Koordinátorka Campfestu Žena líderka má byť ostrieľaná, ale musí si dať pozor, aby jej nestvrdlo srdce

Po maturite na gymnáziu nešla na vysokú školu, ale nastúpila ako dobrovoľníčka na Ranč v Kráľovej Lehote, tiché miesto na samote uprostred Nízkych Tatier, ktoré ožíva najmä v lete počas festivalu Campfest.

Má 25, a hoci je najmladšia z organizačného tímu, tento rok dostala pozíciu hlavnej koordinátorky jedného z najväčších kresťanských festivalov na Slovensku. So svojimi autorskými piesňami vyhrala Gospeltalent a niekoľko mesiacov strávila na misijnej škole na Bali.

V rozhovore vysvetľuje, prečo sa rozhodla namiesto vysokej školy pre dobrovoľníctvo, ako sa cíti v líderskej pozícii vo svete mužov, ako priniesť do chválovej hudby kvalitu, aj o tom, aký bude tohtoročný Campfest.

Ako ste sa dostali k viere v Boha?

Rodičia sú kresťania a to mne a mojim trom súrodencom aj odovzdali. Od malička som vyrastala na piesňach chvál. Ako bábätko som dokázala zaspať jedine pri chválach a odvtedy sa moja túžba spievať o Bohu nesie celým životom.

Takže za vaším príbehom nestojí „dramatické obrátenie“ a zmena života. Ani vám nenapadlo vzoprieť sa tomu, čo vám rodičia odovzdávali?

Nikdy som nemala potrebu rebelovať voči tomu, k čomu ma rodičia viedli, pretože mi boli veľmi dobrým vzorom. Videla som, že to, čomu veria, aj žijú. Keď Boh konal v ich životoch, uverila som, že to môže urobiť aj pre mňa. Len čo sa to začalo diať, nevidela som dôvod od neho odísť.

V živote každého človeka príde moment, keď sa pre odovzdanú vieru musí rozhodnúť sám. Čo vás presvedčilo, že viera rodičov je niečo, čo chcete žiť aj vy?

Je pravda, že človek príde do bodu, keď sa sám potrebuje presvedčiť a nanovo uveriť veciam, ku ktorým bol vedený. To som zažívala na misijnej škole na Bali. Aj keď som čítala Bibliu, potrebovala som osobnú skúsenosť, na základe ktorej som mala uveriť, že Boh je taký, ako sa v nej píše. A bol to náročný proces. Tam som ho nanovo nachádzala a prosila, nech mi ukáže, aký je.

Ako ste sa dostali na misijnú školu na Bali?

Vždy som túžila ísť na misie, napríklad do Afriky. Jeden môj kamarát školu na Bali predtým absolvoval. Raz mi náhodne zobral notebook a vypísal mi prihlášku. Ani som si nestihla uvedomiť, čo sa deje, ale vravela som si, veď prečo nie. O pol roka som už sedela v lietadle.

Prečo misie na Bali? Kto školu zastrešuje?

Cez organizáciu YWAM, ktorá školu organizovala, som v minulosti robila na Slovensku animátorku počas letných táborov. Takže som poznala ich background a presvedčila ma aj kamarátova skúsenosť.

Boli to tri mesiace školy a dva mesiace misijného výjazdu. Bol tam priestor rásť vo vzťahu s Bohom, ale aj slúžiť, budovať charakter a ísť úplne mimo svojho komfortu. Bola to dobrá skúsenosť.

Aká bola vaša cesta na Ranč v Kráľovej Lehote do organizácie Mládež pre Krista? Čí to bol nápad robiť dobrovoľníčku?

Na konci strednej školy som sa rozhodovala, čo ďalej so životom. Zvažovala som študovať predškolskú elementárnu pedagogiku, rada som pracovala s deťmi. Na konci gymnázia som začala chodiť na TWC školu chvál. Vďaka tomu som spoznala prostredie Ranča.

Moja mama mi navrhla, či by som tam nechcela stráviť rok ako dobrovoľníčka. Na začiatku som si na to netrúfala. Bolo to veľmi spontánne, no dnes som tu s prestávkami sedem rokov. Som vďačná, že ma rodičia nenútili ísť na vysokú.

Čo vás motivovalo obetovať vzdelanie pre dobrovoľníctvo? Neoľutovali ste to neskôr?

Chcela som robiť niečo, čo dáva zmysel, prináša hodnotu. Chcela som sa posunúť charakterovo, osobnostne a zároveň získať nové skúsenosti. Škola pre mňa v tej chvíli nebola jediná voľba, nebrala som to ako niečo zlé, že nebudem mať titul.

