Sviatok Zvestovanie Presvätej Bohorodičke v byzantskej tradícii

„Dnes je začiatok našej spásy, zjavenie večného tajomstva“ (tropár sviatku).

V prvých troch storočiach sa liturgické uctievanie nášho Pána Ježiša Krista koncentrovalo okolo sviatku jeho slávneho vzkriesenia, Svätej Paschy, ktorú cirkevní Otcovia vyzdvihovali ako „sviatok sviatkov“ (sv. Gregor z Nazianzu).

Počas 4. storočia Cirkev zaviedla do cyklu liturgických slávení ďalšie základné tajomstvo zo života nášho Spasiteľa, totiž jeho narodenie. S ním sa dostalo do liturgického roka slávenie vtelenia nášho Pána, sviatok Zvestovania.

Pôvodne bolo Zvestovanie považované za sviatok nášho Pána, pripomínajúci jeho tajomnú inkarnáciu. Neskôr však, po patričnom ocenení roly preblahoslavenej Panny v tajomstve vtelenia, cirkevní Otcovia rozhodli, že 25. marca slávený sviatok sa bude sláviť ako mariánsky sviatok.

Tajomstvo a jeho liturgické slávenie

Keď diskutujeme o Zvestovaní, musíme jasne rozlišovať medzi týmto tajomstvom a jeho liturgickým slávením v podobe sviatku Zvestovania.

Tajomstvo Zvestovania sa sústreďuje na vtelenie Božieho Slova, keď „mocou Svätého Ducha“ Slovo „sa telom stalo“ (Jn 1, 14) v lone preblahoslavenej Panny Márie, ako sa to opisuje v Evanjeliu svätého Lukáša (Lk 1, 26 – 38).

Vtelenie bolo vždy považované za hlavné tajomstvo našej viery a Otcovia Nicejského koncilu v roku 325 ho vložili do Symbolu viery. Odvtedy všetci kresťania vyznávajú, že náš Pán Ježiš Kristus „pre našu spásu zostúpil z neba a vtelil sa zo Svätého Ducha a Márie Panny a stal sa človekom“.

Liturgické slávenie tohto tajomstva ako špeciálny sviatok Zvestovania prišlo neskôr, v spojitosti so sviatkom Narodenia nášho Pána, a bolo považované jednoducho za sviatok vtelenia nášho Pána. Neskôr však, počas 6. storočia, sa dôraz posunul na preblahoslavenú Pannu, vyzdvihujúc jej nanajvýš dôležitú rolu v tajomstve vtelenia.

A tak Byzantská cirkev začala sláviť tento sviatok ako mariánsky sviatok pod názvom Zvestovanie Presvätej Bohorodičke.

Jeruzalemský pôvod

Slávnostné slávenie väčšieho počtu sviatkov bolo iniciované v Jeruzaleme po vyhlásení náboženskej slobody cisárom Konštantínom Veľkým v roku 313, keď početní pútnici začali prúdiť na posvätné miesta. Tieto posvätné miesta, opatrené veľkolepými bazilikami vďaka cisárskej štedrosti, sa postupne stali dejiskom najpôsobivejších liturgických slávení.

V polovici 4. storočia postavili v Nazarete nádhernú baziliku Zvestovania, na mieste, o ktorom sa myslelo, že tam stál dom preblahoslavenej Panny. Tak sa začalo slávenie sviatku Zvestovania.

V súlade s časovými výpočtami zvestovanie predchádzalo deväť mesiacov narodeniu nášho Pána a malo sa sláviť 25. marca.

Avšak vyskytli sa ťažkosti so slávením tohto sviatku v tento deň, lebo 25. marec sa zvyčajne kryl s veľkopôstnym obdobím a Laodicejský koncil (51. kánon) zakázal všetky slávnostné slávenia počas veľkopôstneho obdobia. Preto sa sviatok Zvestovania slávil spočiatku počas adventu ako liturgická príprava na Vianoce, pričom sviatok Zvestovania kládol dôraz na vtelenie nášho Pána.

Po prelomovom koncile v Efeze

Po potvrdení preblahoslavenej Panny ako Bohorodičky Efezským koncilom v roku 431 sa začala dostávať do popredia Máriina rola v diele spásy.

Od 6. storočí sa dôraz posunul na Máriu a sviatok Zvestovania bol potvrdený ako mariánsky sviatok, ktorý sa má sláviť bez výnimky 25. marca.

