Campfest Ako bolo

Ranč v Kráľovej Lehote bol po dvoch rokoch opäť plný ľudí, stanov, stánkov, pódií, ale najmä miestom, kde – ako avizovali usporiadatelia – „Boh chce v tvojom živote urobiť niečo veľmi špeciálne a niekedy to urobí spôsobom, ktorý nečakáš“.

Stovky najmä mladých ľudí prišlo na lúky v doline Čierneho Váhu, aby spolu uctievali a slávili Boha a hľadali spolu odpovede na otázky: Kde (ne)chcem byť? Naozaj chcem? Ako žiť offline? S kým chcem byť? Kým som? Ako pomôcť sebe či iným pri úzkosti a depresii?

Neprišlo možno toľko ľudí, ako roky predtým. Po pandémii sa ľudia pomalšie vracajú k normálnemu životu, ku ktorému patria aj letné festivaly s tisíckami návštevníkov, ako je aj Campfest. 

Nie je to čisto mládežnícky festival. Okrem mladých ľudí tu bola veľmi silná skupina rodín s deťmi a výnimoční neboli ani ľudia v strednom či vo vyššom veku. A prekvapujúco bolo aj veľa ľudí, ktorí prišli z Česka. Kapely, návštevníci, dobrovoľníci.

Campfest je špecifický tým, že je aj oslavou veľmi prirodzeného a nenásilného ekumenizmu v slovenskom kresťanskom prostredí. A ukazuje aj silu charizmatických hnutí z rôznych cirkví. Neznamená to však, že je určený iba pre ľudí, ktorí sú z charizmatických spoločenstiev.

Campfest pripravuje tím z viacerých kresťanských cirkví Slovenska. Zastrešuje ho misijná organizácia Mládež pre Krista Slovensko, ktorá má svoje centrum na Ranči v Kráľovej Lehote.

Boli tu kapely rôzneho druhu. „Niektoré sa samy nazývajú worshipovými, pretože ich hlavným motívom je naozaj hudbou chválliť Boha,“ povedala Postoju pred Campfestom jeho hlavná koordinátorka Lýdia Rišová. „Iné sa zasa zámerne neprezentujú ako kresťanské. V textoch nehovoria priamo o Bohu práve preto, aby mohli viac zasiahnuť sekulárny svet.“

Zároveň mladá šéfka Campfestu povedala, že „už na Campfeste cítia až pretlak chválových kapiel“, a to bolo aj vidieť. Ale zase to zvyšuje kvalitu a konkurencia je čoraz väčšia.

Prišla prvá liga tohto žánru – Espé, Timothy, Martindom, Rieka života, Marana Tha… A ďalší, lebo tých dobrých je čoraz viac. A boli aj hostia zo zahraničia.

Prežívať Campfest možno rôznym spôsobom. Iste, často vidno ruky hore, ale nie je to najpodstatnejšie. Každý si môže vybrať, akým spôsobom chce túto udalosť prežívať. 

Väčšina účastníkov v areáli stanuje. Tohto roku bolo na to vhodné aj počasie, žiadne dažde či rozmočená pôda. Usporiadatelia pripravili výborný servis, toalety, stravovanie, voda, zdravotníci, detské kútiky… 

Občas sa v katolíckych kruhoch zvykne Campfest považovať skôr za sviatok protestantských cirkví. Lenže katolíci tvorili veľkú časť návštevníkov Campfestu. Svätá omša bola dvakrát pri kríži pod lipami. Na obrázku vidno otca Jána Buca. K dispozícii bol takmer po celý čas aj kňaz pre tých, ktorí chceli na Campfeste ísť na spoveď alebo potrebovali duchovný rozhovor s katolíckym kňazom. 

Deti si Campfest mohli naozaj užívať. Bolo tu pre nich pripravených množstvo aktivít, zaujímavé atrakcie priviezlo pre ne aj Spoločenstvo evanjelickej mládeže. Väčšinou bolo vidieť mladé rodiny s viacerými deťmi a kočíkov tu bolo naozaj veľa. V špeciálnych stanoch sa im venovali animátori.

