Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Koronakríza Svet kresťanstva
20. júl 2022

Cirkev po pandémii

Loď si pokojne pláva ďalej, no na obzore už vidno útesy

Koronavírus zafungoval ako reflektor, ktorý nasvietil číhajúce hrozby.

Loď si pokojne pláva ďalej, no na obzore už vidno útesy

Ilustračné foto: TASR/František Iván

Kostoly sú opäť plné, peniaze do zvončeka cinkajú rovnako – niekde dokonca viac ako predtým. Hádky o očkovaní či prijímaní na ruku napokon rozkol nespôsobili. Dva roky s koronavírusom a dlhé lockdowny so zavretými kostolmi sme – zdá sa – zvládli. Život Katolíckej cirkvi na Slovensku sa po pandémii vrátil do starých koľají. Tak sa to aspoň javí. 

Môžeme si teda vydýchnuť a pokračovať, ako keby sa nič nestalo? Nie. Pandémia zafungovala ako reflektor. Nasvietila problémy a výzvy, ktoré tu boli už dlhšie a s ktorými sa cirkev bude musieť vyrovnať – inak ju v blízkej budúcnosti čakajú ťažké časy.

Ľudia mnohým veciam teologicky nerozumejú

„Pandémia predovšetkým ukázala všetky slabé miesta v spoločnosti aj v cirkvi. V komunikácii, v teológii, v náboženskej praxi,“ konštatuje Anton Ziolkovský, farár v Novej Lesnej a bývalý výkonný sekretár Konferencie biskupov Slovenska (KBS). „Ukázalo sa, že ľudia mnohým veciam teologicky nerozumejú,“ pokračuje.

Veľké rezervy majú podľa neho laici i kňazi najmä v teológii Eucharistie a v ekleziológii. „Keď si spomeniem na ten nezmyselný spor o rozdávanie prijímania do rúk a jeho spájanie s tým, že to automaticky vedie k sekularizácii, tak to bolo úplne mimo,“ uvažuje Ziolkovský.

Ľudí, ktorí podobné názory zastávajú, však podľa neho nie je dobré vysmievať či vyháňať zo spoločenstva. „Oni sú obeťou toho, ako tu mnohé veci roky fungovali. Je treba len veci pokojne vysvetľovať, aby porozumeli, čo sa tu deje,“ dodáva. 

Kňaz Martin Kramara, ktorý donedávna pôsobil ako hovorca KBS, sa domnieva, že cirkev kontroverziu týkajúcu sa prijímania do rúk už prekonala. „Nevyhli sme sa problémom, kde-tu sa vyskytli spory, ale ak kňaz riešil veci s trpezlivosťou a vyhýbal sa vyhrocovaniu konfliktu, časom to ustalo,“ hovorí. „Teraz môže každý prijímať tak, ako chce, a situácia sa upokojila,“ dodáva.

Kňazi antivaxeri

Veľa zla narobili aj hádky okolo očkovania. Niekde dokonca viedli k rozpadu cirkevného spoločenstva, i keď zväčša to nebolo až také horúce. „Ľudia, ktorí boli proti očkovaniu, chodili ďalej do kostola a počúvali moje kázne za očkovanie,“ zhŕňa Marek Vadrna, kaplán v Marianke. „Debatovali, argumentovali proti, no nezdá sa mi, že by to vyústilo do nejakého veľkého hnevu,“ konštatuje.

Niekoľko katolíckych kňazov sa dokonca zaradilo medzi výrazné postavy antivaxerskej scény. Podľa Martina Kramaru to boli len ojedinelé prípady.

Anton Ziolkovský však upozorňuje, že to nemusí byť celá pravda. „Podľa mňa je to širší prúd. Myslím si, že väčšina tých kňazov sa verejne neozvala, ale takých, čo odmietajú očkovanie, je dosť,“ hodnotí. Veľa kňazov sa zároveň podľa neho dalo zaočkovať len preto, aby mohli naďalej pracovať vo svojich farnostiach. „Bralo sa to ako povinnosť.“

Téma očkovania spôsobila rozpory aj medzi kňazmi. Napríklad Anton Ziolkovský nikomu nezazlieva, ak sa nedal zaočkovať. „Sú to nebezpeční ľudia, ktorí majú zodpovednosť za to, čo sa dialo,“ oponuje Marek Vadrna.

Čo s deťmi?

Veľkou výzvou, ktorú ešte zvýraznila pandémia, je formácia detí a mládeže. Kňazi z farností upozorňujú, že veľa mladých ľudí vyrastá v rodinách, ktoré sú katolícke len formálne. Na prvé sväté prijímanie sa pripravujú, lebo „sa to patrí“, každodenný život viery sa však z nich už vytratil. 

