V „tajnej cirkvi“ neexistujú samobežci Spomienky zosnulého kňaza Ladislava Stromčeka na tvorbu samizdatu Zrno

Ako spomienku na zosnulého kňaza Žilinskej diecézy Ladislava Stromčeka, ktorý 14. decembra vo veku 61 rokov podľahol ochoreniu covid-19, prinášame jeho pútavé spomienky na stretnutia s osobnosťami tajnej cirkvi a tvorbu samizdatu.

Pojem samizdat je skratkou ruského slova samoizdateľstvo (samovydávanie). Jeden ruský disident zadefinoval samizdat takto: Sám si zháňaš texty a robíš redakciu, sám si to vysádzaš, vytlačíš a zaplatíš, sám robíš distribúciu a sám si to aj odsedíš vo väzení, keď ťa chytia.

Je v tom kúsok čierneho humoru, preto autorovi odpustíme určitú nepresnosť. Tá spočíva v tom, že človek nemohol robiť samizdat celkom sám, vždy to bola tímová záležitosť, hoci okruh zainteresovaných spravidla tvorilo len pár ľudí.

Moje stretnutie so samizdatom

Ako študent elektrotechniky som pravidelne navštevoval tajného biskupa Jána Chryzostoma Korca v jeho byte v Petržalke. Pri jednom z rozhovorov pán biskup medzi rečou spomenul: „Aj by som mal niečo na rozmnoženie, ale nemá to kto urobiť.“ Ponúkol som sa: „Skúsim to.“ Vedel som, že má blízkych spolupracovníkov, ktorí mu pomáhajú pri prepisovaní a rozmnožovaní literatúry, najmä kníh z jeho Knižnice viery. Niektoré sa podarilo vydať aj za hranicami a prepašovať na Slovensko, ale mnohé veci sa robili priamo na Slovensku.

To, čo spomínal teraz, bola kniha Kristovo kňazstvo. Titul ma aj osobne veľmi zaujal. Dovtedy som sem-tam niekde pomohol pri tajnom tlačení, skladaní a distribúcii rôznych vecí, ale ešte som samostatne nerobil nič. Samizdat ako forma apoštolátu cez tlač ma priťahoval.

Odchádzal som s textom, ktorý som s precenením svojich možností sľúbil vydať ako knihu. Ale čo teraz? U Silva Krčméryho sa niekedy spomenul kňaz Jožko Oprala, ktorý rozmnožoval samizdaty. V mladíckej nerozvážnosti som ho navštívil na jeho fare vo Veľkých Bieliciach pri Partizánskom. Predstavil som sa: „Ja bývam u Silva Krčméryho a prišiel som si požičať cyklostyl. Treba vydať jednu otcovu knihu.“

Dostal som ho do nepríjemnej situácie. Nepoznal ma ani nemal nijaké avízo, že niekto príde. Takto sa to nikdy nerobilo. Malo to všetky znaky provokácie zo strany ŠtB. Podľa pravidiel sa so mnou nemal ani baviť. Iný by ma poslal preč s tým, že mám mylné informácie. Jožko si však začal otázkami zisťovať, či skutočne poznám Silva a čo je to za knihu. Telefonicky si to v tých časoch nemohol overiť, to by bolo najhrubšou chybou. Možno ho trochu naklonilo aj to, že som familiárne povedal „otcovu knihu“, to sa používalo iba v úzkom kruhu takmer ako šifra.

Po krátkom rozhovore sa rozhodol. Vytiahol rozmnožovací stroj a naložil mi ho do auta, ktoré som si na ten deň požičal z požičovne. Nechcel som si od nikoho požičiavať auto, lebo keby ma chytili, dostal by som majiteľa minimálne do vyšetrovacej väzby. Vo veľkej naivite som viezol rozmnožovací stroj z Partizánskeho do Bratislavy, prikrytý dekou. Stačila by jedna náhodná dopravná kontrola a bolo by nielen po vysokej škole, ale išiel by som na pár rokov do basy a stal by som sa „učebnicovým príkladom“, ako sa to nesmie robiť.

Vo veľkej naivite som viezol rozmnožovací stroj z Partizánskeho do Bratislavy, prikrytý dekou. Stačila by jedna náhodná dopravná kontrola a išiel by som na pár rokov do basy.Zdieľať

Kde teraz však zohnať voskové blany, farbu, papier, keď normálne sa to nikde nedá kúpiť? Tu už fungovali siete ľudí, ktorí robili vo veľkých podnikoch, kde sa dal nejaký materiál ušetriť, aj napriek tomu, že všetko malo svoje evidenčné čísla a tlačiarenské oddelenia boli pod väčšou kontrolou ako podniková pokladňa pri vyplácaní mzdy. Takýmito kanálmi sa to proste podarilo pozháňať.

