Rehoľník Artur Bilyk Nejde len o Rusko a Ukrajinu, vojna hrozí v každom z nás

Vyrastal na Zakarpatskej Ukrajine v rodine so slovenskými koreňmi. Pokrstený bol tajne – a pravoslávne. Po strednej škole, ktorú absolvoval v Žiline, vstúpil do rehole redemptoristov.

V rozhovore približuje, prečo váhal ísť na misie do Ruska, čo prežívajú jeho príbuzní na Ukrajine a ako vníma tému vojny z duchovného hľadiska. Rehoľný kňaz Artur Bilyk.

Narodili ste sa na Ukrajine a pôsobíte na Slovensku ako rímskokatolícky kňaz z rehole redemptoristov. To znie neobvykle.

Mám slovenskú národnosť, narodil som sa pár kilometrov od slovenských hraníc na Zakarpatskej Ukrajine v mestečku Veľké Berezné.

Z akej rodiny pochádzate?

Rodina je zmiešaná. Vysvetlím to na svojom rodnom meste. Koncom 18. storočia prišlo do Veľkého Berezného niekoľko rodín z Liptovskej Tepličky a udomácnili sa tam. Jedna verzia hovorí, že vraj nastala vzbura v liptovskej dedine, tak ich štát poslal na Zakarpatskú Ukrajinu. Druhá verzia je o tom, že u nás potrebovali lesných pracovníkov a ďalšie pozície, tak prišli.

V každom prípade, doteraz je vo Veľkom Bereznom časť s názvom Liptáky, kde býva slovenská menšina. Sú to rímskokatolícke rodiny, máme tam Kostol Najsvätejšej Trojice. Moji praprarodičia z maminej strany pochádzajú teda z tejto menšiny.

A zvyšok rodiny?

Keď ešte zostaneme pri maminej strane, tak dedko bol vojakom ruskej armády, ktorý vo Veľkom Bereznom pri oslobodení od Nemcov zostal, lebo sa mu zapáčila babka. Bol tatárskej národnosti. Môj otec pochádzal zase z centrálnej Ukrajiny.

To máte celkom pestré.

Áno, z maminej strany mám tatársko-slovenský pôvod, z otcovej ukrajinský.

Koľko obyvateľov slovenskej národnosti žije dnes vo Veľkom Bereznom?

Okolo 500 z celkového počtu nad sedemtisíc obyvateľov. Zaujímavé je, že v roku 2013 bol u nás otvorený honorárny konzulát Slovenskej republiky, ale, žiaľ, nefunguje.

Spomenuli ste rímskokatolícky kostol, kto ho spravuje?

Rehoľa lazaristov. V roku 1993 prišiel prvý z nich. Sídlo farnosti sa nachádza v neďalekom Perečíne, v tejto oblasti je viacero obcí so slovenskou menšinou.

Omše ste mali v slovenčine?

Áno, dodnes sú v slovenčine.

Dokedy ste žili v rodnom Veľkom Bereznom?

Do svojich 16 rokov. Som jedináčik, obyčajný chalan. V roku 1993 k nám prišli sestry z Kongregácie Dcér sv. Františka Assiského, teda františkánky. Najprv bývali u jednej rodiny a neskôr si kúpili dom, dodnes sú tam.

Pre nás, čo sme ako deti chodili do kostola, bol príchod sestier františkánok veľká zmena. Sestričky nás potom pripravovali na prvé sväté prijímanie. Inak, ja som bol pokrstený pravoslávne.

Prečo?

Bolo to v roku 1983, teda v čase, keď sa u nás nemohlo verejne krstiť. Rímskokatolícky kňaz chodil do mesta raz za dva týždne, dedko aj otec boli vojaci, takže boli formálne v strane. Babka pracovala v kine a mama v závode.

Aby neboli problémy – hoci aj tak bývali –, otec zavolal pravoslávneho kňaza, pozastierali okná na dome a rýchlo ma pokrstili. U susedov sa tiež narodil chlapec deň po mne, tak kňaz utekal aj k nim a tiež ho pokrstil. Takže som mal tajný krst.

Pre nás katolíkov však pravoslávny krst platí, či nie?

