Bonhoeffer v Nálepkove | Ako sa známy evanjelický teológ prihovára súčasnému slovenskému kresťanovi

Je nedeľa 24.7.2022, jedno z tých veľmi horúcich letných popoludní. V obci Nálepkovo (okres Gelnica) na zelenom priestranstve pred miestnym evanjelickým kostolom odhaľujú pamätnú tabuľu Dietrichovi Bonhoefferovi.

Keďže pred kostolom sa tiesni azda 200 cezpoľných, je to veľká atrakcia aj pre miestnych obyvateľov, ktorí vykúkajú z okien priľahlých domov. Tento slávnostný akt prebiehal už po službách Božích a mňa sužujú protichodné otázky.

Nie je trvalá prítomnosť pripomienky takejto osobnosti priveľkým sústom pre odľahlú obec s takmer neexistujúcou luteránskou komunitou? Ak má tento Nemec sochu v dvojnásobnej životnej veľkosti v nike Westminsterského opátstva v Londýne, nemala by sa mu na Slovensku odhaľovať aspoň bustička pred veľkým evanjelickým kostolom v Bratislave?

Vďaka kázni biskupa Mihoča a aj pripomienky niektorých fragmentov zo života Bonhoeffera podľa knihy Erica Metaxasa Bonhoeffer – kazateľ, špión a martýr mi, naopak, naskakovali uisťujúce otázky o správnosti umiestnenia tejto pamätnej tabule. Čo nás môže naučiť Bonhoeffer v kontexte obce, kde je už dlhodobo napätie medzi rómskou a majoritnou časťou obyvateľstva? Čo si možno vziať od Bonhoefferových skúseností navštevovania afroamerického baptistického zboru počas jeho pobytu v USA v kontexte nálepkovského prázdneho kostola a vypuklého problému rómskej generačnej chudoby?

Na tabuli stojí strohé protestantské: „Dietrich Bonhoeffer, evanjelický teológ, bojovník proti nacizmu (1906 – 1945), v júli 1932 navštívil Čiernohorské kúpele. Pri 90. výročí návštevy – ECAV na Slovensku, Karpatonemecký spolok, obec Nálepkovo.“

Autori textu prezrádzajú, že Bonhoeffera definujú predovšetkým 2 identity – luteránstvo a nemecká národnosť. V Nálepkove (nemecky Wagendrüssel), respektíve v dnes už neexistujúcich Čiernohorských kúpeľoch pri Nálepkove sa ocitol náhodou, pretože sa tam konala medzinárodná ekumenická konferencia mládeže.

V tej najhlbšej podstate si v skutočnosti Bonhoeffera nemôže privlastniť žiadna cirkev ani národ. Je neprivlastniteľný. Je to velikán myslenia a konania západnej židovsko-kresťanskej tradície v 20.storočí.

A to práve preto, lebo v tej zlomovej chvíli nezvíťazila ani jedna kmeňová zložka jeho identity – odmietol nacifikovanú oficiálnu luteránsku cirkev, ako aj koncept nemeckého národného socializmu. Namiesto toho vytvoril koncept univerzálnej „vyznávačskej cirkvi“ bez ohľadu na národnosť alebo etnický pôvod jej členov. Práve táto konajúca zložka jeho osobnosti, ako aj aktívna účasť na atentáte na Hitlera mu zabezpečujú úctu aj v sekulárnych kruhoch. Jeho výnimočnosť tkvie však v tom, že taktiež jeho úvahy nesmerovali iba dovnútra cirkví, ale sú určené spoločnosti samej osebe.

Na tomto mieste nemám ambíciu rozoberať jeho tézu „nenáboženského kresťanstva“, ale chcem dať do pozornosti niekoľko myšlienok, ktoré sú relevantné jednak pre celospoločenskú diskusiu, ale potom špeciálne pre cirkvi samotné. V súvislosti s celospoločenským dosahom možno dať do pozornosti približne 20-stranový prológ ku knihe, ktorá vyšla v českom preklade pod názvom Na cestě k svobodě. Listy z vězení. Týchto 20 strán je však tak nabitých neuveriteľne výživnými myšlienkami, že len okolo tohto textu môže byť vytvorený celosemestrálny predmet na fakultách humanitných a sociálnych vied.

