Sociálne učenie Cirkvi Čo to vlastne je?

V najvšeobecnejšom zmysle ide o špeciálnu zbierku učení pápežov, ktoré sa zaoberajú politickými a hospodárskymi otázkami, od encykliky Leva XIII. Rerum novarum (1891) až po encykliku pápeža Františka Fratelli tutti (2020).

Samozrejme, Lev XIII. ani zďaleka nebol prvý, kto učil o týchto veciach. Vie to každý, kto aspoň letmo pozná Akvinského, Augustína či Jána Zlatoústeho a v neposlednom rade aj Písmo. Vlastne by to vedel každý, kto číta sociálnu encykliku, lebo je ťažké prehliadnuť neustále odkazy na Písmo a Tradíciu.

Moderné sociálne učenie Cirkvi vzniklo ako reakcia na zásadnú zmenu – slovami Rerum novarum „revolúciu“ – toho, ako svet chápe prírodu, najmä našu vlastnú ľudskú prirodzenosť. Táto revolúcia prevrátila naše chápanie prirodzenosti – a tým aj spoločnosti, rodiny, ba dokonca aj samotnej Cirkvi.

Výsledok sa trochu podobá na Hlavu 22: Cirkev síce možno vychádzala zo svojej hlbokej tradície a vďaka nej správne diagnostikovala krízu, pred ktorou spoločnosť stála, no spoliehala sa pritom presne na to chápanie ľudskej prirodzenosti, ktoré nahlodávali žieraviny modernity. Toto nahlodanie spôsoboval vplyv zlej filozofie, ale rovnako aj ničivé návyky a spôsob života – nielen „nemorálnosť“, ale aj neľudské pracovné podmienky, hospodárske ťažkosti vedúce k rozpadu rodiny a k vysídľovaniu a neskôr aj nekritické prijímanie toho, čo pápež František nazval „technokratická paradigma“.

Skôr než aby bolo sociálne učenie Cirkvi preskriptívne, je deskriptívne: skôr než nám Cirkev povie, ako si máme usporiadať či zorganizovať spoločnosť, hovorí nám čosi o tom, čo znamená byť človekom a čo znamená byť spoločenský. Bez tohto antropologického základu a tejto sociálnej ontológie nedáva sociálne učenie Cirkvi veľký zmysel. Bez tohto základu najväčšmi hrozí, že sa princípy katolíckeho sociálneho učenia – a celé morálne učenie Cirkvi – zredukujú len na „množstvo nesúvislých učení, ktoré sa môžu iba ak neústupne nanucovať“, ako raz povedal pápež František.

Z toho vyplýva, že Cirkev ponúka elegantnú ustálenú diagnózu hlbokej ľudskej krízy, no jej riešenia spočívajú väčšinou na filozofických a teologických základoch, ktoré táto kríza urobila nezrozumiteľnými. A keď ľudia považujú sociálne učenie za nezrozumiteľné (či prinajlepšom arbitrárne), jednoducho mu prestanú venovať pozornosť.

Tí, čo nemajú až taký sklon odmietať učenie Cirkvi, môžu urobiť inú chybu, častú dokonca aj v katolíckych kruhoch. Sociálne učenie Cirkvi sa vníma ako zbierka zákazov a tvrdení – v podstate súhrn našich stanovísk –, ktoré dali za dlhé roky dohromady rozliční pápeži, aby katolíci aj ostatní vedeli, za čo sme a proti čomu sme. Takáto zbierka morálnych stanovísk sa môže zmeniť z jedného pontifikátu na druhý tak, ako sa mení program politickej strany zo snemu na snem alebo medzi jednotlivými vládami.

Cirkev však nie je politický snem a jej sociálne učenie nie je stranícky program. Keď katolíci chápu sociálne magistérium takto, iba podporujú dojem, že toto učenie je prinajlepšom akési moralizovanie a prinajhoršom akt moci a manipulácie, a nie to, čím je: výkladom skutočnosti.

Hlavnou výzvou teda je, že veľká časť sveta nielenže odmieta kresťanskú antropológiu a sociálnu ontológiu, ale svet väčšinou ani nevie, čo majú všetky tieto slová znamenať (antropológia? ontológia?).

Cirkev si môže do nemoty rozprávať o „podstatnej ľudskej dôstojnosti“, no ak svet počuje iba: „Ľudia sú výnimoční a majú právo na podporu svojich rozhodnutí“, načo je to dobré? Cirkev môže trvať na tom, že „spoločné dobro“ je skutočné a dá sa spoznať (akokoľvek nedokonale), no čo z toho, ak svet počuje: „To, čo je správne, určuje názor väčšiny“? Cirkev si môže rozprávať, koľko chce, o „prirodzenom zákone“, no čo z toho, ak sa predpokladá, že príroda a prirodzenosť (vrátane ľudskej prirodzenosti) sú vo svojej podstate bez zmyslu, a teda s nimi môžeme manipulovať, ako sa nám zachce?

Ako zdôrazňoval počas celého svojho pontifikátu pápež Ján Pavol II., v chápaní Cirkvi sú antropologické otázky vždy otázkami teologickými. Aj toto je súčasťou katolíckeho sociálneho učenia. Vlastne je to jeho samotné jadro: „[Sociálne učenie Cirkvi] hlása každému človeku Boha a jeho spásu v Kristovi a z toho dôvodu objavuje človeka jemu samému. V tomto a len v tomto svetle sa zaoberá ostatným.“

V tomto svetle chápeme svoj pôvod (že sme stvorení ako imago Dei, „na Boží obraz“) aj svoj cieľ (spoločenstvo), nedokonale tu na zemi aj v blaženosti v budúcom živote. V tomto svetle žiari neredukovateľná dôstojnosť jednotlivej osoby jasnejšie, keď sa chápe v kontexte spoločenstva, pre ktoré bola stvorená a ktoré predstavuje jej konečné spoločné dobro. V tomto svetle prestáva byť usporiadanie spoločnosti – rodiny, politického spoločenstva, Cirkvi – cvičením v konflikte a stáva sa harmóniou v rámci pokojného poriadku. Hriech toto všetko ničí a bráni jeho naplneniu v tomto svete. No je tu vízia a prísľub. Celok dáva zmysel častiam.

A predsa… nedostali sme sa práve späť tam, odkiaľ sme vyšli? K elegantnej – a pravdivej –, no v konečnom dôsledku neúčinnej odpovedi na krízu moderného sveta?

Možno. Ak sa však dá falošné chápanie prirodzenosti naučiť z veľkej časti tak, že človek nejakým spôsobom žije, potom sa pravdivá vízia ľudskej prirodzenosti dá určite naučiť tak, že bude žiť čnostne. Výklad ľudskej prirodzenosti, ktorý ponúka Cirkev, je presvedčivý, no ak nenájde vyjadrenie vo svätom živote, zostáva elegantnou abstrakciou.

Táto myšlienka by mala byť povzbudením k nádeji… a tiež výzvou pre každého jedného z nás, aby sme sa zobudili, lebo toto poslanie je dané nám.

Stephen P. White je výkonným riaditeľom Katolíckeho projektu na Americkej katolíckej univerzite a akademickým pracovníkom Katolíckych štúdií v Centre pre etiku a verejnú politiku vo Washingtone.

Pôvodný článok v angličtine TU. Preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.