Na Campfeste sa dá nájsť všeličo. Duchovné poradenstvo, kde radia ľuďom kresťanskí poradcovia, alebo sú tu ľudia pripravení na spoločné modlitby či vypočutie. A bola tam aj maringotka, keď človek potreboval pokoj či samotu.

Najsilnejšou misiou Campfestu je prebúdzať autentickú vieru v Boha najmä u mladých ľudí. Nič formálne, ale živé a žité. Občas atmosféra v hangári či humne pripomínala radostnú žúrku, ale vždy išlo najmä o chválenie a uctievanie Boha či hľadanie osobného Božieho plánu. A povzbudzovanie mladých ľudí k odvahe žiť život bez strachu, zanietene, so zameraním na večnosť.

Nestačil duchovný pokrm, dôležité bolo, aby ľudia na Campfeste aj dobre jedli. Bolo si z čoho vybrať. Asi najväčšou vychytávkou bola vojenská kuchyňa, v ktorej sa varili vynikajúce polievky. Ale okrem toho tu boli aj špičkové zákusky a najmä cheesecaky, ktoré piekol miestny cukrár Marek. Jedine alkohol by ste v ponuke miestnych bufetov hľadali márne.

V takzvanej stodole práve psychoterapeutka Martina Polohová a psychiater Marek Mäsiar hovoria o úzkosti a depresii a o tom, ako pomôcť sebe či iným. Stodola je plná a na asfalte pred ňou sedia ďalší ľudia, ktorí chcú počúvať diskusiu práve o týchto veciach. Podobný záujem bol o prednášku Albínky Beňovej s názvom „Kým som?“. Bolo prekvapujúce, ako dychtivo najmä mladí ľudia počúvali o tom, ako prekonať depresie, sebapoškodzovanie, sklony k samovražde, pochybnosti o svojej hodnote, o zmysle života. Dva pandemické roky zanechali v mladej generácii obrovské jazvy na duši a potrebujú pomôcť. Aj tím kresťanských poradcov, ktorý pôsobí na ranči v Kráľovej Lehote, vidí, že treba mnohým ľuďom súrne pomáhať.

Tohto roku bol Campfest mimoriadne slnečný a teplý. V tomto horskom regióne nie sú ani v lete teploty okolo tridsiatky bežné. Lenže Campfest má skvelú polohu. Blízko ranča sa začínajú Nízke Tatry a areál je obklopený hlbokými lesmi. A je tu ešte jeden bonus – Čierny Váh, ktorý tohto roku poskytol dokonalé osvieženie pre deti i dospelých.

Organizátori pripravili dokonca na brehu riečky aj pláž s ležadlami, blízko sa nachádza minizoo, ktoré si deti užívali. Žiadne rozpálené betónové plochy bez kúska tieňa, ale zelené lesy, tráva, riečka, zvieratá a radosť zo života.

Každá kresťanská komunita si na Camfest prinesie svoju paletu nástrojov. Naučili sa existovať vedľa seba, akceptovať svoje odlišnosti a hľadať to, čo ich spája.

Druhú katolícku omšu, ktorá bola neďaleko campfestového areálu pod lipami, slávil otec Braňo Kožuch. Atmosféru tejto omši dodala chválová kapela Lamačské chvály. Pre mnohých katolíkov to bol duchovný zážitok, na ktorý sa nezabúda.

Oddychová zóna, kde bolo možné viesť rozhovory, pospávať, užívať si pokoj, a niektoré partie si práve toto miesto vybrali pre spoločnú modlitbu.

Campfest je zvláštne miesto. Kto ho navštívi, pochopí, že ľudia hľadajú Boha a Boží plán – najmä v postpandemických časoch – veľmi intenzívne. A potrebujú si svoju vieru spoločne odovzdávať a vytvárať spoločenstvo, ktoré ich podrží. 

FOTO: Pavol Kováč