Ján Kysucký chodil v 90. rokoch ako vysokoškolák na krúžok bojových umení. Počas toho obdobia mal prianie niečo so sebou robiť. „Uvedomil som si, že nemám pod kontrolou svoje prežívanie. Napríklad človek sa zaľúbi a potom môže byť o chvíľu smutný,“ spomína.

Súčasťou cvičení boli aj budhistické meditácie, no zlom prišiel, keď sa ich tréner stretol v Nemecku s dánskym učiteľom tibetského budhizmu. Láma Ole Nydahl a jeho žena Hannah od 70. rokov dodnes založili viac ako 660 centier budhizmu diamantovej cesty v 67 krajinách sveta.

Pre Jánov krúžok išlo o prvý kontakt, začali cestovať a pozývať si učiteľov. „Keď sme skončili karate, chceli sme pokračovať v meditáciách,“ hovorí. Aktivita sa rozrastala a Ján podľa vlastných slov objavil to, čo mu úplne zapadalo. Bolo to v roku 1996.

Hľadajúci

Dnes je Ján Kysucký jedným z aktívnych praktikujúcich budhizmus diamantovej cesty na Slovensku. K tomuto duchovnému prúdu sa vo vlaňajšom sčítaní ľudu prihlásilo 6 722 obyvateľov Slovenska. Pred desiatimi rokmi to bolo 2 530 ľudí.

Aktivity spojené s budhizmom diamantovej cesty línie Karma Kagjü zastrešuje u nás občianske združenie Spoločnosť buddhizmu diamantovej cesty, v rámci ktorého v súčasnosti funguje desať centier.

V tom bratislavskom je okrem Jána Kysuckého aktívna aj Zuzana Ilavská.

„Hovorila som si, že život nemôže byť iba o tom, že sa narodím, naučím sa zarábať peniaze, miniem ich a umriem. Chýbal mi duchovný aspekt,“ hovorí Zuzana, ktorá chodila s Jánom Kysuckým aj na krúžok bojových umení.

Zuzana pochádza z kresťanskej rodiny, no vraví, že kresťanstvo jej nezodpovedalo všetky otázky, tak hľadala ďalej, pričom sa jej páčila východná filozofia. Raz ju vzal Ján na prednášku o budhizme, kde podľa jej slov dostala odpoveď na svoje otázky.

Budhizmus nie je podľa nej len o štúdiu, ale o používaní. „Páčilo sa mi, že keď som sa niečo dozvedela, mohla som to v živote hneď skúsiť, dostala som do rúk praktické metódy, ktoré som mohla začať používať. Videla som na sebe a mojom okolí zmeny,“ vraví. Budhistkou je od roku 1998.

Ondrej Kořínek je tretí človek, s ktorým sa stretávame v bratislavskom budhistickom centre. Budhistom sa stal v roku 2005. Spočiatku bol fanúšik tohto duchovného prúdu, páčili sa mu niektoré myšlienky. Oslovila ho prednáška lámu Oleho Nydahla. „Videl som ho na pódiu, v koženej bunde. A pamätám si prvú vetu, ktorú povedal: ,Život je otázka hodnôt a podľa toho, ako ich máme usporiadané, tak žijeme.‘ Fúha, vravím si, že takto jasne povedané som to dovtedy ešte nepočul,“ spomína Ondrej.

Zľava: Zuzana Ilavská, Ján Kysucký a Ondrej Kořínek. Foto: Adam Rábara

Niektorých ľudí do budhistického centra nepriviedlo hľadanie, ale osobné ťažkosti v živote. „Nenašli riešenie inde, ale u nás,“ hovorí Zuzana s tým, že budhizmus nás učí byť šťastnými bez ohľadu na vonkajšie podmienky.

Ondrej si spomína na jedno úsmevné svedectvo, prečo prišiel dotyčný do budhistického centra – videl vianočný diel Simpsonovcov, kde Líza, ktorá je budhistkou, rieši Vianoce. Richard Gere jej v seriáli povie, že budhisti to majú super, lebo majú Vianoce každý deň.

Náboženstvo? Áno aj nie

Budhizmus nie je náboženstvo, hoci za istých okolností sa tak označuje. „Je to skôr určitý pohľad na myseľ, ako fungujeme v živote. Pokiaľ dokážeme získať nejaké nástroje na prácu s mysľou, aby sme sa mohli stať šťastnými bez ohľadu na meniace sa podmienky, tak je to niečo, čo prináša úžitok úplne vo všetkom,“ objasňuje Ján Kysucký.