Pri rozhodovaní veľa spravilo, že je to kresťanské prostredie a dá sa tu naplno využiť potenciál, často aj ten, o ktorom človek ani nevie. Skôr to bolo o tom, že som sa modlila, kde ma Pán Boh chce mať. Mala som obdobie, keď som znova uvažovala nad školou a prechádzala si celý zoznam odborov, ale nenašla som nič, čo by ma presvedčilo.

Lýdia Rišová/ Foto: Súkromný archív

V inom rozhovore ste spomenuli, že počas siedmich rokov v organizácii Mládež pre Krista ste si vyskúšali nielen praktické či technické služby, ale aj produkčné a duchovné. Čo vás dobrovoľníctvo naučilo?

Naučila som sa fungovať v komunite ľudí a prijímať sa navzájom so všetkými silnými aj slabými stránkami. Žijeme dosť ďaleko od mesta a civilizácie. Navyše, nefungujeme spolu len osem hodín ako v inej práci, ale nonstop a dlhodobo.

Uvedomila som si, že nikde nenájdem dokonalé miesto na život. Je to o tom, čo sa doň rozhodnem priniesť. Žiť s kresťanmi je iné, aj keď máme chyby, komunikujeme o nich otvorenejšie, keďže ťaháme za rovnaký povraz.

Campfest je charakteristický tým, že na ňom aktívne spolupracujú lídri z rôznych denominácií. Máte možnosť vidieť, ako a či funguje ekumenizmus na Slovensku. Aká je podľa vás realita?

Riadime sa mottom v podstatnom hľadať jednotu, v nepodstatnom dávať slobodu, ale vo všetkom mať lásku. To vystihuje to, o čo sa snažíme. Rozdiely tam, samozrejme, sú, ale snažíme sa nedávať konkrétnej cirkvi viac priestoru ako ostatným, aby sa nemohlo povedať, že sa presadzuje. Ak sa presvedčenie líši natoľko, že to medzi jednotlivcami škrípe, nedávame tomu príliš priestor, ale sústredíme sa na to podstatné.

Spolupráca a jednota medzi cirkvami je na Slovensku podľa môjho názoru oveľa lepšia ako v minulosti. Cesty k spolupráci sa snažíme vytvárať dlhé roky, vždy je to však o obojstrannej ochote spolupracovať.

Mládež pre Krista je misijná organizácia, v ktorej sú zapojení ľudia z rôznych cirkví. Do akej patríte vy?

Momentálne nie som členkou nejakej konkrétnej cirkvi. Som kresťanka a navštevujem spoločenstvo Liptov, ktoré máme na Ranči. V nedeľu sa stretávame na spoločných modlitbách a slovo má bývalý kazateľ baptistickej cirkvi.

Určite súhlasím s tým, že je veľmi dobré byť súčasťou spoločenstva či cirkvi, len tým, že aktuálne žijem dosť ďaleko od civilizácie a často som pracovala aj cez víkendy, tak som nemohla chodiť na bohoslužby pravidelne. Príležitostne navštevujem viaceré zbory.

Nikde nenájdem dokonalé miesto na život. Je to o tom, čo sa doň rozhodnem priniesť. Žiť s kresťanmi je iné, aj keď máme chyby, komunikujeme o nich otvorenejšie, keďže ťaháme za rovnaký povraz.Zdieľať

V podstate je to niečo ako nedenominačné spoločenstvo. To nie je typické pre protestantov na Slovensku, skôr v zahraničí. Stačí vám to?

Len čo by som bývala mimo Ranča, mala by som potrebu v nedele niekam chodiť pravidelne. Tým, že som obklopená kresťanmi nonstop, máme pravidelné modlitby a sme súčasťou služby, tak je to pre mňa v tejto chvíli celkom vyvážené. Preto mi to v tomto prípade až tak nechýba, skôr mi chýba kontakt s reálnym svetom.

Pracujete na plný úväzok pre MPK. Ste neustále v kresťanskom prostredí, v jednej komunite. Nemôže sa ľuďom zvonku zdať, že si žijete vo svojej bubline?

V poslednom čase som veľa cestovala do rôznych miest a zborov, kde som viedla chvály. Takže to nie je úplne tak, že som zavretá na Ranči. Ale áno, na ľudí zvonku to môže pôsobiť ako bublina. Zároveň si myslím, že Pán Boh si môže ľudí povolať na full time na konkrétnom mieste a pre to dané obdobie je to v poriadku. No nie som si istá dĺžkou obdobia, ktoré budem takto fungovať.

