Kresťanský život Štyri smrti v živote kresťana

Cestu nám ukazuje náš Pán. Áno, je známe, že jeho ľudská prirodzenosť cúvla pred krutým mučením na kríži, keď sa v záhrade pýtal, či mu môže byť odňatý kalich (Lk 22, 42). Predsa však, ako upozorňuje sv. Alfonz Liguori v knihe Umučenie a smrť Ježiša Krista, Ježiš išiel do záhrady, hoci vedel, že sa tým začne jeho umučenie:

„Ježiš tak veľmi túžil trpieť za nás, že v noci pred svojou smrťou nielenže išiel z vlastnej vôle do záhrady, hoci vedel, že tam prídu Židia a odvedú ho, ale aj, vediac, že zradca Judáš je už blízko aj so skupinou vojakov, povedal svojim učeníkom: Vstaňte, poďme! Pozrite, môj zradca je blízko (Mk 14, 42). Dokonca im aj sám vyšiel v ústrety.“

Každý, kto by nechcel zomrieť, by sa v prvom rade vyhol záhrade, a keď by počul vojakov, utiekol by, ako to onedlho urobili jeho učeníci.

Sv. Alfonz si všíma, že táto ochota zomrieť za nás charakterizuje celý Pánov život, a cituje: „Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka“ (Lk 22, 15). Apoštol Tomáš odpovedá: „Poďme aj my a umrime s ním“ (Jn 11, 16). Či už je táto poznámka úprimná, alebo sarkastická, ako si myslia niektorí, tak či onak u nášho Pána dosvedčuje zjavnú horlivosť.

Filozofi dlho debatovali, či je odvaha to, že človek necíti strach alebo vydrží aj napriek strachu. Zdá sa, že Ježišov príklad učí čosi iné: odvaha znamená cítiť primeraný strach, no potom, keď už je jasné, že človek musí zomrieť, ochotne prijať smrť.

Zbabelec zomiera tisícorakou smrťou (Shakespeare, Julius Caesar, pozn. prekl.). Kresťan však musí štvorakou.

Prvou je krst. Keď ste boli pokrstený ako dieťa, chápte to tak, že teraz žijete označený niekým iným ako mŕtvy, akoby ste boli Izák, ktorého Abrahám priniesol k obetnému oltáru. Tento skutok sa stal a nemôže sa odstať. Môžeme však byť zbabelci a tváriť sa, že nič neznamená – napríklad sa tváriť, že náš čas a talenty patria nám. Pápež František povzbudil všetkých kresťanov, aby si zistili dátum, keď boli pokrstení ako deti, a pripomínali si ho ako deň svojej smrti a znovuzrodenia.

Po krste môjho syna Johna Henryho jedno zo starších detí v aute s úľavou poznamenalo: „Tato, je naozaj super, že nezomrel.“ Nešlo o to, že by ako dieťa bral pravdu o „smrti pri krste“ príliš vážne. Skôr ju neberieme dosť vážne my dospelí.

Druhou smrťou je prijatie svojho povolania k manželstvu alebo k životu bez manželstva zasvätenému Bohu. Keď sv. Ján Pavol II. napísal v exhortácii Familiaris consortio, že manželstvo „obnovuje a rozmnožuje posväcujúcu milosť krstu“ (ods. 56), z veľkej časti mal na mysli to, že pri manželstve je potrebné zomrieť. Keď pár odchádza od oltára vo svoj svadobný deň, musí byť iný ako jedinci, ktorí k nemu pristúpili, a tento rozdiel je ako rozdiel medzi životom a smrťou.

Keď sa mala vydávať moja dcéra Maria, pričom predsedajúcim mal byť o. Paul Scalia, Mariin bývalý kňaz (ktorý koncelebroval) poslal o. Scaliovi hlasovú správu, že príde iba pätnásť minút pred „pohrebom“. Preriekol sa – alebo povedal proroctvo? O. Scalia urobil z tejto poznámky homíliu, že manželka aj manžel musia pri uzatvorení manželstva skutočne prijať to, že umierajú sebe.

Je veľmi ľahké prehliadnuť náročnú pravdu, že človek „nemôže nájsť sám seba v plnej miere, iba ak v nezištnom sebaobetovaní“ (Gaudium et spes, č. 24). Dokáže znieť tak… ako zo 60. rokov. No tento dar, a teda „nájdenie seba samého“, je nemožný bez toho, aby človek umrel.

Treťou smrťou je privítanie dieťaťa. Dá sa tušiť, že pre mnohé páry je ťažké otvoriť sa prijatiu dieťaťa, lebo sa nenaučili umeniu života ako „prípravy na smrť“ (ako povedal Sokrates – Faidón, 64a). Je známe, že mnohé páry prežívajú narodenie svojho prvého dieťaťa ako zničenie a koniec vlastného života; znižuje sa ich „šťastie“. Výskum ukazuje, že ženy, ktoré uvažujú o potrate, chápu ponechanie si dieťaťa tak, že to pre ne znamená smrť. Niektorí z nás možno budú mať pokušenie vysmievať sa z týchto reakcií ako z detinských a hlúpych. Obsahujú však viac než len zrnko pravdy. Uznávame, že rodičia by mali byť pripravení zomrieť pre svoje deti. Preto, prakticky a úmyselne, zomreli už v prvej chvíli, keď vítajú dieťa.

Žiadna z týchto troch smrtí nie je striktne nevyhnutná. Pred významom svojho krstu môžeme utiecť, môžeme žiť vo večnej puberte alebo interpretovať manželstvo ako ustavičné randenie (à la sudca Najvyššieho súdu Kennedy). Ani vykúpenie sveta však nebolo striktne nevyhnutné. Jestvuje faktická nevyhnutnosť a nevyhnutnosť v láske: iba z pohľadu, keď vidíme zničené stvorenie a cítime ľútosť voči opustenému človeku (filantropia, ako ju nazval sv. Atanáz), sa vykúpenie môže začať javiť ako „nevyhnutné“.

Keď sa však človek stretne s nevyhnutnou smrťou, je užitočné prijať ju. Pre túto štvrtú smrť – ktorá je naozaj nevyhnutná – sv. Alfonz ponúka nový motív: „Stal si sa človekom, aby si mal život, ktorý by si mi mohol venovať. Ja by som mal rád tisíc životov, aby som ich všetky mohol obetovať za teba.“

Nemáme síce tisíc životov, ale máme tri, ktoré môžeme dať teraz, a potom, po štvrtom, máme večný život na vzdávanie vďaky. Poďme teda na to – pustime sa do toho.

Anglický originál článku TU. Preložil Matúš Sitár.

Michael Pakaluk, odborník na Aristotela a riadny profesor na Pápežskej akadémii sv. Tomáša Akvinského, je profesorom na Buschovej škole obchodu a ekonomiky na Americkej katolíckej univerzite. Žije v Hyattsville v štáte Maryland so svojou manželkou Catherine, ktorá je tiež profesorkou na Buschovej škole, a s ich ôsmimi deťmi. Jeho uznávaná kniha o Evanjeliu podľa Marka je The Memoirs of St Peter (Pamäti sv. Petra). V predaji je aj jeho nová kniha Mary's Voice in the Gospel of John: A New Translation with Commentary (Máriin hlas v Jánovom evanjeliu: nový preklad a komentár).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.