom svete sa protižidovský animus konkretizoval v doktríne, ktorá devalvovala svet a jeho stvoriteľa, stotožneného s bohom židov, druhoradého boha (Demiurga), považovaného občas za spravodlivého, občas dokonca za zlého, v každom prípade podriadeného najvyššiemu a dobrému bohu, ktorý bol neznámy antickej ekonómii a ktorého len Ježiš oznámil svojim nasledovníkom.

Synkretická tendencia bola reprezentovaná v gnosticizme presvedčením vzdialene orfického pôvodu, že nejaká božská iskra spadla z božského sveta (Plerómy) a prebýva v počiatočnom stave nevedomosti v niektorých privilegovaných ľuďoch (gnostici, spirituálni). Oni jediní, keďže prijali skrze božské zjavenie „gnózu“, čiže poznanie o takomto privilégiu, boli spôsobilí na konečnú spásu prostredníctvom opätovného vstupu do Plerómy, zatiaľ čo celý materiálny svet bol určený na zničenie.

K tejto podstatnej schéme, ktorá je spoločná takmer všetkým gnostikom, sa pripájala mytologizujúca štruktúra, ktorá má sklon vysvetľovať dôvod, prečo v božskom svete došlo k zlomu, ktorý spôsobil spadnutie výtoku z božskej podstaty do materiálneho sveta.

Odpoveď na túto otázku nebola jednoznačná: gnostici boli rozštiepení na rôzne sekty, ktoré polemizovali nielen s katolíckou cirkvou, ale neraz aj medzi sebou. A táto rozštiepenosť priala doktrinálnym špecifikáciám a produkcii spisov, ktoré sa nám zachovali v nemalej miere.

Binárne a ternárne gnózy

Najdôležitejšie rozlišovanie bolo medzi gnózami, ktoré môžeme definovať binárne a ternárne.

Binárne gnózy rozlišovali ľudí na dve kategórie, ktoré sa odlišujú prirodzenosťou: spirituálni (pneumatici, gnostici), depozitári iskry božského ducha a preto určení na obnovu v Pleróme; a materiálni (hylici) alebo animálni (psychici), určení na úplne zničenie s materiálnym svetom.

Ternárne gnózy (bazilidiáni, valentiniáni) rozlišovali medzi hylikmi a psychikmi, pričom pre psychikov pripúšťali možnosť spásy, aj keď na nižšej úrovni v Pleróme.

Toto rozlišovanie nemalo rovnaký význam: keďže gnostici stotožňovali psychikov s bežnými kresťanmi, ternárne gnózy (rozlišujúc medzi kresťanmi, pre ktorých je spása možná, a pohanmi a židmi, ktorí sú určení na úplné zničenie) udržiavali otvorený postoj voči katolíckej cirkvi, ktorý však nebol typický pre binárne gnózy.

Mnohotvárnu pestrosť gnostických siekt sprevádza v očiach moderného bádateľa neistota o počiatkoch tohto myšlienkového hnutia a v dôsledku toho nemožnosť stanoviť hodnoverný dátum jeho zrodu: vzhľadom na prítomnosť židovských, kresťanských a pohanských prvkov v gnostickej reflexii niektorí bádatelia pripisujú gnóze pohanský pôvod a domnievajú sa, že sa zvonku vmiesila do kresťanských komunít, zatiaľ čo iní bádatelia tvrdia (azda dôvodnejšie), že k zmiešaniu týchto rôznych prvkov došlo v kresťanskom prostredí. Už ako to je, okolo roku 130 je dosvedčená v Antiochiii zaručená gnostická prítomnosť (Saturnin).

Marción

Zaručenejšie informácie máme o inom veľkom nepriateľovi židovského Písma Marciónovi, bohatom lodiarovi z Pontu, ktorý v roku 140 buď bol vylúčený z rímskej kresťanskej komunity, alebo z nej spontánne odišiel z dôvodu ním kázanej doktríny, ktorá bola považovaná za neakceptovateľnú.

Marciónova doktrína zdieľala s gnostickým myslením základnú predstavu rozlišovania medzi nižším bohom židov, ktorý je zástancom spravodlivosti a stvoriteľom sveta, a najvyšším a dobrým bohom, ktorý je neznámy a cudzí a ktorého len Kristus zjavil tým, ktorí uverili v neho.

