Očakávania od nových kňazov Nechceme mať z vás supermanov, ale mužov sviatostí

V Bratislavskej, Trnavskej, Nitrianskej a Žilinskej diecéze počas víkendu vysvätia jedenástich novokňazov.

V nasledujúcich týždňoch sa k nim pripoja ďalšie diecézy, eparchie a rehole. Rady slovenského kléru sa tak rozšíria o tri desiatky nových kňazov.

Hoci ich počet z roka na rok klesá, kňazov máme na Slovensku stále dostatok. A bude to platiť aj pre najbližšie desaťročia.

Dôležitejšie ako o kvantite je preto uvažovať o kvalite našich kňazov. A ruka v ruke s tým aj o nás ostatných.

Keďže téma je to rozsiahla, sústreďme sa len na jednu otázku: čím by samotní kňazi (ne)mali chcieť byť a aké o očakávania by sme od nich (ne)mali mať my ostatní?

Kňazi vysviackou neprichádzajú o svoju ľudskú prirodzenosť, nezískavajú zázračné schopnosti a nestávajú sa odborníkmi na všetko. Zdieľať

Ak by odpoveď mala byť čo najstručnejšia, mohla by znieť takto: kňazi by nemali chcieť byť supermani. Alebo obrátene: od kňazov by veriaci nemali požadovať, aby boli dokonalými nadľuďmi.

Nejde o originálnu myšlienku. Povedal ju minulý rok pápež František počas stretnutia s francúzskymi kňazmi: „Kňazi – supermani končia zle. Všetci.“

Množstvo nezdarov, zranení, frustrácie a napokon aj odchodov z kňazstva tkvie práve v nezdravom perfekcionizme na strane kňazov a prehnaných očakávaniach zo strany veriacich.

Pritom táto cesta „do pekla“ je – tak ako to už väčšinou býva – dláždená dobrými úmyslami. Kňazskí nováčikovia plní čerstvých síl a počiatočného entuziazmu chcú byť dobrými kazateľmi, spovedníkmi, katechétmi, priateľmi mladých, sprievodcami dospelých, oporami starých...

Neskôr sa chcú stať dobrými správcami farností, takže sa neraz – viac či menej ochotne – ponárajú aj do oblastí stavebníctva, obchodovania či do lokálnych politicko-spoločenských vzťahov. Nehovoriac o tých, ktorí sa popri kňazskej službe venujú aj akademickým či iným aktivitám.

Aby to však nevyznelo ako jednostranné posudzovanie, priznajme si, že sami od kňazov často očakávame práve toto: aby boli skvelými kazateľmi, spovedníkmi, psychológmi, učiteľmi, výchovnými poradcami, manažérmi, právnikmi, politológmi, intelektuálmi... Slovom – supermanmi.

Kňazi však vysviackou neprichádzajú o svoju ľudskú prirodzenosť, nezískavajú zázračné schopnosti a nestávajú sa odborníkmi na všetko. Aj keď občas radi upadajú do tohto falošného sebaklamu; aj keď samotní veriaci od nich neraz požadujú, aby boli dokonalejšími, ako sú oni sami. Obdivuhodne bezchybnými.

Kňazské vysviacky Netešme sa z toho, že máme dostatok kňazov. Ten pocit môže byť zradný

Imrich Gazda

Tento rok bude vysvätených najmenej novokňazov od Novembra. Problémom však nie sú čísla, ale čosi iné. (+ grafy)

Ak nie supermanmi, kým by teda mali byť kňazi pre svojich veriacich?

„Kňazi sú predovšetkým ľudia sviatostí,“ povedal známy americký biskup Robert Barron počas jednej kňazskej vysviacky pred troma rokmi. „Tí, ktorým slúžite, budú priťahovaní k priateľstvu s Kristom, keď vo vašom živote uvidia, ako také priateľstvo vyzerá.“

A v závere svojej homílie dodal: „Neočakáva sa, že kňazi budú fungovať ako podnikatelia, finančníci, zabávači alebo politici, ale očakáva sa, že budú viesť a inšpirovať tých katolíkov, ktorí sa v daných prostrediach pohybujú.“

Keď pápež František hovorí o klerikalizme, ktorý neváha nazývať zvrátenosťou, pripomína paradox, že nositelia sviatostného kňazstva neraz žijú ako laici, kým laici so svojím všeobecným kňazstvom sa správajú, akoby boli klerikmi. „Klerikalizovaní laici sú veľkým pokušením,“ povedal začiatkom roka na sympóziu o teológii kňazstva vo Vatikáne. No platí to aj opačne.

Na to, aby to vo farnostiach medzi kňazmi a veriacimi dobre fungovalo, stačí tak málo. Nemať voči sebe navzájom nereálne očakávania, byť verní svojmu životnému stavu a – slovami našich starých mám – neliezť jedni druhým do kapusty.