Áno, platí, ale tým, že som neskoršie vstupoval do rehole, tak po právnej stránke to nesedelo. Do Katolíckej cirkvi som síce bol prijatý v roku 2004 pri vstupe do rehole, ale otázka môjho krstu sa musela riešiť cez Rím. Tam vzhľadom na nový Kódex kánonického práva rozhodli, že som rímskokatolík.

„Vravím si: Ukrajinci zomierajú na Donbase a ja pôjdem do Ruska?“Zdieľať

Poďme ešte k vašej rodine a detstvu. Spomínali ste, že ste mávali zo strany režimu problémy.

Áno, hoci bol dedko vojak a v strane, robili mu zle. Mal totiž záľubu – maľoval sväté obrazy. Niekto ho „nabonzoval“, a tak prišli k nám na kontrolu a hľadali takéto maľby. Išli z izby do izby a stále nič. Napokon v jednej izbe visel obraz zakrytý plachtou. Už sa tešili... Keď ho odkryli, bol tam Lenin. Pýtali sa dedka, prečo Lenina zahalil. On na to, že aby na neho prach nepadal. (Smiech.)

Ako ste doma rozprávali?

Do dnešného dňa sa u nás rozpráva po rusínsky. V škole to bolo po ukrajinsky. Do šiestej triedy som sa učil aj rusky. Otec rozprával iba rusky, hoci bol Ukrajinec, ale nejak mu to zostalo z vojny.

Otec mal zaujímavý zmysel pre humor. V druhej triede sa mi stalo, že som dostal z niečoho päťku a k tomu poznámku. Otec učiteľke odpísal svoju poznámku v zmysle, že aj tak môžu byť z takýchto ľudí kozmonauti. Lenže potom sa to na mňa nalepilo a istý čas ma v škole volali kozmonaut. (Úsmev.)

Ako to vyzeralo s náboženským životom?

Priznám sa, že do kostola som nechodil často. Bol od nás vzdialený dva kilometre, aj to ma odrádzalo. Brávala ma tam babka.

V roku 1995 som išiel na prvé sväté prijímanie, v tom čase začali sestričky františkánky brávať deti cez letné prázdniny na Slovensko. Mňa vzali v roku 1996, boli sme v Čachticiach a na výletoch po okolí ako Bojnice či Trenčín.

Pred tým, ako sa malo ísť na Slovensko, som sa snažil viac zviditeľniť, že chodím do kostola a miništrujem, aby ma sestričky vzali. Jeden starší miništrant to však odhalil a povedal mi, že na čo sa to hrám len kvôli tomu, aby som išiel na Slovensko. Silno to vo mne zarezonovalo, takže potom, keď sme sa vrátili z tábora, už som začal chodiť na omše pravidelne.

Čo pre vás v tom veku znamenalo Slovensko?

Bolo to atraktívne. Iné možnosti, nový svet. Ja som si predtým ani neuvedomoval, v akej chudobe sme žili. Bral som ako samozrejmosť, že som mal jedny topánky alebo že sme museli pestovať zemiaky a maslo či smotanu som nevidel aj celý rok.

Keď som mal osem rokov, rodičia sa rozviedli a mamka ma vychovávala sama. Boli dni, keď nebolo na chlieb. Musela si ísť zarobiť na Slovensko, príbuzní chodili aj do Čiech šiť kožu na volanty a tiež do obuvníckych závodov v Partizánskom. Babke nevyplácali dôchodok pravidelne.

Ako ste sa dostali na slovenskú strednú školu?

Sestry františkánky začali posielať deti zo slabších sociálnych rodín študovať na Slovensko. Boli sme ôsmi v mojom okolí, čo sme takto išli. Ja som študoval na žilinskom učilišti, vtedy sa volalo energetické.

Jazykovo ste to zvládali?

Pomohlo mi, že sväté omše boli u nás v slovenčine a tiež nás sestrička jeden rok pripravovala. No aj tak som mal z prvého diktátu päťku. Pani učiteľka mi však vraví, že nechápe, ako môžem mať takmer bez chyby tvrdé a mäkké i, ale robím zle dĺžne. A to platí do dnešného dňa. (Smiech.) Zmaturoval som zo slovenčiny na dvojku, rád som čítal knihy.

Kde sa vo vás zrodilo duchovné povolanie?

Jedným z impulzov bol životopis svätého Gerarda Majellu, redemptoristu. Pri jeho čítaní som si uvedomil, že človek môže žiť s Bohom a ten mu mení život. A že treba síce pracovať, snažiť sa, ale nestavať všetko na sebe.

