Homília arcibiskupa Vasiľa v Ľutine Kto tu koho uráža?

Vrcholí leto. Pre toto obdobie sa niekedy používa aj termín uhorková sezóna. Podľa internetovej encyklopédie Wikipédia ide o „hovorové označenie pre letné obdobie, keď sa deje málo mediálne zaujímavých prípadov a médiá preto píšu senzačné, nekvalitné články alebo články na nepotrebné a nezaujímavé témy. Niektoré z týchto tém sú: ľudožravé žraloky, články o rôznych celebritách či články typu ‚ako sa pobaliť na dovolenku‘“. Zdá sa, že sú to veľmi čítané články.

Nasledujúc ich odporúčania, mnohí sa na túto dovolenku aj pobalia, niektorí aj s predstavou, túžbou, ba priam podmienkou, aby do ich návratu boli vyriešené všetky problémy, ktoré za sebou nechali, najmä tie, pri ktorých plnohodnotnou súčasťou, ak nie hlavným dôvodom, boli a sú práve aj oni sami. A chcú, aby boli problémy vyriešené jedine tak, ako si to predstavujú oni, teda – napríklad – aby sa navždy spakoval z ich očí niekto iný. Len či to bude takto fungovať…

Iní zasa trávia dovolenku napríklad na rôznych festivaloch a miesto toho, aby sa tam zabávali, tak hoci je festival o hudbe, radšej na ňom v rámci voľného času pozorne kádrujú názory účastníkov na niektoré aspekty televíznej filmovej tvorby. Vo chvíli, keď zavetria výskyt svetonázorového votrelca, ktorý si kedysi dovolil kriticky sa vyjadriť k zobrazovaniu niektorých netradičných erotických foriem v programe verejnoprávnej televízie v hlavnom vysielacom čase, radostne si povedia: „Bingo! Už ho máme, teraz nám už neunikne. Odvolaj, ľutuj, kajaj sa…“ A ak to nie je pripravený urobiť, ak odmieta vykonať rituálnu sebakritiku a nesype si popol na hlavu, vyhlásia, že už jeho samotná prítomnosť v mnohotisícovom zástupe ich oberá o pocit bezpečia, a tak ho svorne a neohrozene vyzvú, aby si „zbalil svoje saky-paky a von!“

Požadovanú sebakritiku na spôsob morálneho harakiri rituálne vykoná namiesto neho niekto iný a oni sa potom týmto úspechom celému svetu pochvália na sociálnych sieťach a všetci sú spokojní a konečne sa cítia bezpečne. Veď je to také cool! Ale naozaj?

Veď ak by sa takéto správanie malo stať pravidlom, tak potom beda každému; to už sa môže potom zbaliť aj celý festival, aj celý systém spolužitia ľudí s rozdielnymi názormi na televíznu tvorbu. Im je to však „šumafuk“, teda ukradnuté.

Bojová hliadka novej mravnostnej, či skôr nemravnostnej polície odhalila a spacifikovala triedneho nepriateľa, teda názorovo odlišného jedinca. Ako milicionár v Pelíškoch aj oni raz budú rozprávať užasnutým poslucháčom: „Rozkaz zněl jasne… Muž s koženou brašnou nesmí projet… Nebyl čas lámat si hlavu s tím, kdo je kdo… Jo, dvě dávky...“ 

Iní sa neobmedzia len na slovné prestrelky. Tí, ktorí pred pár rokmi chodili k susedom v rámci dovolenky zastrieľať si na živé terče a občas na nejaké civilné dopravné lietadlo, tentokrát zbalili plnú poľnú a prišli k nim oficiálne na tankoch, požadujúc, aby si miestni volení činitelia zbalili svoje „saky-paky“ a vypadli. Okrem toho tvrdiac, že sa im táto destinácia páči až tak, že by tam chceli zostať aj natrvalo.

Nuž, volení činitelia sa síce nezbalili, ale tisícom dovolenkárov na tankoch sa ich druhé prianie už aj splnilo, zostanú tam naozaj navždy, aj keď, žiaľ, nie vždy v jednom kuse. Iní ich kolegovia sa vracajú domov zbalení v gumených vreciach, ale toto vedúci zájazdu veľmi nezverejňuje. A ďalší, keď to vidia, tak by sa aj sami radi zbalili a odišli, ale cestovná kancelária je proti.

Práve naopak, novými benefitmi láka ďalších tankových turistov, tvrdiac im, že to, čo počujú okolo seba búchať, sú vlastne ohňostroje, ktoré im miestni organizujú na privítanie. Kto tvrdí niečo iné, tomu tiež pomôžu zbaliť si veci a pošlú ho na niekoľkoročnú dovolenku, ale opačným smerom, nie na západ, ale tak trochu viac na východ, no ešte trochu, ešte trochu, no proste viac na východ. 

