Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
19. jún 2022

Slovo kňaza

Kráčajúc v procesii

Je dôležité ísť za Ježišom, nie za našou predstavou o ňom.

Kráčajúc v procesii

Veriaci počas procesie pri príležitosti sviatku Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi v Piešťanoch 31. mája 2018. Foto: TASR/Martin Palkovič

V týchto dňoch sa konajú v uliciach našich miest a dedín eucharistické procesie. Kňaz nesie v rukách monštranciu s Kristovým telom, nad hlavou má baldachýn a okolo seba spoločenstvo ľudí s rôznymi úlohami: zvoniť, hádzať lupene, incenzovať, hrať, spievať.

V Katolíckej cirkvi sa kedysi dávno prišlo k presvedčeniu, že je vhodné takýmto spôsobom zvýrazniť skutočnosť, že veríme v takú reálnu prítomnosť Krista v Oltárnej sviatosti, ktorá nie je limitovaná na sakrálny priestor a čas slávenia Eucharistie.

Kráčajúc s procesiou v zástupe ľudí máme tiež jedinečnú príležitosť zamyslieť sa nad otázkou, ktorú Ježiš počas jedného pokojného večera položil svojim učeníkom, keď spoločne trávili čas niekde na brehu Genezaretského jazera: „Za koho ma pokladajú zástupy?“

V zástupe kráčajúcich v procesii môžeme nájsť rôzne individuálne odpovede na túto otázku. Tie vychádzajú predovšetkým z toho, čo sú jednotliví účastníci procesie schopní v danej chvíli pri pohľade na Oltárnu sviatosť v monštrancii vnímať.

Niet pochýb, že v zástupe sa nájdu takí, ktorí vnímajú len samotnú monštranciu a uniká im, že toto starožitné či moderné viac či menej umelecké dielo nie je nič iné len schránka, ktorá slúži na dôstojné vystavenie Kristovho tela.

Dovolím si vysloviť súkromnú mienku, že najviac je tých, ktorí vnímajú Pána Ježiša Krista, prítomného v Oltárnej sviatosti, ukrytého v bielej hostii a vloženého v monštrancii. Zároveň však nevedia, čo to znamená a prečo to robia, ale robia to radi, lebo sa to tak robí.

Viacerí z nich zredukovali svoj vzťah s Pánom na okamih svätého prijímania. Veria, že časté sväté prijímanie je pre nich zdroj niečoho, čo síce nevedia úplne presne vyjadriť, ale vedia to označiť pojmami ako Božia milosť, požehnanie, sila...

Mimochodom, toto nepochopenie sa ukázalo práve počas pandémie, keď na viacerých miestach vznikla čudná prax denného podávania svätého prijímania mimo svätej omše. Ľudia prichádzali denne prijímať Oltárnu sviatosť nerozumne oddelenú od eucharistického slávenia.

Ale späť k účastníkom procesie. Ďalej medzi nimi nájdeme takých, ktorí vnímajú, že je medzi nimi reálne prítomný Ježiš. Ten Ježiš, ktorý je Boží Syn, ktorý ich miluje a obetoval sa za nich, ktorý vstal z mŕtvych a sedí po pravici Otca. Ten, v ktorého majú veriť podľa katechizmu.

Inzercia

Keďže v neho veria, tak mu vzdávajú úctu tým, že sa zaradia do zástupu a s bázňou kráčajú v procesii. Možno majú v sebe nádej, že keď si to poctivo odkráčajú, tak ich ten Pán Ježiš nejako odmení a nebude až tak veľmi konfrontovať a že bude dobre.

Iní mu budú nepokojne vyčítať, že dobre nebolo a keby sa nad nimi zmilovať ráčil, mohol by láskavo odmeniť ich účasť na procesii tým, že bude lepšie. A možno tieto ich myšlienky preruší pohľad na niekoho, komu na pokojnej tvári uvidia, že všetko je vlastne tak, ako má byť.

Nepochybujem, že sa nájdu tiež takí, ktorí v tej Oltárnej sviatosti spoznajú milosrdného Ježiša, s ktorým sa denne zhovárajú v modlitbe: vo svojej komôrke alebo pred bohostánkom, alebo kdekoľvek, kde sú na to vhodné podmienky. A tak sa s ním zhovárajú aj kráčajúc v procesii.

Medzi týmito sú tiež takí, ktorí v Oltárnej sviatosti rozpoznávajú toho istého Ježiša, ktorého predtým vnímali v slovách evanjelia. Práve tie v nich rezonujú aj počas procesie a ich sústredený rozhovor s Ježišom je to, čo dáva ich kráčaniu hlbší zmysel.

„Skutočného Ježiša často zamieňame za svoju predstavu o ňom, vieru nahrádzame poverou, Božie slovo pochybnými posolstvami, adoráciu pohanskou modloslužbou...“ Zdieľať

Otázka, ktorú Ježiš položil učeníkom v Galilei, je otázka, ktorú kladie každému z nás. V chráme počas slávenia Eucharistie i kráčajúc v procesii máme možnosť na jeho otázku odpovedať. No nie tak kvôli samému Ježišovi, lež kvôli sebe máme túto odpoveď stále aktualizovať.

Ježiš vie, za koho ho pokladáme, vie to lepšie než my sami. Ako ho mrzeli odpovede apoštolov, tak ho mrzia aj tie naše. No máme oproti apoštolom jednu veľkú výhodu: poznáme Božie Slovo, máme možnosť vedieť o Ježišovi všetko, čo chce, aby sme o ňom vedeli.

Napriek tomu často zamieňame skutočného Ježiša za svoju predstavu o ňom, vieru nahrádzame poverou, Božie slovo pochybnými posolstvami, adoráciu pohanskou modloslužbou a podobne. A hlavne zabúdame, že ak chceme kráčať za Ježišom, musíme zaprieť sami seba.  

Lebo len ten, kto zaprie sám seba, len ten je schopný nasledovať Syna človeka. On zanechal svoj majestát a stal sa človekom. Pokora je cesta i k tomu, aby sme v tej malej hostii spoznali pravého Boha, svojho Pána Ježiša Krista, a pochopili, za koho ho máme pokladať. 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.