Je dôležité vychádzať odtiaľto a byť v kontakte s rôznymi ľuďmi, nebyť tu „zavretý nonstop“, lebo to môže byť psychicky náročné. A to sa snažím robiť. Viem, že to nie je štandardná práca, ale zároveň je to môj dream job.

Čo vám na Ranči najviac chýba?

Jednak psychohygiena a druhá vec mať reálnejší obraz o dianí medzi mladými ľuďmi na Slovensku. Vidieť, čím si reálne prechádzajú, čo sa medzi nimi deje, keďže služba, ktorú robím, je zameraná priamo na túto kategóriu. Zároveň si neviem tak ľahko predstaviť odsťahovať sa, fungovať v úplne sekulárnej práci a raz za týždeň sa „len“ stretnúť na bohoslužbách.

Lýdia Rišová pri organizovaní Campfestu/ Foto: Súkromný archív

Byť pracovne k dispozícii prakticky takmer nonstop môže byť vyčerpávajúce. Prešli ste si vyhorením?

Asi nemôžem povedať, že som ako 25-ročná zažila vyhorenie. Skôr to bolo veľké vyčerpanie. Nešlo o nič dlhodobé, keď by som sa musela úplne odstrihnúť a odísť.

Pred časom som odišla z Ranča na rok do sekulárnej práce. Robila som v call centre banky. Nebolo to úplne z tohto dôvodu, ale chcela som vyjsť z kresťanskej bubliny a byť viac konfrontovaná aj s reálnym svetom.

Pochopila som, že si treba určiť hranice, mať aj svoj osobný život. Služba je len služba. Veľa ma naučil citát, v ktorom sa hovorí, že v prvom rade sme povolaní milovať, nie slúžiť. My si pod tým niekedy predstavujeme dlhý TO DO list, ale Pán Boh má o tom inú predstavu.

Nachádzali ste svoju hodnotu vo výkone?

Áno, to je obrovské úskalie v kresťanskej službe. Začala som mať myšlienky, že som tým, koho ľudia vidia na pódiu, tým, čo dokážem a aký výkon podám. Som veľmi sebareflexívny človek a perfekcionista, len čo som nenaplnila svoje očakávania alebo očakávania druhých, bola som sklamaná a prišla som o radosť z toho, čo som robila. Posledné roky sa naozaj učím, že moja hodnota nie je vo výkone.

Po tom, čo ste sa vrátili na Ranč, vás riaditeľ Campfestu Štefan Beňa oslovil s ponukou viesť prípravy?

Už pred dvoma rokmi chcel, aby sme si podelili úlohy, no necítila som, že je na to správny čas. Teraz sa rozhodol z postu úplne odstúpiť. Bol riaditeľom Campfestu 15 rokov a už dlhšie vnímal, že by to mal posunúť niekomu mladšiemu. Nateraz sa organizačný tím rozhodol pre udelenie postu koordinátora, riaditeľkou sa nenazývam.

Pripravujete 24. ročník Campfestu, dá sa povedať, že ste o rok staršia ako samotný festival. V organizačnom tíme ste najmladšia. Čím ste ich presvedčili, že ste dostali funkciu hlavného koordinátora?

Asi videli vo mne potenciál a za tie roky sme si vybudovali dôveru a presvedčili sa, že sa môžu na mňa spoľahnúť, či už v malých, alebo vo veľkých veciach. Predpokladám, že najviac ocenili koordinačné schopnosti. Hoci som umelec, som zorganizovaný človek. Asi by to nemohol robiť nejaký úplný flegmatik.

Veľmi podstatné bolo, že som počas služby v MPK mala možnosť nahliadnuť do viacerých oblastí, vďaka čomu som získala väčší prehľad a k vedeniu sa môžem postaviť zo širšej perspektívy.

V posledných rokoch vidno posun, no stále v cirkevnom prostredí dominujú muži, či už ako pastori, alebo vedúci chvál. Ako sa cítite vo svete mužov?

Jednu rolu zohráva, že som žena, a druhú môj vek. Verím, že ženy dokážu priniesť nový pohľad na veci, preto je dôležité mať vyvážený tím. Ak muži vedia prejaviť žene líderke úctu a ona dokáže veci delegovať a dôverovať im v daných oblastiach, môže to fungovať. Treba si stáť za vecami, ale nie mať feministický postoj, že ženy vládnu svetu.

V dnešnej dobe to už neberiem ako niečo výnimočné. Napríklad líderkou českého festivalu United, ktorý je v niečom podobný ako Campfest, sa minulý rok stala žena.

Stretli ste sa s tým, že vás muži vopred posudzovali alebo podceňovali?