Nezdá sa však, že by si Marción osvojil aj ďalšiu základnú predstavu gnostikov o zlome, ktorý vznikol v božskom svete, s následným rozlišovaním ľudí na rôzne prirodzenosti (spirituálni a materiálni), a mytologický rozkvet v opise udalostí nebeského sveta.

Marcióna treba plne považovať za kresťana a jeho teologické delenie predovšetkým za podobu prehnaného pavlinizmu v kontexte dôrazne negatívnej predstavy o materiálnom svete.

Kontrastom medzi hebrejským Starým zákonom a Kristovým posolstvom sa Marción analyticky zaoberal v jednom diele (Antitesi), ktoré sa nám nezachovalo a poznáme z neho len niekoľko informácií, vďaka opozícii kombinovaných viet jednej a druhej časti, ktoré sú dokonale protichodného obsahu: pomsta-odpustenie; vojna-mier atď.

Aby urobil výrečnejším a viac zdokumentovaným tento kontrast, Marción považuje za osožné proti židovskému Písmu, ktoré bolo na Východe známe predovšetkým v gréckom preklade Septuaginty (LXX), postaviť kresťanské Písmo. Na tento účel spomedzi rôznych textov apoštolského pôvodu alebo za také považovaných, ktoré boli známe a používané aj na liturgii v komunitách, vybral texty pavlovskej tradície, čiže listy, s výnimkou Pastorálnych listov (Apostolikon), a Lukášovo evanjelium (Euangelion).

Prvý kánon kresťanského Písma

Tento výber Marción urobil na základe presvedčenia, že iní Ježišovi apoštoli a učeníci (ovplyvnení prostredím, v ktorom žili a pôsobili) kontaminovali Ježišovo posolstvo dodatkami a zmenami zo židovskej tradície, zatiaľ čo Pavol zostal imúnnym voči takémuto deformujúcemu vplyvu a autenticky si osvojil Ježišovo posolstvo.

To, čo považoval za judaizujúce vsuvky v listoch a Lukášovom evanjeliu, Marción široko vyškrtal. Podľa našich vedomostí Marciónov kánon bol prvým kánonom kresťanského Písma, programovo postaveným proti židovskému kánonu.

Na základe tohto teologického zamerania, ktoré (keďže bolo prezentované bez obvyklej opatrnosti zavedenej gnostikmi) bolo ihneď považované za chybné a bolo odsúdené, bola Marciónova opozícia voči katolíckej cirkvi otvorená a frontálna.

Po rímskom odsúdení, ktoré napodobnilo iné odsúdenia, ktoré sa udiali už v Malej Ázii, sa Marción definitívne oddelil od cirkvi a založil si vlastnú cirkev, ktorá dosiahla ihneď pozoruhodné rozšírenie v prostredí veľkých kresťanských komunít (Rím, Kartágo, Antiochia, Edessa, Alexandria).

Zaiste k tomu prispeli ekonomické zdroje a organizačné schopnosti zakladateľa, ale základom takéhoto úspechu bol bezpochyby pocit nepriateľstva voči židovskej tradícii, ktorý bol veľmi rozšírený v kresťanských komunitách.

Treba ešte dodať, že jednoduchosť Marciónovej doktríny uľahčovala jej šírenie aj na ľudovej úrovni. Od druhej polovice 2. do začiatku 3. storočia bola marcionitská cirkev hlavným antagonistom katolíckej cirkvi a na niektorých miestach si uchovala vitalitu ešte dlho: na začiatku 4. storočia bola ešte väčšinovou v dôležitej komunite v Edesse v centrálnej Sýrii.  

Prefíkaní gnostici

V porovnaní s otvorenou opozíciou marcionitov bolo správanie gnostikov vo všeobecnosti skrytejšie a nejednoznačnejšie.

Keďže gnostik bol presvedčený, že je obdarovaný privilégiom hostiť vo svojej telesnej schránke semeno božskej prirodzenosti, považoval sa za kresťana vyššej úrovne v porovnaní s ostatnými: no predovšetkým vo viac pokresťančených gnostických sektách (bazilidiáni, valentiniáni) toto presvedčenie namiesto vytláčania gnostikov z komunity ich oprávňovalo považovať sa za úzku komunitu privilegovaných v rámci širšej a obsažnejšej kresťanskej komunity.

