15. august 2022

Sviatok Matka Života prešla do života

Ján Krupa Pittsburská archieparchia
Ján Krupa Pittsburská archieparchia

Slávnostné vyhlásenie dogmy o Máriinom nanebovzatí výstižne opisuje túto vrcholnú udalosť v živote presvätej Bohorodičky, ktorej liturgické uctievanie má počiatky na Východe.

Slávnostné vyhlásenie dogmy o Máriinom nanebovzatí výstižne opisuje túto vrcholnú udalosť v živote presvätej Bohorodičky, ktorej liturgické uctievanie má počiatky na Východe.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Ján Krupa

Pittsburská archieparchia

Matka Života prešla do života
Výrez z ikony zosnutia presvätej Bohorodičky.

Prvého novembra 1950 pápež Pius XII. slávnostne vyhlásil stáročné presvedčenie, že „nepoškvrnená a ustavične panenská Bohorodička Mária bola po zavŕšení svojho pozemského života s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy“ (Apoštolská konštitúcia Munificentissimus Deus, čl. 44).

Toto slávnostné vyhlásenie dogmy o Máriinom nanebovzatí výstižne opisuje túto vrcholnú udalosť v živote presvätej Bohorodičky, ktorej liturgické uctievanie má počiatky na Východe.

Počiatky sviatku Zosnutia

Vznik sviatku Zosnutia alebo Nanebovzatia blahoslavenej Panny Márie [Bohorodičky] je úzko spätý s jej verejným uctievaním od začiatku štvrtého storočia. Vyvinul sa zo skorého slávenia Vianoc, v ktorom Bohorodička, Matka Boha nášho Spasiteľa, zohrávala dôležitú rolu.

Slávnostné vyhlásenie Márie za „Bohorodičku“ na Efezskom koncile (431) značne posilnilo jej verejné uctievanie ako „Božej Matky“. Dosvedčuje to skutočnosť, že o niekoľko rokov neskôr sa jej božské materstvo slávilo v Jeruzaleme ako sviatok Márie, Božej Matky, 15. augusta (porov. Arménsky lekcionár, rok 434)

V Egypte sa ten istý sviatok Márie slávil 18. januára pod vplyvom svätého Cyrila Alexandrijského († 444), ktorý predsedal Efezskému koncilu. V Konštantínopole uctievanie „Máriinho božského materstva“ propagoval svätý Anatolios († 458), ktorý zložil aj prvé liturgické hymny na počesť Bohorodičky.

Začiatkom šiesteho storočia postavili nad Máriiným hrobom v Getsemanoch nádhernú baziliku. Týmto počinom sviatok Márie, slávený 15. augusta, nadobudol nový význam a stal sa slávnostnou oslavou Máriinej smrti a nanebovzatia pod názvom sviatok Zosnutia. V niektorých liturgických kalendároch na Východe sa tento sviatok označoval ako Cesta Bohorodičky do neba, či Uloženie Márie, t. j. pochovanie Márie do jej hrobu.

Tradícia o Máriinom zosnutí

V Konštantínopole cisárovná svätá Pulchéria († 453) propagovala úctu k blahoslavenej Matke a postavila tri chrámy na jej počesť. Počas svojej prítomnosti na šiestom zasadnutí Chalcedónskeho koncilu (451) požiadala svätého Juvenála Jeruzalemského († 458), aby nejaké relikvie blahoslavenej Matky boli uložené v mariánskom chráme v Blachernách pri Konštantínopole.

Svätý biskup odpovedal:

„Zo starobylej a najspoľahlivejšej tradície sme sa dozvedeli, že v čase slávneho zosnutia Božej Matky sa celé spoločenstvo apoštolov zišlo v Jeruzaleme. A tak, za spevu božských a nebeských chvál, zverili jej svätú dušu do Božích rúk a jej telo, ktoré počalo Boha, v procesii odniesli do Getsemani a tam ho uložili do malého hrobu. Tri dni zbor anjelov spieval nad jej hrobom. Po treťom dni, keď konečne dorazil svätý Tomáš (bol neprítomný a želal si uctiť telo, ktoré porodilo Krista Boha), (apoštoli) otvorili hrob a nenašli ani stopy po jej blahoslavenom tele. A tak apoštoli vzali zavinovacie plachty nasiaknuté vôňou a zatvorili hrob. Divili sa tomuto tajomstvu a mysleli si len to, že ten, ktorému sa páčilo z nej sa narodiť v tele, Pán slávy, si želal, aby po jej odchode z tohto života bolo jej nepoškvrnené a prečisté telo poctené neporušiteľnosťou a prenesené (do neba) ešte pred všeobecným vzkriesením mŕtvych“ (porov. Cyril Skytopolský, Dejiny svätého Eutýmia III, 40, napísané okolo roku 515).