Priamo sa nestretávam s negatívnymi reakciami, ale nejaké určite sú nevypovedané. Zatiaľ mi nikto do očí nepovedal, že som na nesprávnom mieste alebo že nie som dostatočne kompetentná. Ale viem si predstaviť, že to na niektorých ľudí zvonku môže na prvý pohľad tak pôsobiť.

V čom je výnimočné ženské líderstvo?

Pán Boh komunikuje so ženami špecifickým spôsobom a tú citlivosť vedia odovzdať aj ďalej. Po prvej tohtoročnej campfestovej porade so 40 lídrami z veľkého množstva cirkví som sa cítila taká premožená tým množstvom rôznych podnetov, že som sa rozplakala.

Vtedy prišiel za mnou Miro Tóth z Apoštolskej cirkvi a povedal mi, že v tejto funkcii dostanem pár faciek, budem ostrieľaná životom, ale nech si nenechám stvrdnúť srdce. Toto vo mne ostalo. Je nutné, aby boli ženy líderky ostrieľané, nemôžeme komunikovať s podriadenými ako s malým dieťaťom, ale musíme si dať pozor, aby nám nestvrdlo srdce.

Lýdia Rišová vedie modlitbu chvál/ Foto: Súkromný archív

Cez pandémiu ste sa snažili vynájsť a organizovali ste Campfest v oklieštenej forme. Po dvoch rokoch bude festival úplne bez obmedzení. Aký je záujem? Odrazila sa pandémia na číslach?

Určite. Čísla prihlásených sú o polovicu menšie, ako bývali minulé roky. Nevieme predpokladať presný počet všetkých účastníkov, lebo štandardne si veľa ľudí kupuje vstup priamo na mieste.

Faktom zostáva, že korona naučila ľudí prihlasovať sa na poslednú chvíľu. Mnohí rozmýšľajú spôsobom, že koronou a vojnou bolo všetko v ich životoch otrasené, takže sa nemôžu na nič spoliehať a nič si plánovať. Ak im to bude práve vyhovovať, prídu. Nezamýšľajú sa nad tým, aký dosah to bude mať na samotnú organizáciu festivalu.

Témou tohto ročníka pozývate mladých zamýšľať sa nad tým, čo chcú byť. Prispôsobujete program témam, ktoré ich aktuálne trápia?

Mladí dostávajú denne cez sociálne siete toľko podnetov, že im treba niekedy pripomínať základné veci a pravdy, o čom vzťah s Pánom Bohom je, a pozvať ich nanovo sa pre neho rozhodnúť. Snažíme sa reflektovať aj to, čo aktuálne prežívajú.

Pripravujeme seminár o úzkostiach a depresiách, ktorý povedie psychiater a psychoterapeutka. Na druhom seminári sa zamyslia nad tým, ako bojovať s apatiou a nanovo hľadať motiváciu chcieť. Máme aj semináre o vzťahoch, online svete, zdražovaní či o biblických pohľadoch na spravovanie financií.

Mladí dostávajú denne cez sociálne siete toľko inputov, že im treba niekedy pripomínať základné veci a pravdy, o čom je vzťah s Pánom Bohom.Zdieľať

Na festivale vystúpi 27 kapiel z rôznych štýlov, no okrem českých a slovenských mien sú to len traja zahraniční interpreti. Kedysi ich bolo viac. Čím je to spôsobené?

Ani veľké zahraničné kapely nenazývame headlinermi. Nechceme budovať meno Campfestu na tom, že má headlinera, a zároveň máme skúsenosť, že sa od toho počet účastníkov nikdy nejako zásadne neodrazil.

Je to spôsobené aj finančnými možnosťami a obsadenosťou kapiel. Vždy sa snažíme múdro zvážiť, čo si môžeme dovoliť, a ponúknuť čo najviac vzhľadom na možnosti, ktoré máme.

Každým rokom pribúda v programe viac chválových kapiel. Pred pár rokmi prevažovali skôr evanjelizačné, kde sa mohli „vyblázniť“ aj neveriaci, teraz je to skôr o modlitbe. Čím to je, že sa kresťanská hudba v posledných rokoch na Slovensku uberá týmto smerom?

Pozývame aj kapely, ktoré nie sú čisto worshipové, a radi im dávame priestor. V programe máme hneď niekoľko takých. No mnohé kapely sa samy nazývajú worshipovými, pretože ich hlavným motívom je naozaj hudbou chváliť Boha. Iné sa zasa zámerne neprezentujú ako kresťanské. V textoch nehovoria priamo o Bohu, práve preto, aby mohli viac zasiahnuť sekulárny svet.