Jedna obetavá pani prepísala text v podniku po večeroch na blany a po pár kusoch ich vynášala von. Mohlo sa tlačiť. Jožko Roman, skúsený podzemný tlačiar, ma zaučil do obsluhy stroja. So spolužiakom Paľom Pavlíkom sme umiestnili cyklostyl v malom domčeku v bratislavskej Rači, kde sme predtým určitý čas bývali v podnájme. O pár týždňov bolo prvých dvesto kusov aj zviazaných.

Cítili sme sa bezpečne, lebo domček bol prakticky za mestom, ďalej už nebolo nič, len vinice a neznáme garáže, patriace zrejme veľkému podniku z mesta. Od nich sme sa necítili ani trochu ohrození, aj keď sa tam pohybovalo dosť ľudí. Viackrát za deň prichádzali a odchádzali tie isté autá. Až po revolúcii som sa dozvedel, že to boli centrálne garáže Štátnej bezpečnosti.

Silvo, keď som sa mu priznal, na čom robím, sa pre moju neopatrnosť namrzel: „To sa takto nerobí. Nikomu nič nepovieš. Keď ťa zatvoria, ani to nikto nebude vedieť...“ Mal pravdu. Postupne som sa učil tomu, že v „tajnej cirkvi“ neexistujú samobežci. Boli aj takí, ale ďaleko nedobehli. Ak sme nechceli, aby Štátna bezpečnosť ľudí jedného po druhom pozatýkala, dôležitá bola tímová práca, založená na ozajstnom spoločenstve s pevnými osobnými vzťahmi a na odhodlanej solidarite.

ZRelosť, Nádej, Orientácia

V roku 1987 ma Ferko Mikloško uviedol do redakcie prvého celoslovenského periodického samizdatu Náboženstvo a súčasnosť (NaS). Všetko sa to zomlelo pri jednej z prechádzok po zákutiach starej Bratislavy, kde Ferko rád chodieval. Našiel si čas pohovoriť si s nami z bývalého stretka aj jednotlivo. Stretával som sa s ním takto vonku dosť pravidelne, rozprávali sme sa o hodnote správnych životných postojov v rôznych situáciách. Bola to istá forma duchovného vedenia k osobnej zrelosti. V uličkách Starého Mesta bola okrem iného istota, že tieto rozhovory sú mimo dosahu mikrofónov ŠtB.

Pri jednej takejto prechádzke mi Ferko navrhol, či nechcem pomôcť priamo v redakcii NaS-u. Prešli sme pár krokov a pokračoval: „Dopĺňa sa redakcia. Chceli by sme to nejako omladiť.“ Dovtedy som pomáhal pri technickej príprave a distribúcii časopisu. Bolo veľmi lákavé zapojiť sa aj do obsahovej prípravy samizdatu.

V roku 1988 sme s Evkou Klčovanskou a s Mariánom Balázsom pod gesciou Ferka Mikloška zostavili redakciu nového samizdatového mládežníckeho časopisu. Nazvali sme ho ZrNO, čo bola skratka slov Zrelosť, Nádej, Orientácia. Zároveň slovo zrno malo mať biblický akcent. Niektorí žartovali, či to nie poľnohospodársky časopis, ale to len pomáhalo v rámci utajenia. Našou ambíciou bolo, aby sa časopis postupne obsahovo vypracoval tak, aby mladým ľuďom pomáhal rásť k osobnostnej zrelosti a zároveň bol istým komunikačným médiom pre malé spoločenstvá (tzv. stretká).

Prvé číslo vyšlo v januári 1989, a keďže ZrNO vychádzalo štvrťročne, do konca roka boli štyri vydania. Posledné číslo sme mali tlačiť koncom novembra 1989. Vzhľadom na spoločenské udalosti po 17. novembri sme jeho vydanie zdržiavali. Keď bola 10. decembra zostavená nová federálna vláda, v ktorej bol podpredsedom Ján Čarnogurský, v ten istý deň som do tiráže uviedol svoju domácu adresu pre kontakt s čitateľmi a zaniesol som matrice do tlačiarne. Bol to jediný samizdat, ktorý vyšiel s plnou adresou vydavateľa, a v tom je jeho zvláštnosť, lebo bol niečím medzi samizdatom a legálne vydaným časopisom.

Obálka prvého vydania časopisu Zrno. Zdroj: Ján Šimulčík

Technicky sme všetky štyri čísla časopisu ZrNO pripravovali spolu s Ondrejom Gábrišom v Žiline, tlačil ho v Bratislave Jožko Roman, v tlačiarni, ktorá bola doslova podzemná, do ktorej sa išlo krátkym podzemným tunelom a dodnes je „funkčná“, ak by bolo treba... Štátnej bezpečnosti sa ju nikdy nepodarilo odhaliť.