Formácia detí z takéhoto prostredia bola zvlášť v období lockdownov mimoriadne ťažká. „Celá príprava na sviatosti v podstate prebiehala veľmi formálne, lebo formácia bez osobného kontaktu nemá veľký zmysel,“ konštatuje Ziolkovský. 

„Nie je problém naučiť sa otázky, reálne však z toho potom nič nemajú,“ dodáva s tým, že počas pandémie sa ukázalo, že nevieme nahradiť osobnú formáciu. „Mnohí kňazi sa o to ani nepokúšali,“ hovorí farár z Novej Lesnej. „Nechali dve-tri stretnutia a hneď mali prijímanie alebo birmovku. Deti síce sviatosť prijali platne, obávam sa však, že duchovný prínos z toho bude malý,“ hodnotí.

Počty praktizujúcich katolíkov na Slovensku klesajú. V mnohých rodinách napriek tomu ostáva dobrým zvykom, že sviatosti „treba absolvovať“ – už len kvôli svadbe, ktorá je v kostole krajšia. Dá sa preto rátať s tým, že podobných prípadov, na aké upozornil Anton Ziolkovský, bude len pribúdať. Ako na to bude cirkev reagovať?

Cirkvi stratili privilégiá, aj keď to stále nevidia

Pandémia jasne nasvietila aj problematický vzťah medzi tradičnými kresťanskými cirkvami a štátom. „Cirkvi sú zrastené so západnou civilizáciou, sú vnímané ako nedeliteľná súčasť establišmentu,“ konštatoval český religionista David Václavík na konferencii Cirkev v dobe pandémie, ktorá sa uskutočnila začiatkom tohto roka v Českých Budějoviciach. „Tradičné cirkvi sú v zásade rozpustené v systéme, ale vzhľadom na to, že stratili svoj monopol, nie sú schopné ho adekvátne ovplyvňovať,“ upozornil. 

Cirkvi si podľa neho stále neuvedomujú, že už nie sú v privilegovanom postavení. 

To sa ukázalo aj na Slovensku, kde protipandemické opatrenia na dlhé mesiace zatvorili kostoly a cirkevná hierarchia s tým nevedela nič urobiť. „To, že sme boli takpovediac úplne v ich područí a že štát zatváral kostoly, ako sa mu zmyslelo, podľa mňa nebolo absolútne normálne ani prípustné,“ hovorí Anton Ziolkovský. „Chápem, že je tu nejaký modus, ktorý funguje možno od Márie Terézie. Ukazuje sa však, že tento model prestáva byť funkčný. Cirkev prichádza o svoje základné atribúty a to si naozaj nemôžeme dovoliť,“ pokračuje.

Cirkev sa štátom nechala zatlačiť do kúta. „V danej situácii to bolo o tom, čo je možné a čo prospeje alebo ešte viac skomplikuje situáciu,“ hovorí Martin Kramara s tým, že predstavitelia štátu neposkytli cirkvi ani iným inštitúciám veľký priestor na diskusiu.

„S ohľadom na ochranu zdravia a života ľudí nebolo jednoduché ju viesť. Zďaleka nie všetko, o čo sa biskupi vo vzťahu k štátnym predstaviteľom usilovali, bolo na Facebooku, to nie je ich spôsob. Urobili však, domnievam sa, naozaj všetko, čo bolo v ich silách, aby hľadali cestu, ako sa postarať o duchovné potreby veriacich aj v okolnostiach tejto krízy,“ dodáva bývalý hovorca KBS.

Inzercia


Ilustračné foto: TASR/AP

Veľká časť veriacich aj kléru však pristupovala k protipandemickým opatreniam pragmaticky. Brala ich ako nástroj na ochranu zdravia obyvateľov, nie ako utláčanie veriacich.

Ani kňaz Marek Vadrna nesúhlasí s tým, že zatvorenie kostolov bolo útokom na cirkevnú slobodu. Opatrenia podľa neho mali byť ešte tvrdšie. „Potom by to netrvalo tak dlho a nemalo by to taký zlý priebeh, nezomrelo by toľko ľudí,“ hovorí. „Veď tých ľudí je škoda. Je to vyše 20-tisíc ľudí. Sú to prázdne lavice po starých ľuďoch v kostole,“ dodáva.

Cirkev sa – na prvý pohľad – bez odporu podriadila štátnym nariadeniam. To vyvolalo vlnu nesúhlasu medzi veriacimi. Ich hnev sa prejavil najmä pred minuloročnými Vianocami, keď do kostola mohli prísť len očkovaní ľudia, obrátil sa aj proti biskupom.

Aj táto vlna nesúhlasu s cirkevnou vrchnosťou však ostala viac-menej „pod pokrievkou“ – ľudia síce šomrali, no otvorené prejavy odporu výraznejšie nevytryskli do verejného priestoru. Ako hlboko to však poznačilo dôveru slovenských veriacich voči pastierom cirkvi, zatiaľ nevieme.