A gnostici považovali za svoju osobitnú úlohu prichádzať na pomoc menej privilegovaným bratom vo viere. Išlo o pomoc, ktorá okrem služby bola aj materiálna, pretože gnostici, keďže boli výrazom intelektuálne ambiciózneho kresťanstva, získavali prozelytov predovšetkým vo vyšších kruhoch kresťanskej komunity, aj ekonomicky.

Gnostici boli opatrní v prednášaní ezoterickejších a závažnejších aspektov svojej doktríny, pričom na propagandistické účely si posluhovali textami, v ktorých bol gnostický komponent prezentovaný diskrétnym spôsobom (Ptolemajov List Flóre, Heraklionov Komentár k Jánovi, List Reginovi, Evanjelium pravdy atď.).

Poznanie špecifickejších a závažnejších čŕt svojho kréda gnostici rezervovali len pokročilým na náročnejšiu úroveň gnostickej iniciácie.

Ak pamätáme na doktrinálnu tekutosť, ktorou sa vyznačovalo kresťanstvo ešte v prvej polovici 2. storočia a ktorá bola motivovaná všeobecnosťou základných téz evanjeliového posolstva v oblasti doktríny a infiltráciou cudzích prvkov pohanského pôvodu, ľahko pochopíme, aké ťažké bolo demaskovať a vytlačiť z katolíckej cirkvi tieto osobnosti, ktoré boli zviazané tisíckami zväzkov s bratmi vo viere a veľmi materiálne pomáhali komunite, boli intelektuálne pripravené a zdráhali sa byť súčasťou komunity len pre seba.

Príslušná dokumentácia, ktorú máme k dispozícii, je veľmi malá a nejaké podrobnosti povieme neskôr: tu sa obmedzíme na upresnenie, že namáhavé putovanie, ktorým sa v rôznych komunitách dospeje k uvedomeniu si nezlučiteľnosti niektorých gnostických doktrín (rozlišovanie medzi bohom židov a najvyšším bohom, otcom Krista; rozlišovanie prirodzenosti medzi spirituálnymi a duchovnými ľuďmi) s pokladom viery, sa muselo nutne vyvíjať nehomogénne od komunity ku komunite podľa schopnosti gnostikov kryť sa a podľa schopnosti ich odporcov odhaľovať ich. V Ríme sa bude musieť počkať na koniec 2. storočia, v Alexandrii dokonca na začiatok 3. storočia.

Treba však primerane poukázať na to, že skúsenosť s gnosticizmom predstavovala rozhodujúci moment v postupnom uvedomovaní si (zo strany cirkvi) svojho existovania vo svete. Reflexia gnostikov, ako aj ich odporcov, ktorí boli občas nimi hlboko ovplyvnení, dovolila prehĺbiť poklad viery takým spôsobom, že sa začalo spájať jeho niekoľko nekoherentných tradičných údajov do organického celku doktríny o Bohu, svete a človeku, zatiaľ čo sa začalo systematické štúdium židovského i kresťanského Písma.

Určite to nebola náhoda, že najstarším kresťanským exegetickým spisom (podľa našich vedomostí) bol Komentár k Jánovi valentiniána Herakliona.

Enkratizmus

V gnostickom prostredí, a nielen tu, sa dobre šíril enkratizmus, tendencia neistého pôvodu, ktorá ukladala sériu zákazov, nielen potravinových (užívanie mäsa a vína), ale aj a hlavne sexuálnych až po odsúdenie plodenia a manželstva.

Nejaví sa to tak, že enkratické tendencie, ktoré v druhej polovici storočia vypracoval na teoretickej úrovni Tacián, žiak Justína, vôbec niekedy nadobudli konzistenciu skutočnej sekty, ale predstavujú názorové hnutie, ktoré (hoci bolo potláčané katolíckou cirkvou pre svoje excesy) malo určité rozšírenie predovšetkým medzi gnostikmi a (všeobecnejšie) v sýrskom prostredí.

Zdroj: Manlio Simonetti: Il Vangelo e la storia. Il cristianesimo antico (secoli I – IV), Carocci editore S.a.A., Roma 2010. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.