Druhého júla si byzantská cirkev pripomína Uloženie úctyhodného plášťa našej Vládkyne a Bohorodičky v Blachernách. Zdá sa, že cisárske mesto namiesto požadovaných svätých relikvií dostalo Máriine rúcha, ktoré boli nájdené v Nazarete a prinesené do Konštantínopola v roku 474, t. j. po smrti Juvenála a Pulchérie.

Expanzia sviatku Zosnutia

Slávnostne slávenie sviatku Zosnutia presvätej Bohorodičky sa rozšírilo po celom Východe v priebehu šiesteho storočia.

Keďže tento sviatok sa slávil v rôznych dňoch, cisár Maurikios (582 – 602) nariadil, aby sa v celej Byzantskej ríši slávil 15. augusta pod názvom Zosnutie (po grécky Koimesis, po cirkevnoslovansky Uspenije, porov. 1 Sol 4, 14).

Svätý Modest Jeruzalemský († 634), ktorému sa pripisuje najstaršia zachovaná homília na sviatok Zosnutia, plne akceptoval jeruzalemskú tradíciu o Máriinom podivuhodnom odchode a nanebovzatí jej prečistého tela (porov. Migne, PG 86, 3277 a nasl.)

V polovici siedmeho storočia bol sviatok Zosnutia zavedený v Ríme, odkiaľ sa postupne rozšíril po celom Západe. Avšak západná cirkev koncom ôsmeho storočia zmenila názov tohto sviatku na Nanebovzatie blahoslavenej Panny Márie (po latinsky Assumptio Beatae Mariae Virginis).

Svätý Ján Damaský

Na Východe umocnili slávenie tohto sviatku slávne homílie svätého Andreja Krétskeho († okolo 720), svätého Germána Konštantínopolského († 733) a najmä svätého Jána Damaského († 749), ktorý sa stal hlavným zástancom tradičnej viery v Máriino telesné nanebovzatie.

Podľa jeho svedectva sa hrob, ktorý len krátko ukrýval prečisté telo Božej Matky, stal predmetom verejného uctievania a zdrojom početných zázrakov a osobitných milostí (porov. Homília na Zosnutie I, 13).

Svätý Ján Damaský v homílii, ktorú predniesol v jeruzalemskej bazilike Zosnutia, poukázal na Máriin hrob a povedal: „Jej nepoškvrnené telo bolo uložené tu, v tomto preslávenom a prenádhernom hrobe, z ktorého bolo po troch dňoch vzaté do nebeského príbytku“ (porov. Homília na Zosnutie 11, 14).

Hymny sviatku a dogma o nanebovzatí

Liturgické hymny vyzdvihujúce podivuhodné zosnutie blahoslavenej Matky z väčšej časti zložili počas 8. a 9. storočia takí preslávení autori hymnov ako svätý Germán Konštantínopolský († 733), svätý Ján Damaský († 749), svätý Kozmas Maiumský († 760), svätý Theophanes Graptos († 845) a ďalší. Vo svojich hymnoch títo inšpirovaní spisovatelia jasne odhalili tradičnú vieru v Máriino „prenesenie zo zeme do neba“ (porov. 2. stichira večierne).

Prostredníctvom týchto liturgických kompozícií zostala dobre uchovaná všeobecná viera v Máriino telesné nanebovzatie a poskytla dostatočné historické svedectvo na vyhlásenie tejto dogmy v roku 1950. Hlavné argumenty z byzantskej tradície a liturgie na podporu tejto dogmy zozbieral ruténsky teológ Mons. ThDr. Mikuláš Russnák (1872 – 1952) a Svätej stolici ich predložil prešovský biskup Pavol P. Gojdič, OSBM (1927 – 1960) 25. januára 1932 (porov. G. Hentrich – R. De Moos, Petitiones de Assumptione Corporea B.V.M., Vatikán 1942, zväzok I, s. 770 – 779).

Žiadosť prešovského biskupa Gojdiča do Ríma

O žiadosti biskupa Gojdiča autori píšu: „Dôležitosť tejto žiadosti je zrejmá, pretože pochádza od ruténskeho hierarchu, rozhľadeného v gréckych a cirkevnoslovanských liturgických textoch, ktoré od 9. storočia neustále používajú katolíci aj pravoslávni. A tieto texty ‚jasne a absolútne‘ obsahujú náuku o telesnom nanebovzatí blahoslavenej Panny Márie.“

A tak môžeme uzavrieť, že dogma o Máriinom nanebovzatí, založená na dedukcii zo svätých Písem, je logickým vývojom stáročnej tradície, ktorá je hlboko zakorenená v liturgických modlitbách a mysliach ľudí.

