Božie hroby v našich kostoloch Z pohľadu liturgie sporná tradícia je pre duchovný život osožná

Text bol pôvodne uverejnený v apríli 2022.

Veriaci v našich končinách to dobre poznajú. Na Bielu sobotu (po novom Svätú sobotu) sa ide na poklonu k Božiemu hrobu.

Svätostánok v kostole je otvorený a prázdny. Ideme nabok, k bočnému oltáru alebo do kaplnky, kde je vystretá socha mŕtveho Ježiša. Nad ňou vyložená Najsvätejšia sviatosť. Plus vankúšik s krížom, pokladnička. A služba, ktorá stráži „Boží hrob“.

Kto prežil veľkonočné sviatky v zahraničí, napríklad v Taliansku, všimol si, že nič z tohto nemajú. Kto teda robí niečo zle? Je tradícia Božieho hrobu v našich končinách vôbec správna?

Odpovede sme hľadali s liturgistom a farárom v Žiline-Závodí Štefanom Fábrym.

Kríž v hrobe

Začnime historickým exkurzom, ktorý objasňuje, prečo tradíciu Božieho hrobu, tak ako ju dnes poznáme my, už inde vo svete nemajú.

Ako približuje Štefan Fábry, už z 10. storočia existujú dve významné svedectvá o tom, že kresťania po skončení obradov na Veľký piatok pripravovali osobitné miesto, ktoré malo pripomínať Pánov hrob.

Dokument Regularis Concordia, ktorý pochádza z opátstva Winchester v Anglicku, potvrdzuje zvyk vkladať do „Božieho hrobu“ kríž zabalený do bieleho plátna. A životopis sv. Udalrika z Bavorska (Vita Sancti Udalrici) zas svedčí o tom, že do „hrobu“ sa ukladá Najsvätejšia sviatosť v uzavretej nádobe. To sú najstaršie známe svedectvá, no popri nich existujú aj iné.

Otázka Božieho hrobu tak podľa Fábryho nastoľuje niekoľko rozmerov: je isté, že kresťania si už v prvom tisícročí s vierou pripomínali sväté miesta, ktoré boli spojené s Ježišovým životom, ale aj smrťou. Svedčia o tom početné púte do Svätej zeme.

„Tí, ktorí nemohli takúto púť absolvovať, zrejme na základe ústneho, ale i písomného svedectva pútnikov rozvíjali túto nábožnosť doma,“ vraví liturgista. Najmä v kostoloch sa pripravovalo symbolické miesto, ktoré pripomínalo Pánov hrob, neskôr napríklad aj zastavenia krížovej cesty i betlehem.

Ak ostaneme pri Ježišovom symbolickom hrobe, inou témou je podľa Fábryho to, čo bolo doň vkladané. Zdá sa, že spočiatku kríž. Neskôr aj socha zobrazujúca Kristovo mŕtve telo v hrobe. A neskôr i Eucharistia; spočiatku v uzavretej nádobe, ale i v samotnej soche, v osobitnom mieste na hrudi, a po reformácii aj v monštrancii.

Prvé výhrady

Proti tomuto zvyku existovali aj vážne námietky, napríklad tzv. Zürišský breviár z roku 1260 uvádza výhrady proti ukladaniu Eucharistie do Božieho hrobu:

„Je totiž v rozpore so všetkými rozumnými dôvodmi, že v niektorých kostoloch sa Eucharistia vkladá na miesto (doslovne arca, truhla, truhlica, skriňa), ktoré predstavuje hrob, a je uzavretá. Eucharistia, ktorá je skutočným a živým Kristovým telom, tu predstavuje Kristovo mŕtve telo, čo je úplne neúctivé a absurdné.“

Zdá sa, že z týchto dôvodov vo všeobecnosti prevládal zvyk ukladať do Božieho hrobu len sochu Pochovaného alebo jeho obraz, ale nie Eucharistiu. Takéto podoby Božieho hrobu sú zachované od 11. do 14. storočia v mnohých kostoloch Francúzska, na území dnešného Nemecka a severného Talianska a nájdeme ich aj dnes v mnohých kostoloch na rôznych miestach.