Na niečo však ŠtB prišla. Mesiac po vyjdení prvého čísla, ktoré sme pripravovali v najväčšej tajnosti, prišiel za mnou v Bratislave Viktor Jakubov: „Pred hotelom Kyjev som sa stretol s vyšetrovateľom Pinelom. Prehodili sme pár zdvorilostných viet, dohováral mi, že podľa ich informácií som sa nepolepšil a stále udržiavam kontakty s Krčmérym, Juklom, Mikloškom... Ako sme sa rozchádzali, s úsmevom mi ešte povedal: Odkážte Stromčekovi, že to ZRNO sa nám páči. Nech nám vždy pošle jedno číslo.“

To bolo priveľa. Vyšlo len prvé číslo, tlač a distribúcia bola prísne tajná – a takýto odkaz! Neskôr sme zistili, že informácie mali z odpočúvania bytov, v ktorých sme riešili koncepciu časopisu. Prečo však nezasiahli, keď o nás vedeli?

Revolúcia nám to prekazila

Desiateho júna 1989 mi v noci o pol tretej zazvonil telefón. Zo železničnej stanice volal Dano Suroviak, ktorý doviezol od Antona Hlinku z Mníchova do Žiliny na tú dobu supermoderný počítač a laserovú tlačiareň. V staničnom vestibule to vyzeralo, ako keby prišla výprava imigrantov. Plno krabíc a Dano sediaci medzi nimi. Nechápal som, ako sa mu s tým podarilo prejsť cez hranice. V žilinskom Výskumnom ústave výpočtovej techniky také veci ešte ani nevideli. Preto sme mali určitý čas problém, ako zabezpečiť do počítača slovenské znaky.

Počítač som, samozrejme, nedržal doma, aby mi ho pri domovej prehliadke nezobrali. Ukryli mi ho vo svojom byte v Žiline Sočuvkovci, ku ktorým som chodieval na ňom pracovať. Chystali sme veľkú „bombu“. Od januára 1990 sme chceli vydávať prvý samizdat sádzaný na počítači s perfektnou grafickou úpravou a s obrázkami novinového typu. V spojení s ofsetovou tlačou to malo mať špičkovú úroveň. Revolúcia nám to prekazila...

Prevážať kvôli tlači všetko stále do Bratislavy a späť bolo nepraktické a nebezpečné. Začali sme sa zaoberať myšlienkou zriadiť na severnom Slovensku ďalšie tajné vydavateľské centrum. Dôležitým faktorom bolo to, že na Orave boli ľudia ochotní tlačiť. Pýtali sme si cez pátra Hlinku od Holanďanov druhý ofsetový stroj. Doviezli ho promptne v lete 1989. Prepašovali ho rozobratý na súčiastky.

Pri prvom ofsete v roku 1984 to urobili tak, že jedna posádka ho prepašovala rozobratý na súčiastky, a keď bezpečne odišla, iná dvojica technikov prišla o týždeň do Bratislavy poskladať ho a zabehnúť. Tentoraz doviezli do Dolného Kubína tristo súčiastok a mali sme si ich poskladať sami. Skúšali sme to u Suroviakovcov. Stroj už aj fungoval, ale stále sa na ňom niečo kazilo. Do novembra 1989 sme ho už nestihli využiť.

Čítajte tiež

Tajné zasielanie správ do Hlasu Ameriky (Napíšte príbeh)

Ján Šimulčík

Kňaz Ladislav Stromček opisuje, čo nasledovalo po jednej jeho reportáži pre západný rozhlas.

Samizdaty plnili oveľa širšie poslanie, než by sa mohlo zdať na prvý pohľad. Nešlo len o zostavovanie a distribúciu textov, hoci aj to malo svoj zmysel. Dôležité bolo aj niečo iné: samizdaty pomáhali vytvárať organizovanú sieť angažovaných ľudí po celom Slovensku. Ich distribúcia utvárala kontakty medzi tými, ktorí boli aktívni aj v iných oblastiach podzemných náboženských aktivít.  

Okrem toho, mať u seba samizdat a ponúkať ho iným znamenalo aj riziko, a teda i nutnú odvahu vzhľadom na možné represie Štátnej bezpečnosti. Ľudia v tejto odvahe rástli, ich strach sa umenšoval a aj tým sa rozširoval priestor vnútornej slobody.

Bolo zjavné, že túžba po slobode v ľuďoch zosilnieva.

Spomienky Ladislava Stromčeka pôvodne vyšli v zborníku O hodnotě samizdatu (Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří, 2008).