Veľký byzantský sviatok s pôstnym obdobím

Sviatok Zosnutia je jedným z dvanástich veľkých sviatkov v byzantskom obrade a slávi sa mimoriadne slávnostne. V rámci prípravy na tento sviatok je pre veriacich predpísané dvojtýždňové pôstne obdobie, nazývané Uspenský pôst, začína sa prvým augustovým dňom.

Keďže sviatok Premenenia nášho Pána, ľudovo známy ako Spasa, spadal do tohto obdobia, ľudia v Starej zemi označovali tento pôst ako Spasovka, teda Spasiteľov pôst. Počiatky pôstu pred sviatkom Zosnutia možno vystopovať do deviateho storočia, ale oficiálne ho do byzantskej disciplíny zaviedla Konštantínopolská synoda v roku 1166.

Sviatok Zosnutia má jeden deň predsviatku a osem dní posviatku, počas ktorých sa slávia tajomstvá Máriinej podivuhodnej smrti a slávneho nanebovzatia.

Večiereň tohto sviatku, slávená aj s lítiou, opakovane prosí o príhovor Božej Matky: „Vládkyňa, nezabudni na príbuzenské väzby s tými, ktorí si s vierou pripomínajú tvoje presväté zosnutie“ (stichira z lítie).

Požehnanie kvetov a bylín

Podľa starého zvyku sa po božskej liturgii na sviatok Zosnutia požehnávajú kvety a liečivé byliny. Tento zvyk pochádza pravdepodobne z tradičného presvedčenia, že po Máriinom slávnom nanebovzatí sa jej svätý hrob naplnil „nebeskou vôňou“ a kvetmi (porov. sv. Germán, Prvá homília na Zosnutie).

Byliny, ktoré naši ľudia používajú ako prírodný liek, sa požehnávajú na pamiatku mnohých uzdravení a mimoriadnych milostí udelených pútnikom pri Máriinom hrobe (porov. sv. Ján Damaský, Homília na Zosnutie I, 13).

Požehnanie bylín na sviatok Zosnutia zaviedli Otcovia, aby potreli poverčivé zaklínadlá a šarlatánstvo medzi našimi ľuďmi.

V kázaní pri Máriinom hrobe svätý Ján Damaský pripomínal ľudu, že „Božia moc nie je ohraničená nijakými miestom a ani nevyčerpateľná dobrota Božej Matky. Lebo keby boli milosti obmedzené len na jej hrob, získalo by ich len málo ľudí. Teraz sú jej milosti rozlievané na každom mieste po celom svete“ (porov. Homília na Zosnutie II, 19).

Poetické svedectvo hrobu

Vo svojej Homílii na Zosnutie svätý Ján Damaský nechá rozprávať Máriin hrob:

„Prečo hľadáte v tomto hrobe to, čo bolo vzaté do neba? Prečo vyžadujete odo mňa nejakú správu o jej rozklade? Nemal som nijakú silu ísť proti Božiemu príkazu. Keď toto sväté a posvätné telo, ktoré ma naplnilo myrhou, sladkou vôňou a svätosťou, opúšťalo zavinovaciu plachtu, bolo uchvátené a odišlo so všetkými nebeskými mocnosťami, ktoré ho sprevádzali.

Teraz na mňa dohliadajú anjeli. Teraz vo mne prebýva Božia milosť. Stal som sa studňou uzdravenia pre chorých, obranou proti démonom, útočiskom pre tých, ktorí sa ku mne utiekajú. Priblížte sa vo viere, ľudia, a dostanete milosť v prúdoch“ (porov. Homília na Zosnutie II, 17).

Pôvodne publikované na internetovej stránke rusínskej Pittsburskej archieparchie. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.

Refrén 9. irmosu
„Anjeli, keď dosvedčovali Zosnutie Prečistej (Bohorodičky), boli ohromení, keď videli Pannu vystupovať zo zeme do neba.“
Tropár (1. hlas)
Pri pôrode si zachovala svoje panenstvo, Bohorodička, a pri svojom zosnutí si svet neopustila. Ako Matka Života si prešla do života a svojimi modlitbami vyslobodzuješ naše duše zo smrti.
Kondák (1. hlas)
Ani hrob, ani smrť nezadržali Bohorodičku, ktorá sa ďalej modlí za nás a svojím príhovorom zostáva našou stálou nádejou; lebo ten, ktorý prebýval v jej ustavične panenskom lone, ju ako Matku Života previedol do života.
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0