Trullský koncil v roku 692 prekonal predchádzajúci zákaz a dekrétom nariadil slávnostné slávenie sviatku Zvestovania s božskou liturgiou 25. marca, dokonca aj keby sa tento sviatok kryl so Svätým a Veľkým týždňom (52. kánon).

Konštantínopolská paschálna kronika, spísaná na začiatku 7. storočia, jasne hovorí, že celá Byzantská cirkev podľa „tradície svätých učiteľov“ slávi sviatok Zvestovania Presvätej Bohorodičke 25. marca (porov. Migne, Patrologia Graeca, zv. 92, s. 488).

Preto dnes, podľa byzantskej disciplíny, slávime svätú božskú liturgiu dokonca aj na Veľký piatok, ak pripadne na 25. marca.

Pápež Sergej (687 – 701), pôvodom z Východu, zaviedol sviatok Zvestovania v Ríme, odkiaľ sa ako súčasť „rímskej tradície“ postupne rozšíril po celom Západe.

O tajomstve aj sviatku v kázaní cirkevných Otcov

Hoci sv. Proklos Konštantínopolský († 446) vo svojej Tretej reči hovorí o Zvestovaní ako o „slávnostnom slávení“ (porov. Migne, Patr. Gr., zv. 65, col. 703 – 708), predsa len sústreďuje svoju pozornosť na hypostatickú úniu dvoch prirodzeností (ľudskej a božskej) v Kristovi a tajomstvo zvestovania považuje za vtelenia nášho Pána Ježiša Krista.

Z tej istej doby, čiže z polovice 5. storočia, máme ďalšiu a pomerne dlhú kázeň biskupa Bazila Seleukijského O zvestovaní Presvätej Bohorodičke (porov. Migne, Patr. Gr., zv. 85, s. 425 – 452), ktorá výrazne ovplyvnila autora mariánskeho hymnu Akatist. Aj Bazil Seleukijský sa vo svojej kázni venuje vysvetleniu tajomstva zvestovania a ani len nespomína slávenie tohto sviatku.

Najstaršia autentická homília o zvestovaní ako slávnostnom sviatku slávenom 25. marca sa pripisuje sv. Abrahámovi Efezskému († okolo 553), ktorý ju predniesol v dobe cisára Justiniána. Táto homília bola objavená len nedávno, publikoval ju profesor M. Jugie v roku 1922. V 7. storočí značne vzrástol počet homílií na sviatok Zvestovania; tieto homílie potvrdzujú to, čo sme dosiaľ povedali o vývoji slávnostného slávenia tohto sviatku.

Obsah sviatočných hymnov

Liturgické kompozície pre tento sviatok sú veľmi inšpiratívne a naplnené veľkou radosťou. Neustále opakujú anjelov pozdrav „Raduj sa!“, keď opisujú vtelenie Božieho Slova, božské materstvo preblahoslavenej Panny Márie a začatie Božieho plánu pre našu spásu. Trvalo takmer tri storočia, pokým liturgické kompozície a služby tohto sviatku boli usporiadané do svojej definitívnej podoby.

Medzi hymnografov, ktorí výrazne prispeli ku kráse a k slávnostnosti tohto sviatku svojimi inšpiratívnymi kompozíciami, patria sv. Andrej Krétsky († okolo 740), sv. Ján Damaský († 749), sv. Kozmas Maiumský († okolo r. 760), svätý Teofán Graptos († 845), Anatolios Solúnsky († 9. storočie) a cisár Lev VI. Múdry († 912), ktorý sa skrýval pod pseudonymom Byzantios.

Nádherný utierňový kánon

Utierňový kánon pre tento sviatok, ktorý zložil sv. Teofán, je v byzantskej hymnografii jedinečný, pretože je zostavený vo forme dialógu medzi archanjelom a preblahoslavenou Pannou Máriou.