Pandémia ako priestor na kreativitu

„Tvárou v tvár generácii, ktorá možno neverí, ktorá stratila zmysel pre vieru alebo ktorá zredukovala vieru na zvyk či viac-menej prijateľnú kultúru, skúsme otvoriť dieru a byť kreatívni,“ vyzýval počas vlaňajšej návštevy Slovenska pápež František. „Ak svojím kázaním a svojou pastoráciou už nedokážeme vojsť dnu bežnou cestou, snažme sa otvoriť iné priestory; skúsme inými cestami,“ apeloval na kňazov. 

Pandémia im dala príležitosť, aby jeho slová uviedli do života. Keď boli kostoly zavreté, museli hľadať nové spôsoby, ako zostať v kontakte s veriacimi. „V tom bola pandémia až požehnaním, lebo bola priestorom na testovanie nových spôsobov komunikácie, práce s ľuďmi,“ súhlasí Anton Ziolkovský.

Kňazi sa naučili pracovať s internetom. Facebook sa stal pre mnohé farnosti hlavným komunikačným kanálom s veriacimi namiesto klasických oznamov. Rozbehli sa online katechézy či spovedanie z auta.

Najvýraznejšou novou formou pastorácie sa stali online prenosy svätých omší. Veľa kňazov i veriacich si ich pochvaľuje. „Sväté omše online počas lockdownu boli jedným z vynikajúcich prostriedkov kontaktu kňaza so svojimi veriacimi,“ konštatuje hovorca Spišskej diecézy Peter Majcher. 

Nie všetci kňazi však boli zo streamovania omší nadšení. „Je lepšie sadnúť si doma s rodinou a modliť sa, ako konzumovať omšu z televízie. To je konzumná omša,“ tvrdí Marek Vadrna. „Netvrdím, že to dobre nepadne. Ale je to konzumácia. To nie je skutočná omša,“ dodáva. 

Petržalský farár Juraj Vittek s takýmto názorom nesúhlasí. „Každá svätá omša prenášaná médiami bola reálna, len sme na nej nemali fyzickú účasť. Nič však nebránilo plodnej duchovnej účasti,“ povedal vlani pre Svet kresťanstva. 

„To isté platí aj o duchovnom svätom prijímaní. Napríklad svätý Tomáš Akvinský opakovane zdôrazňoval, že keby niekto prijímal len sviatostne, ale nie duchovne, tak prijíma nehodne. Svätí odporúčali duchovnú účasť na omši, keď nie je možná fyzická – médiá nám takú účasť dnes uľahčujú. Každý úkon viery je predovšetkým vnútorným úkonom,“ poznamenal.

Mnohým veriacim prinieslo zatvorenie kostolov úľavu. Vyviazali sa z povinnosti účastniť sa na svätej omši a z pohodlia obývačky si sami vybrali, ktorého kazateľa si vypočujú. Mohli nerušene konzumovať duchovný obsah.

Ústup religiozity do súkromia a náboženský konzumerizmus je lákavý – najmä v situácii, keď veľa farností nefunguje ako ozajstné spoločenstvá veriacich. Je to však nebezpečný trend a cirkev vďaka pandémii dostala silný podnet, aby sa ním zodpovedne zaoberala

Čo s tým?

Pastorácia detí, teologická výchova kňazov i laikov, konzumerizmus, vzťah cirkvi so štátom – pandémia zvýraznila obrysy veľkých výziev, ktoré pred katolíkmi stoja. Ako ich však cirkev reflektuje? 

Slabo. Kňazi, ktorých sme oslovili, sa zhodujú v tom, že reflexia na túto tému na Slovensku poriadne neprebieha. „Možnože na nejakých fórach prebieha. Možno sa o tom bavili biskupi, keď mali plénum. Ale navonok formálne na žiadnu reflexiu nikto vyzývaný nebol ani nijaká verejná spoločenská debata na tú tému neprebiehala,“ zhŕňa Anton Ziolkovský. 

Je zaujímavé porovnať to so situáciou v susednom „nekresťanskom“ Česku, kde sa na túto tému uskutočnili už minimálne dve konferencie – jednu organizovala Teologická fakulta Juhočeskej univerzity v Českých Budějoviciach, druhú Česká kresťanská akadémia.

Niečo sa však predsa deje. „Veľa sa o tom rozprávalo, reflektovalo, nakoniec, myslím, že to bude vidieť aj vo výstupoch zo synodálneho kráčania, ktoré budú k dispozícii toto leto: do 15. júla sa zbierali výstupy z jednotlivých diecéz, tie bude potom KBS dávať dohromady do syntézy,“ optimisticky naznačuje Martin Kramara.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.