Na celosvetových sympóziách, kam pozývajú predstaviteľov náboženstiev, môžeme vidieť dalajlámu, duchovného vodcu jednej zo štyroch tibetských škôl budhizmu, ktorý mal zároveň aj politickú funkciu. „Ale pokiaľ ide o aspekt viery, tak nehovoríme o náboženstve, u nás je to skôr o skúsenosti,“ dopĺňa Zuzana.

Budhizmus nemá koncept stvorenia sveta ani boha. Podľa Jána Kysuckého má viac spoločných čŕt s vedou než s náboženstvom. Kým veda skúma svet zvonka, budhizmus skôr zvnútra, cez myseľ. Budha je tu príkladom toho, čo človek môže zrealizovať, aké úrovne a kvality prežívania môže rozvinúť, ktoré ho prenesú cez starobu, chorobu, smrť.

Jedným z konceptov, ktorým budhisti opisujú posmrtný život, je reinkarnácia. Myseľ je niečo, čo nemôže zomrieť, vravia. Realizovaní učitelia, ktorí dosiahli najvyššiu úroveň rozvoja, si dokážu spomenúť na svoje vlastné minulé životy.

Budhizmus učí tri princípy. Základným je dôvera v kauzalitu, tzv. malá cesta. Jednoducho povedané, naše činy majú následky. Takto vysvetľujú, prečo má niekto dobré gény, narodí sa do dobrej rodiny alebo, naopak, niekto je chorý a má sa zle. „Náš pohľad je, že my sami si vytvárame náš svet, že náš život máme vo svojich rukách.“

Ďalší princíp je veľká cesta, ktorá hovorí o motivácii, o tom, s akým postojom všetko robíme. „Tu rozvíjame súcit a múdrosť a snažíme sa zabrániť konaniu v rušivých stavoch, najmä hnevu,“ vysvetľuje Ján Kysucký.

Najvyšší princíp je diamantová cesta. Používa metódy, ktoré fungujú na hlbokej úrovni. „Učí nás, ako transformovať náš pohľad a prežívanie na úroveň Budhu (osvietený stav našej mysle).“

Ján Kysucký vysvetľuje, že keď niekto chodí do fitnescentra, tak pracuje so svojím telom rôznymi nástrojmi. Tak aj na úrovni mysle človek môže použiť rôzne metódy, stáva sa pokojnejším, uvoľnenejším a radostnejším.    

Najvyššími úrovňami rozpoznania mysle sú oslobodenie a napokon osvietenie.

Pri „oslobodení“ človek rozpúšťa obmedzenia plynúce z ilúzie „ja“, stáva sa úplne slobodným. „Keď neexistuje naše skutočné ,ja‘, zaniká aj zdroj utrpenia a ťažkostí,“ hovorí Ján Kysucký. Osvietenie predstavuje rozpustenie akejkoľvek oddelenosti v čase a priestore, osvietení lámovia podľa budhistov vedia, kto čo práve robí, čo si myslí.

Podľa budhistických učení sa myseľ toho, kto dosiahne tieto dve úrovne, už nemení. Keď človeka niečo rozladí alebo rozosmúti, je to – ako hovorí Zuzana Ilavská – dôkaz, že ešte nedosiahol oslobodenie.

Keď pre problémy v práci či ťažkosti vo vzťahoch človek neudrží pohľad diamantovej cesty, teda nie je uvoľnený, radostný, neohrozený a súcitný ako Budha, tak to podľa Jána Kysuckého neprekáža, lebo stále môžeme pracovať s nižšími úrovňami, napríklad zachovať si trpezlivosť či vyhnúť sa hnevu a ubližovaniu druhým.

Príjazd na Mangútovo centrum na lazoch pri Hriňovej. Foto: archív Spoločnosti buddhizmu diamantovej cesty na Slovensku

Koncept morálky budhisti nepoužívajú. „Naši učitelia hovoria, že to spôsobuje určitú strnulosť,“ objasňuje Zuzana. Dodáva, že morálka sa spája s pocitom viny, ktorý v budhizme neexistuje.