V roku 1998 prišli do Veľkého Berezného pátri redemptoristi a spravili tam duchovné cvičenia, taký týždeň pre mládež. Počas strednej školy som s nimi udržiaval kontakty a chodieval som aj do Gaboltova, kde teraz pôsobím. V roku 2004 som zmaturoval a rozhodol som sa, že sa chcem k nim pridať.

Čo sa odohrávalo vo vašom vnútri?

Od svojich 12 rokov som bol obklopený rehoľníkmi – sestričky františkánky, potom lazaristi a napokon redemptoristi. Už na sestričkách ma oslovila služba, obeta, ktorú som na ich videl. Odišli zo Slovenska a pre nás stále niečo zháňali, obetovali sa.

„Konflikt je v nás ľuďoch. Ukazuje to aj pandémia, veď niektorí sa takmer zožerú navzájom.“Zdieľať

Tým, že som jedináčik a mama bola sama, bol to ďalší boj. Ale uvedomoval som si, že nemôžem zostať doma. Túžil som zasvätiť život Bohu.

Lákalo vás ísť na veľké misie?

Hoci som vyrastal na misijnom území, priznám sa, že som nemal nikdy silnú túžbu ísť na misie ďaleko do sveta. Ale mám aj skúsenosť tohto typu.

Počas obdobia, keď som bol diakonom, som strávil tri mesiace v Kazachstane. Jednému kňazovi som pomáhal tak, že on vedel po rusky omšu a ja som zase kázal.

V roku 2018 ma slovenský misionár v ruskom Saratove Ondrej Slávik poprosil, či mu nepomôžem a nezastúpim ho počas obdobia, keď bude na duchovných cvičeniach. Mal tam obrovskú farnosť, kde sa medzi kostolmi presúvajú dve stovky kilometrov.

Prežíval som však akýsi vnútorný boj, či tam mám ísť alebo nie.

Pretože Rusko?

Bolo to v čase po anektovaní Krymu. Vravím si: Rusi bojujú proti Ukrajine, Ukrajinci zomierajú na Donbase a ja pôjdem do Ruska? Vnútorne som to chvíľu riešil, no potom prišla odpoveď: veď sa tam idem s ľuďmi modliť, nejdem niečo propagovať ani oni voči mne.

Keď som prišiel do Saratova, tak sa ma pýtali, odkiaľ som, že viem tak dobre rusky. Povedal som, že zo Slovenska. Oni však krútili hlavou, že tu majú dlho slovenského kňaza a ten nevie tak dobre. (Smiech.) Tak som napokon priznal, že som z Ukrajiny. A oni na to, že čo sa hanbím. Veď medzi nimi sú tiež niektorí z Ukrajiny a neriešia politiku.

Nakoniec som tam bol tri týždne a bolo to veľmi fajn.

Takže váš pobyt v Rusku bol bez problémov?

Presne tak. Nezažil som žiadnu narážku, boli prívetiví a dobroprajní. Aj na základe tejto skúsenosti si myslím, že obyčajní ľudia nechcú žiadne konflikty.

Ako vnímajú súčasnú situáciu doma vo Veľkom Bereznom?

Boja sa. Pretože stotisíc vojakov na hraniciach je stotisíc vojakov. Možno tým, že sme krôčik od Slovenska, nie je ten strach taký intenzívny ako na východe, ale aj tak.

Môj bratranec z druhého kolena je vojak na Donbase. Jeho brat je tiež vojak, ale už je doma. Bojuje sa tam dennodenne, teraz dva dni sa nebojovalo, inak stále. Udržiavame kontakt.

Rozumiete ľuďom, ktorí z tých miest utekajú?

Samozrejme. No chcem povedať, že Slovensko sa nemusí báť Ukrajincov. Slovensko je maličký štát a má veľké obavy. Ale ja som tiež prišiel na Slovensko a musel som niečo dokázať, musel som sa učiť. Keby som sa nevedel prispôsobiť, poslali by ma domov. Ukrajinci pracujú na Slovensku nie preto, že doma majú ukryté zlato. Moja mama má dôchodok sto eur.

U nás je veľa ľudí naladených prorusky. Stretávate sa na Slovensku s konfrontáciou?