Aby sme pochopili jeho krásu a jeho hlboké teologické myslenie, upriamme našu pozornosť na 8. ódu kánonu:

„Načúvaj, čistá Panna, služobnica Pánova, keď ti Gabriel hovorí o večnom pláne Najvyššieho, dochádzajúcom k svojmu naplneniu: ‚Priprav sa prijať Boha, lebo prostredníctvom teba Nepochopiteľný prichádza prebývať so smrteľnými ľuďmi. Preto s radosťou volám: Chváľte Pána, všetky jeho diela!‘

Panna odpovedala: ,Všetko smrteľné myslenie je premožené, keď uvažuje o podivuhodných zázrakoch, o ktorých mi hovoríš. Tvoje slová ma napĺňajú radosťou, no bojím sa, že by si ma mohol oklamať, ako bola oklamaná Eva, a zviesť ma z cesty. No, hľa, voláš: Chváľte Pána, všetky jeho diela!‘

,Upokoj sa,‘ odpovedal Gabriel, ,je pravda, že je ťažké pochopiť túto záležitosť, nuž poslúchni slová svojich vlastných pier. Nenechaj sa spochybniť myšlienkami, že som to povedal, aby som ťa oklamal, ale radšej ver, že hovorím pravdu, lebo z radosti volám: Chváľte Pána, všetky jeho diela!‘

Panna, ktorej nemožno nič vytknúť, odpovedala: ‚Pôrod dieťaťa pochádza zo vzájomnej lásky; taký je zákon, ktorý Boh dal ľuďom. No ja vôbec nepoznám potešenie manželstva, nuž ako potom môžeš povedať, že porodím dieťa? Obávam sa, že ma klameš, a predsa voláš: Chváľte Pána, všetky jeho diela!‘

Anjel jej odvetil: ‚Rozprávaš mi, svätá Panna, o bežnom spôsobe pôrodu. Ale ja ti rozprávam o pôrode pravého Boha. Vezme si z teba telo spôsobom, ktorý presahuje každé vyjadrenie a chápanie, spôsobom, ktorý pozná jedine on. Preto z radosti volám: Chváľte Pána, všetky jeho diela!‘

,Zdá sa mi, že hovoríš pravdu,‘ odpovedala Panna, ,lebo si prišiel ako posol, ktorý všetkým prináša radosť. Keďže Svätý Duch očistil moju dušu i telo, nech sa mi stane podľa tvojho slova; a nech Boh prebýva vo mne. Spolu s tebou k nemu volám: Chváľte Pána, všetky jeho diela!‘“

Tento krátky opis sviatku Zvestovania Presvätej Bohorodičke uzatvárajú inšpiratívne slová toho istého hymnografa:

„Dnes sa nám zjavuje tajomstvo, ktoré je od večnosti. Boží Syn sa stáva Synom človeka, aby účasťou na tom, čo je naše najhoršie, nám umožnil mať účasť na tom, čo je to najlepšie. Za starých čias bol Adam oklamaný; chcel byť ako Boh, ale nepodarilo sa mu to. Teraz sa Boh stáva človekom, aby urobil Adama podobným Bohu. Nech sa raduje celé stvorenie a nech jasá prirodzenosť, lebo archanjel stojí v bázni pred Pannou a pozdravujúc ju ‚Raduj sa!‘, premieňa náš smútok na radosť. Synu Boží, ktorý si sa pre milosrdenstvo svojho súcitu stal človekom, sláva tebe! Presvätá Bohorodička, zachráň nás!“ (Chvály na utierni)

Tropár sviatku (4. hlas)

Dnes je začiatok našej spásy, zjavenie večného tajomstva. Boží Syn sa stáva synom Panny a Gabriel ohlasuje príchod milosti. Preto spolu s ním prevolávajme Bohorodičke: Raduj sa, milostiplná, Pán s tebou!

Zo Synaxára

„Dnes Boží Syn a Slovo, náš Pán, nevýslovným spôsobom prichádza do lona Panny a prostredníctvom svojho vtelenia si želá zbožštiť človeka, dielo svojich rúk, a priviesť ho späť do starobylého raja. Dnes Nestvorený začína prebývať vo svojom stvorení. Dnes sa Neviditeľný stáva viditeľným. Dnes sa Neprístupný počína v panenskom lone a stáva sa prístupným. Dnes Božie Slovo prijíma telo a Boží Syn sa stáva synom Panny.

„Dnes sa otvárajú brány raja a ohnivý meč je rýchlo odstránený, a tak ľudské pokolenie, vierou v Krista a dobrými skutkami, znovu vstupuje do raja. Dnes sa Adam raduje, pretože jeho Stvoriteľ prijal jeho (ľudskú) prirodzenosť. Dnes Eva, ktorá rozdrvila hlavu hada, svojho neúprosného pokušiteľa, pozýva celý svet, aby sa radoval, pričom hovorí: ‚Radujte sa so mnou, lebo dnes sme našli vyslobodenie zo všetkých hriechov.‘“

Pôvodne publikované na internetovej stránke rusínskej Pittsburskej archieparchie. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.