Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Pozerať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Zapnúť upozornenia

Zákernosť pýchy

Pyšný človek si neprizná, že zlyhal. Ani keď privodí nešťastie sebe a druhým

„Pýcha nestojí o odpustenie. Odpustenie môže dostať len ten, kto si prizná zlyhanie. Pyšný človek je tvrdý oriešok aj pre Boha,“ hovorí verbista Milan Bubák.

Svätý Tomáš Akvinský definuje pýchu takto: Pyšný je ten človek, ktorého túžbou je dostať sa ponad to, čím v skutočnosti je.

„Pýcha je neresť, ktorá nám bráni práve v tom, aby sme uznali svoje limity. Aby sme si nechali poradiť, pomôcť, nechali sa usmerniť. A keď zistíme, že sme sa mýlili, aby sme si to priznali,“ hovorí verbista Milan Bubák v ďalšom rozhovore v rámci seriálu o čnostiach a nerestiach.

Zákernosť pýchy spočíva v tom, že jej prejavov si nie je človek vedomý. „To posledné, čo by si pyšný človek priznal, je, že zlyhal a že potrebuje odpustenie,“ vysvetľuje páter Milan.

Pýcha sa môže ukrývať dokonca aj za pokorou. Prejavom pýchy môže byť tiež strach. Strach z toho, že nebudem najlepší.

Liekom na pýchu je pokora. Lenže ani s tou pokorou to vždy nemusí byť také jednoduché. Páter Milan Bubák približuje, ako môže byť pokora napríklad dôvodom k lenivosti – práve vtedy, keď slúži ako zámienka, aby sme sa vyhli zodpovednosti za používanie svojich darov.  

Z definície Tomáša Akvinského sa na prvý pohľad môže zdať, že nemá byť ambíciou kresťana, pokiaľ nechce podľahnúť pýche, napredovať, rásť, rozvíjať sa. Ako je to teda s tou pýchou?

Človek je povolaný stúpať k výšinám, rásť, rozvíjať sa. Aj kresťanstvo nás povzbudzuje k neustálemu rastu. Musíme si však uvedomiť, že Stvoriteľom nám je daná hranica. Keď ju prekročíme, dôsledkom býva nešťastie, ktoré človek privedie nielen na seba, ale aj na druhých.  

Naznačuje to biblický príbeh o Adamovi a Eve. Boh im dal na používanie všetko, na čo len pomysleli. Okrem jedného. Nepočúvli ho a hranicu, ktorá im bola stanovená, prekročili. Tým si priviedli na seba trest.

Výzvou pre dnešného človeka je však práve svoje limity prekračovať. Nedal nám Boh dary a schopnosti práve nato, aby sme sa posúvali ďalej?  

Veď to sa aj deje. Skutočne žasneme nad tým, čoho je človek schopný – lieta do vesmíru, objavuje stále nové veci, vynálezy.

Lenže v mnohých prípadoch sa už zahrávame s ohňom. Pár jadrových bômb môže zničiť svet, meníme DNA človeka a chceme ho vyrábať podľa svojich prianí. Kam nás to povedie?

Preto je v katolicizme veľmi dôležitá bioetika, ktorá stanovuje hranice. Musíme vedieť posudzovať, kam už nesmieme ísť, hoci schopnosti by sme na to mali. Hranice sú dané, nie aby nás brzdili v rozvoji, ale preto, že nám hrozí zničenie.

Veď pozrime sa na to, čo sa deje na Ukrajine. Dovolím si tvrdiť, že je v tom tiež pýcha. Niekto nerozpoznal limity, kam môže a kam už nemôže ísť.

Čítajte tiež

Vie človek aj v procese vyhodnotiť, že v hre je jeho pyšné konanie? Alebo musí prísť až na tie známe slová, že pýcha predchádza pád? 

Človek, ktorý je pyšný, si to neprizná. A to je zákernosť pýchy. To je to posledné, čo by si človek s pýchou priznal, že zhrešil alebo zlyhal. Pýcha nestojí o odpustenie. Odpustenie môže dostať len ten, kto si prizná zlyhanie. 

Môžeme to jasne vidieť aj vo Svätom písme, ako zaobchádzali s Ježišom. Okolo neho bolo veľa hriešnikov, niektorí si vedeli priznať svoju hriešnosť a konali pokánie. Boli hriešni, ale nie pyšní. Najväčším hriechom farizejov však bola práve pýcha. Ježiša radšej ukrižovali, ako by si mali priznať, že sú na scestí a že môže mať pravdu v tom, čo o nich hovorí. Neboli jednoducho schopní si to priznať. 

Pyšný človek je tvrdý oriešok aj pre Pána Boha. Zmena pyšného človeka je doslova dramatickým zázrakom. Stáva sa to občas tým, že takýto človek príde o to, na čo sa spoliehal, alebo že zažije nejakú pokorujúcu skúsenosť, ktorá ho privedie k rozumu, a on si začne uvedomovať svoju obmedzenosť.

Z doteraz povedaného môžeme mať pocit, že pýcha vlastne ide akosi mimo nás. Nevedieme predsa vojny, nie sme vedci konfrontovaní s limitmi vedy, ani tí farizeji, ktorí by odsúdili Ježiša. Týka sa pýcha každého z nás? 

Neviem, či už takéto konštatovanie nie je prejavom skrytej pýchy. Pokorný človek je vždy do istej miery podozrievavý voči sebe. 

Každý z nás má tendenciu utiekať sa k pýche. Hoci mnohé veci závisia aj od povahy. Napríklad ľudia s narcistickými sklonmi sú viac zraniteľní práve na pýchu. Myslia si, že oni sú hviezdy, ktoré sa narodili do tohto sveta ako vyvolení ľudia, a svet je ich dlžníkom. Ostatní sú tu preto, aby im vytvárali podmienky na to, ako sa mať dobre.

Tak či tak sme všetci náchylní na pýchu. Neprichádza naraz, ale v jej spároch sa môže človek ocitnúť postupne a pomaly. Tých príkladov vidíme okolo seba veľa, ako sa ľudia vedia hádať a nie sú schopní ustúpiť, či už v politike, ale i v cirkvi, aj v našom každodennom živote. 

Svätý Filip Neri povedal: Bože, stráž si Filipa, lebo ťa zradí. Hovoril o sebe. Bol to svätý človek a napriek tomu sa mal veľmi na pozore aj pred sebou samým. 

Kdesi som čítala, že pýcha je najnebezpečnejšia práve pre tých najčnostnejších.

Je to tak. Píše o tom aj svätý Augustín. Vo svojej dobe mal na starosti panny, teda zasvätené ženy, v našom ponímaní rehoľné sestry. Píše im traktáty, kde hovorí jedným dychom o čistote aj pýche, že sú čisté ako anjeli a pyšné ako diabli. Ide to ruka v ruke. Lebo človek môže byť pyšný dokonca aj na tú svoju čnosť. 

Celý rozhovor si môžete vypočuť v podcaste:  

Foto: Marka Zacková

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.