„Je úplne bežné, že v čase po skončení obradov Veľkého piatka sa v chrámoch koná poklona Svätému krížu. A aj to, že popri kríži sa vystaví k úcte aj socha pochovaného Krista alebo jeho obraz,“ vysvetľuje liturgista.

Poklona pri Božom hrobe v kostole v Hornej Vsi. Foto: TASR/Radovan Stoklasa

Podoba Božieho hrobu, ako ju na Slovensku poznáme dnes, a to s obrazom alebo so sochou mŕtveho Vykupiteľa, obklopeného sviecami a kvetmi, s Eucharistiou slávnostne vystavenou v monštrancii, ktorá je zahalená bielym závojom, sa formuje v 16. storočí po reformácii. Takto to dosvedčujú napríklad spisy jezuitov z Bavorska, južného Nemecka a Rakúska.

Ale opäť nastal problém, upozorňuje Fábry a pokračuje, že keď po Tridentskom koncile vstúpil do platnosti nový misál (r. 1570), tieto zvyky sa ocitli v rozpore s predpismi misála, ktorý bol záväzný, a zrejme to je dôvod, prečo sa z mnohých oblastí vytratili.

Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí po niekoľkých zamietavých stanoviskách povolila zvyky adorácie na Zelený štvrtok večer a na Veľký piatok po obradoch až v roku 1896. „Dovtedy boli prísnymi rubricistami vnímané ako aliturgické,“ konštatuje.

Aliturgická, ale veriaci to neriešia

Ako vníma túto tradíciu z pohľadu liturgistu Štefan Fábry?

„Striktne vzaté, podoba Božieho hrobu, ako ju poznáme my, je z liturgického hľadiska skutočne problematická. Zdá sa mi, že nie je jasné, o čo v nej vlastne ide,“ priznáva.

Je totiž starobylou tradíciou cirkvi, že po skončení obradov Veľkého piatka si kresťania slávnostne uctievajú Svätý kríž, ktorý bol pri obradoch odhalený a vyzdvihnutý. „V tomto čase si pred ním dokonca kľakáme ako pred Eucharistiou. U nás však často skončí na zemi, prípadne nejakom vankúšiku, pred sochou pochovaného Krista,“ uvádza Fábry, ktorý videl aj kňaza, ako vystavoval na poklonu Eucharistiu a kríž ležiaci na zemi prekračoval.

„Akoby kríž, ktorého úcta počas celého roka vrcholí práve v týchto hodinách, bol druhoradý. Ak by aj bol pri Božom hrobe slávnostne vystavený, ,bije sa‘ so sochou pochovaného Krista. Sú to dve rôzne znázornenia Pána Ježiša, ktoré sa často ocitnú v bezprostrednej blízkosti,“ mieni Štefan Fábry.

Inou otázkou podľa neho je, či má byť poklona pri Božom hrobe adoráciou. „Ak je v ňom vystavená na slávnostnú poklonu (a závoj na tom nič nemení), mala by asi byť v centre pozornosti práve ona. A ak sa Boží hrob pripraví pri bočnom oltári, v ktorom sa od Zeleného štvrtka uchováva Eucharistia odnesená z hlavného svätostánku, pri Božom hrobe sa objavia dve sochy Krista a Eucharistia na dvoch miestach, vo svätostánku a v monštrancii,“ hovorí odborník.

Podľa neho aj spomínaná námietka Zürišského breviára, či má opodstatnenie spojiť Eucharistiu, v ktorej je prítomný živý Kristus, so sochou jeho mŕtveho tela, má niečo do seba.

„Treba zvážiť aj to, ako bude Boží hrob vyzerať, či bude miestom modlitby alebo skôr výstavou kvetov,“ upozorňuje liturgista.

Liturgista Fábry však priznáva, že tieto otázky sú skôr akademické a veriaci, ktorí veľmi radi Boží hrob navštevujú, sa takto na vec nepozerajú, sú na tieto skutočnosti takí zvyknutí, že ich nijako nevyrušujú.