Cieľom je mať zmysluplný život, aby bol človek užitočný pre čo najviac ľudí. „Rozvíjame kvality láskavosti a radosti. Niekto môže povedať, že je to morálne, ale my to tak nevoláme,“ vraví.

Princíp príčiny a následku aplikujú aj na konkrétne morálne otázky. Ak je najvyšším cieľom ľudské šťastie, nemá zmysel robiť činy, ktoré idú presne opačným smerom, ako napríklad vražda alebo krádež. Z tohto pohľadu je potom aj samovražda nesprávny koncept.

Módna vlna je už za nami, tvrdia

Podľa údajov v sčítaní obyvateľov 2021 pribudlo budhistom na Slovensku za posledných desať rokov takmer 4 200 ľudí.

Nárast však považujú za skresľujúci údaj, respektíve nanajvýš za číslo, ktoré vyjadruje sympatizantov tohto duchovného prúdu. „Tých, čo sa objavia v našich centrách, je výrazne menej,“ priznáva Ján Kysucký.

Ondrej Kořínek pripomína, že vyššie číslo mohla spôsobiť aj skutočnosť, že posledné sčítanie bolo sofistikovanejšie a ľudia už mohli označiť konkrétne aj budhizmus, ktorý bol v „ponuke“. Predtým nebola možnosť zaškrtnúť túto možnosť.

Naši hostitelia nesúhlasia s názorom, že v prípade budhizmu môže ísť o módnu vlnu.

Najväčšia módna vlna bola podľa nich v 90. rokoch, najväčší rast zaznamenali do roku 2010, čo sa týka počtu členov aj centier. V poslednom období pozorujú skôr postupný nárast spojený možno aj s rozvojom komunikačných technológií. Cez pandémiu im napríklad narástol predaj knižiek.

Koľko je teda u nás budhistov?

Podľa Jána Kysuckého niekoľko stoviek, odhaduje, že ich je do 500. „Sme veľmi otvorení, niekedy ľudia isté obdobie navštevujú centrum častejšie, potom sa im možno zmení životná situácia, tak prídu menej často a podobne.“ V poslednom období prichádza podľa neho dosť nových ľudí, ktorí si chcú vyskúšať meditáciu a niečo sa dozvedieť.

Medzi ľuďmi, ktorí navštevujú centrum, sú všetky vekové kategórie. Najstaršou je vyše 80-ročná babička, chodia aj stredoškoláci i vysokoškoláci. Najväčšiu časť tvoria štyridsiatnici, teda generácia, ktorá sa k budhizmu dostala po páde totality ako vysokoškoláci.

Aj z pohľadu povolania hovorí o pestrosti – majú medzi sebou robotníkov aj lekárov a vedcov. „Sú to idealisti, ľudia, ktorí hľadajú zmysluplnú cestu,“ vraví Ján.

Všetci sú v centrách na rovnakej úrovni, nie je tu hierarchia s tým, že láma Ole autorizoval po celom svete viacerých svojich žiakov, tzv. cestujúcich učiteľov, aby sa delili s učením. O centrá sa ich členovia starajú ako dobrovoľníci, nikto nie je zamestnaný na plný úväzok. Budhizmus v sebe nemá misionársky rozmer v zmysle osloviť čo najviac ľudí.

Budhisti, s ktorými sa rozprávame, nemajú negatívnu skúsenosť, čo sa týka reakcií okolia. „Väčšinou reagujú ľudia pozitívne, aj pre nenásilie a láskavosť, ktorá sa s budhizmom spája,“ hovorí Ondrej. Jeho manželka je katolíčka, a ako vraví, občas majú „teologickú“ diskusiu.

„Síce sa v princípe nezhodneme, ale obaja sme idealisti a chceme nasledovať nejakú duchovnú cestu, to máme rovnaké,“ hovorí s tým, že svojim deťom necháva v tejto oblasti slobodu.

Ani Ján Kysucký nezažil negatívnu konfrontáciu pre svoju príslušnosť k budhizmu. Skôr naopak. Spomína si napríklad na reakciu manželského páru kresťanov, od ktorého si isté obdobie prenajímali priestory. „Najprv sme im povedali, kto sme, že to chceme pre budhistické centrum. Oni na to hovoria: ,Pokiaľ je esenciou budhizmu pomáhanie druhým, tak sme na jednej lodi‘,“ uzatvára.

Budhistické centrum na Kyjevskej ulici v Bratislave

Foto – Adam Rábara