Nezdá sa vám, že z chvál sa stáva mainstream?

Je pravda, že kedysi nebolo toľko chválových kapiel, a zdá sa, že ich je pretlak. Na druhej strane je ich stále málo, podľa mňa stále nemajú taký zásah, aký by Slovensko potrebovalo.

Nepôsobí to potom uniformne, keď sa väčšina kresťanských kapiel venuje jednému štýlu?

Stretávam sa s kresťanskými umelcami, ktorým vo chválach chýba kvalita a variabilita. Chválové piesne sú často podobné, majú štyri akordy. Sama pri tvorbe piesní rozmýšľam, ako do toho priniesť kvalitu, aby sme sa dostali na hudobnú úroveň sekulárnych kapiel.

Viacerí umelci zápasia s tým, ako vyvážiť, aby boli melódie jednoduché a ľudia sa vedeli do chvály ľahko pripojiť, ale zároveň priniesť kvalitu a využiť to bohatstvo, ktoré hudba ponúka. Zamýšľame sa, ako zasiahnuť ľudí, ktorých nebaví opakovať jednu vetu dookola, ale zároveň v tom celom upriamiť pozornosť na Pána Boha.

Koordinátorka Lýdia Rišová vystúpi aj na tohtoročnom Campfeste/ Foto: Súkromný archív

V roku 2015 ste vyhrali Gospeltalent. Vydali ste zopár singlov a videoklipov. Kam sa vo svojej tvorbe uberáte?

Som rozhodnutá tvoriť hudbu, ktorá bude ukazovať na Pána Boha. Pre mňa je podstatný text a posolstvo, ktoré hudbou prinášam. Nechcela by som meniť štýl a texty kvôli tomu, aby som sa dostala viac do povedomia na Slovensku. Hudobným štýlom som však veľmi otvorená. Aj keď mám ponuky na spoluprácu v sekulárnej sfére, pokiaľ majú úplne iný motív ako ja, do spolupráce nevstupujem.

Mne osobne je najbližší worship. Je pravda, že niektoré moje vlastné piesne možno neznejú až tak jednoducho a ľuďom sa možno ťažko spievajú. Snažím sa do nich dávať svoju umeleckú stránku, ale určite nechcem upustiť od toho, že v textoch používam kresťanský slovník. Sú kapely, ktoré vedia priniesť kresťanské piesne, ktoré neznejú prvoplánovo do sekulárnej sféry, a to je dobré. Treba byť vnímaví na to, čo si kde dovoliť.

Keď sa začala vojna na Ukrajine, vaša nie veľká organizácia MPK poskytla priestory na Ranči 70 Ukrajincom. Ako to ovplyvnilo vašu službu?

Mládež pre Krista je celosvetová organizácia. Pred začatím vojny k nám prišiel riaditeľ ukrajinskej odnože s rodinou. On nám potom každý deň dával aktualizáciu, aká je situácia na Ukrajine.

Bol to obrovský šok, každý z nás na nejaký čas zanechal svoju službu a pomáhal, kde bolo treba. Nebolo to len o tom, aby sa mali kde vyspať a najesť, ale pomáhali sme im vybavovať administratívne veci a robili sme pre nich aj duchovný program. Zároveň prichádzali ľudia s ťažkými duševnými alebo zdravotnými stavmi.

Silno ma zasiahlo vidieť ten strach v ich očiach. Každé ráno som skončila v slzách, bolo to spočiatku veľmi psychicky náročné. Zároveň bolo krásne vidieť, ako sa Ranč stal ich domovom. Väčšina sa už vrátila naspäť, ale dodnes tu zostalo okolo 30-40 ľudí, väčšinou sú to rodiny s deťmi.

Obmedzilo to nejakým spôsobom chod festivalu?

Na Campfeste musíme robiť nejaké kompromisy. Tým, že sú tu stále ubytovaní, prišli sme o veľkú časť ubytovania pre účinkujúcich a organizátorov. Riešime to ubytovaním v okolitých zariadeniach plus sa ich snažíme motivovať k stanovaniu.

Čo vás služba ľuďom utekajúcim pred vojnou naučila?

Že sme málo vďační za to, čo máme. Niektoré veľké problémy sa mi zrazu zdajú malými. Títo ľudia doma zanechali vysoké kariérne pozície a teraz sú vďační za to, že sa majú vôbec kde vyspať a najesť. Ak sa oni dokážu postaviť na nohy a nanovo nájsť zmysel života v cudzej krajine, o čo skôr dokážeme my, ktorí sme to nezažili, bojovať s bežnými vecami.

Foto: súkromný archív