Prológ má názov „Po desiatich rokoch“. Bonhoeffer tu na Vianoce 1942 bilancuje desať rokov pod vládou Hitlera v Nemecku. V možno najsilnejšej pasáži s medzititulkom „Kto obstojí?“ (zoči-voči zlu) na konci píše toto: „Kto obstojí? Iba ten, komu nie je posledným meradlom jeho rozum, jeho princíp, jeho svedomie, jeho sloboda alebo jeho cnosť a kto je pripravený všetko obetovať, kto vo viere a len v spojení s Bohom je povolaný k poslušnému a zodpovednému činu; človek zodpovedný, ktorého život nechce byť ničím iným než odpoveďou na Božiu otázku a zavolanie. Kde sú takíto zodpovední ľudia?“

Toto je jeho záver po tom, ako prechádza rôzne typy ľudí podľa toho, na čo sa spoliehali v boji proti zlu. Môžme sa sporiť o význame a definícii jednotlivých slov, môžeme nesúhlasiť, ale určite by to bola vzrušujúca debata na univerzitách.

A teraz dovnútra cirkví! Bonhoeffer mal možnosť stráviť v rokoch 1930 – 1931 študijný pobyt na Union Theological Seminary v New Yorku. Jeho závery sú tristné.

Eric Metaxas vyberá vo svojej knihe tieto Bonhoefferove postrehy: „V New Yorku sa káže v podstate o všetkom; vyhýbajú sa len jedinej veci, prípadne sa jej venujú tak zriedkakedy, že som o nej zatiaľ ešte nepočul; ide konkrétne o evanjelium Ježiša Krista, kríž, hriech a odpustenie, smrť a život... Čím teda nahradili kresťanské posolstvo? Etickým a sociálnym idealizmom, ktorý pramení z viery v pokrok a z nejakého zvláštneho dôvodu si nárokuje na označenie ,kresťanský‘. Cirkevný zbor ako zhromaždenie veriacich v Krista nahradil cirkevný zbor ako sociálna korporácia“ (str. 117 – 118).

Tieto vyjadrenia sú v podstate zhrnutím toho, čo známy konzervatívny americký publicista a spisovateľ Rod Dreher o 90 rokov neskôr nazýva „morálno-terapeutický deizmus“ (MTD). Kďže Bonhoeffera nenapĺňal MTD, našiel si afroamerický baptistický zbor v Harleme, kde sa zblížil s viacerými lídrami afroamerického hnutia za zrovnoprávnenie.

Eric Metaxas to komentuje takto: „V porovnaní s odtučneným mliekom na Unione našiel bohatú teologickú hostinu, pri ktorej sa nešetrilo. V Powellovi sa miešal oheň buditeľského kazateľa s výnimočným intelektom a sociálnou víziou. Aktívne bojoval proti rasizmu, otvorene hovoril o zachraňujúcej sile Ježiša Krista a vedel, že si medzi nimi nemusí vyberať; naopak, veril, že sú to dve strany tej istej mince… Dôležitou súčasťou jeho skúseností z harlemského zboru bola hudba. Prečesal všetky newyorské obchody s platňami v snahe nájsť nahrávky černošských spirituálov, ktoré ho nedeľu čo nedeľu ohromovali v Harleme. Radostná a premieňajúca moc tejto hudby len upevnila jeho mienku o dôležitosti hudby pri uctievaní“ (str. 119 – 120).

Bonhoeffer týmito výrokmi aj dnes produktívne provokuje naše mestské, ale aj vidiecke cirkevné prostredie. Mestské cirkevné prostredie sa zaoberá túžbou, ako byť „relevantný“ alebo ako urobiť Bibliu „relevantnou“. Na to Bonhoeffer odpovedá: „Nesnažte sa urobiť Bibliu relevantnou. Jej relevantnosť je axiomatická... Neobhajujte Božie slovo; svedčte o ňom... Dôverujte Slovu“ (str. 265).

Na druhej strane, tento pôvodom aristokrat, ktorý našiel svoj domov počas pobytu v USA medzi chudobnými (a asi aj menej vzdelanými Afroameričanmi), kladie aj pred vidiecke zbory výzvu, ako oslovovať chudobné a nevzdelané rómske prostredie. Jeho pamätná tabuľa na prakticky opustenom kostole v Nálepkove je toho veľkou pripomienkou.

Na záver chcem povedať už len toľko, že mám ohromnú radosť a vďačnosť v srdci, že niekto takýto počin vymyslel a zrealizoval. Chcem sa konkrétne poďakovať Evanjelickej cirkvi na Slovensku, Karpatonemeckému spolku a vedeniu obce Nálepkovo. Ak krátke zastavenie pri Bonhoefferovej pamätnej tabuli zvýši počet návštevníkov Nálepkova a zároveň prebudí zvedavosť čo i len v jednom domácom rómskom aj majoritnom obyvateľovi o odkaze tohto pravdepodobne neznámeho muža, tak táto aktivita mala obrovský kultúrno-spoločensko-duchovný zmysel.