Redakcia Sveta kresťanstva pozná prípad minimálne jednej slovenskej farnosti, kde sa kňaz rozhodol nevystaviť sochu mŕtveho Ježiša v Božom hrobe. Miestny farár nechal na poklonu len kríž a vystavenú Eucharistiu bez ostatných prvkov.

Napriek problematickosti z liturgického pohľadu je Štefan Fábry za to, aby sa tradícia poklony pri Božom hrobe zachovala.

„Poklona“ pri Božom hrobe je totiž časom modlitby, meditácie o Pánovom utrpení, jeho smrti a pochovaní, teda o tajomstve nesmiernej lásky Boha k nám. „Neruší ma v kontexte liturgických obradov, práveže sa mi zdá, že ich vhodne dopĺňa. My kňazi máme našim veriacim umožniť takúto modlitbu a povzbudzovať ich k nej,“ vraví.

Známe sú však aj rôzne ľudové tradície, ktoré „poklonu“ sprevádzajú. Napríklad na niektorých miestach strážia Boží hrob členovia dobrovoľného hasičského zboru.

Podľa liturgistu Fábryho treba zvážiť aj to, ako bude Boží hrob vyzerať, či bude miestom modlitby alebo skôr výstavou kvetov. Či nás pozve na meditáciu o Pánom utrpení, či v ňom bude Eucharistia, ale aj kríž na vhodnom mieste, kde si ho jednotlivo naši veriaci budú môcť uctiť. „To je už výzva pre nás kňazov,“ uzatvára.

Rodina sa modlí pri Božom hrobe vo Veľkom Orvišti pri Piešťanoch v apríli 2020. Foto: TASR/Martin Palkovič

Kde sa vzala procesia so sochou Vzkrieseného?

Rovnako ani procesia so sochou Vzkrieseného na konci slávenia veľkonočnej vigílie nie je vo svete bežná záležitosť. Kde sa teda vzala? Píše Štefan Fábry:

Súvisí s historickým vývojom liturgie veľkonočnej vigílie. Totiž až v 20. storočí, tesne pred liturgickou reformou Druhého vatikánskeho koncilu, pápež Pius XII. (v r. 1951 skúšobne, od r. 1955 definitívne) presunul veľkonočnú vigíliu, teda vigíliu všetkých vigílií, jedinečné liturgické slávenie Pánovho zmŕtvychvstania, starobylé nočné bdenie, opäť na noc Veľkonočnej nedele.

V stredoveku sa toto slávenie posúvalo najprv na večer Bielej soboty, zhruba od 9. storočia, neskôr na popoludnie a od 14. storočia dokonca na ráno. Po Tridentskom koncile bolo už jasne predpísané, aby sa omša vigílie konala na Bielu sobotu, a to zavčas ráno. Odborníkmi na liturgiu je tento jav považovaný za absurdum; zvlášť ak uvážime, že sa na takejto liturgii zúčastňoval kňaz s hŕstkou veriacich, zapálil veľkonočnú sviecu, zaznelo slávnostné Aleluja, ale pre všetkých aj po skončení takejto bohoslužby reálne pokračoval deň Bielej soboty, ktorý bol pôstny.

A to dalo podnet na formovanie obradov tzv. vzkriesenia, na ktorom sa na Bielu sobotu večer zúčastňovalo množstvo veriacich a ktoré bolo usporiadané do podoby slávnostnej eucharistickej procesie, ktorá sa začala pri Božom hrobe spevom Vstal som z mŕtvych a pokračovala za zvuku zvonov, zvončekov a spevu do chrámu k hlavnému oltáru, kde sa zakončila hymnom Te Deum a eucharistickým požehnaním. V tejto procesii sa niesla aj socha Zmŕtvychvstalého, aj paškál.

Bol to vlastne ľudový prvok oslavy Pánovho zmŕtvychvstania, ktorý nám Kongregácia dovolila ponechať si aj pri súčasnej liturgii, a to buď po skončení veľkonočnej vigílie, alebo na Veľkonočnú nedeľu večer.