Isto. Mám tu kamaráta, často sa pochytíme. On vraví, že s Rusmi treba držať, je to veľmoc. Ja na to, koľko kňazov bolo prenasledovaných, koľkí skončili v gulagoch, koľko ľudí zomrelo len preto, že boli tým, čím boli.

Ale nepáči sa mi ani zľahčovanie situácie. Bol som nedávno u lekára a ten mi hovorí: Američania sa budú biť na Ukrajine do posledného Ukrajinca! Chcel ma iba podpichnúť, ale ja mu vysvetľujem, že vtipkovať môžeme, aj hádať sa, ale k čomu to vedie?

Ukrajina sa bráni, my na nikoho neútočíme, nepotrebujeme ísť do Moskvy. Základný princíp morálky je, že brániť sa možno rozličnými prostriedkami, kým nevyvolávate konflikt.

Na toto vám však niektorí môžu namietať, že zbrane či vojaci krajín NATO na Ukrajine a v okolitých štátoch nerobia dobrú krv a podobne.

Ja si uvedomujem, že som zaujatý. Vždy, keď sa bavíme o vojne, sme zaujatí. Na jednej strane ju nechceme, na druhej strane ju často robíme medzi sebou. Lebo sa nevieme dohodnúť.

Jednoducho mne sa ako človeku, čo vyrastal na Ukrajine, nepáči princíp, že silnejší má určiť, čo je pravda. Alebo že Ukrajina sa nemôže sama rozhodnúť, čo urobí, o aké členstvo požiada, od koho aké zbrane kúpi. V tomto nezapriem človeka, čo má domov na Ukrajine.

Ako vnímate túto situáciu ako kňaz?

Prichádzajú mi na um niektoré biblické príbehy. Prečo Kain zabil Ábela? Bola tam nenávisť. Prečo kráľ Saul prenasledoval Dávida? Bál sa obyčajného pastiera? Opäť nenávisť.

Už Sväté písmo odhaľuje, že my ľudia sme náchylní sa nenávidieť, provokovať, viesť vojny.

Nevidel by som to v prvom rade tak, že ide len o konflikt Ruska a Ukrajiny. Je to konflikt, ktorý je v nás ľuďoch. Ukazuje to aj pandémia, veď niektorí sa tu navzájom takmer zožierajú. Lebo ty máš, ja nemám. Lebo ty si to, a ja toto.

Vojna je v človeku. Záleží len, ako to vidíme. Svätý Augustín hovorí známe: nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v tebe, Bože. Takže v každom z nás prebieha vojna. Ide len o to, za aké hranice prejde. Aj ja si musím ten boj vybojovať za seba, so svojimi strachmi. 

„Slovensko sa nemusí báť Ukrajincov. Slovensko je maličký štát a má veľké obavy.“Zdieľať

Pápež František vyzval modliť sa za Ukrajinu. Modlíte sa aj za Putina, keď to preženiem?

Modlím sa za pokoj vo svete. Lebo vravím, nejde iba o Rusko a Ukrajinu. Môžem sa modliť za Rusko, za Kazachstan, ale čo keď prídem k susedovi a roztrieskam mu okno alebo poviem nepekné slová?

Keď ste s príbuznými a známymi, čo im v tieto dni hovoríte?

Snažím sa ich povzbudiť slovami pápeža Jána Pavla II.: „Nebojte sa!“ Lebo strach, hoci môže byť prirodzený, je zlý. Dnes tu máme strach zo smrti nielen pre vojnu, ale aj koronavírus.

Treba si uvedomiť, že Ježiš nehovorí, že po smrti nás zakopú a dajú nad hrob kríž. Boh nám dáva nádej. Hoci ju nemáme verifikovanú, veríme, že bude lepšie. Že sme tu dočasne. Nemáme tu všetko vyriešiť, ani vojny, ani životné problémy. Máme sa snažiť vychádzať navzájom a potom očakávať život v láske.

Čomu sa ako rehoľník venujete?

Okrem pastoračných úloh v Gaboltove sa venujem cirkevným otcom. Spolupracoval som na knihe o svätom Gregorovi z Nyssy, ktorá vyšla nedávno. Tiež sa podieľam na digitalizácii lekcionára.

A vo voľnom čase?

V tomto období si rád vybehnem zalyžovať.

Foto – Tomáš Puškáš