Otcovia týchto dnešných dovolenkárov tu presne pred 54 rokmi spestrili našu uhorkovú sezónu, keď sem dohrčali v noci v oných povestných Krylových „železných maringotkách“, ale tu im žiadne ohňostroje nikto neorganizoval, pretože to nie je v našej tzv. holubičej povahe, ktorá si síce rada podudre, ale v konečnom dôsledku sa prispôsobí a nakoniec si hrkúta s aktuálnym držiteľom moci.

Je to aj tým, že k tomu, čo nazývame vlasťou, máme v podstate veľmi vlažný postoj. Aspoň tak to potvrdzuje tohtoročný májový prieskum verejnej mienky, podľa ktorého by vlasť bolo ochotných brániť len asi 13 percent občanov. Takže pravdepodobne aj dnes – rovnako ako pred polstoročím – by sa väčšina ochotne prispôsobila a asi tretina by zvolila emigráciu. Aj preto tu naši nepozvaní bratia mohli tak bratsky bivakovať viac ako 20 rokov a my sme sa zmohli len na to, že sme im občas spoza plota kasární spievali: „Běž domů, Ivane...“. No nakoniec sa predsa aj títo dovolenkári pobalili a odtiahli.

„Je to v našej tzv. holubičej povahe, ktorá si rada podudre, ale v konečnom dôsledku sa prispôsobí a nakoniec si hrkúta s aktuálnym držiteľom moci.“Zdieľať

No dosť už rečí o dovolenkovom balení sa iných. My sme dnes tu v Ľutine, a to preto, lebo včera večer či dnes ráno sme sa aj my zbalili, aby sme prišli na toto miesto, na toto naše každoročné stretnutie. A to nie preto, že je uhorková sezóna, že sa doma nudíme, nie preto, že nemáme dosť prostriedkov na zahraničnú dovolenku (aj keď pre mnohých z nás je to asi, žiaľ, pravda), nie sme tu preto, že sme doma, keďže nechodíme k susedom na tankoch.

Sme tu preto, lebo tu chceme byť. Sme tu preto, lebo pre katolíkov na Slovensku je leto nielen sezónou uhoriek a dovoleniek, ale aj časom stretávaní sa najmä formou pútí, mládežníckych, farských či eparchiálnych táborov, rôznych celoslovenských či regionálnych aktivít.

Od levočskej púte na východe po šaštínsku púť na západe. Zvlášť v našej gréckokatolíckej cirkvi je viacero príležitostí na spoločné liturgické slávenia spojené s mariánskym sviatkom Uspenia – Nanebovzatia Presvätej Bohorodičky. A nejde len o stretávanie sa, o masové akcie, o tzv. náboženskú turistiku, ako to niekto nazýva. 

Všetky tieto stretnutia totiž v sebe spája jeden spoločný menovateľ – možno nevyslovený, no napriek tomu všadeprítomný: príležitosť na hľadanie odpovedí na dôležité životné otázky.

Tak to bolo na inšpiratívnom masovom stretnutí mladých v Trenčíne pred mesiacom, ba dokonca môžeme povedať, že aj tie tisíce ľudí, ktoré prišli na pohreb kardinála Tomka v minulom týždni, mali možnosť konfrontovať sa priamo či podvedome s týmito životnými otázkami.

Zaiste existuje mnoho aktuálnych a pálčivých otázok, ktoré sa týkajú nášho života, ako sú ceny potravín a energií, dostupnosť bývania, výška penzie či platu, medzinárodná situácia, politická stabilita atď. Všetky tieto otázky vyžadujú pozornosť a zodpovedné riešenia. Toto nikto nebagatelizuje v mene akýchsi čisto duchovných tém.

No okrem týchto čiastkových problémov a otázok sú tu aj životne dôležité otázky, teda otázky o našom vlastnom bytí, o jeho pôvode a najmä o jeho cieli i spôsobe, ako ho dosiahnuť. A nech by sa tieto témy zdali akokoľvek vzdialené a odťažité, v skutočnosti vytvárajú základ a východisko na riešenie všetkých, aj tých vyššie spomenutých ostatných otázok.

Pretože prv než budem riešiť infláciu, defláciu, devalváciu, plynofikáciu, elektrifikáciu, dekarbonizáciu, nuklearizáciu, emancipáciu, korupciu, koalíciu, opozíciu, okupáciu a čo ja viem, čo ešte, mal by som si najprv ujasniť: kto som, odkiaľ prichádzam, kam smerujem, ako sa tam dostanem, čo si vezmem na životnú cestu, čo so sebou ďalej ponesiem, čo tu po mne ostane? 

Pre tieto otázky sme tu. Na tieto otázky chceme opakovane hľadať odpovede nie v duchu ľudskej múdrosti, ale odpovede vo svetle viery.

Kto som? Jednoduchá odpoveď by znela takto: som človek, som Božie stvorenie. Som muž, som žena, veď tak nás Boh stvoril na svoj obraz a podobu. Zdanlivo jednoduchá otázka i zdanlivo jednoduchá odpoveď.

Avšak v časoch, keď za oceánom kandidáti na vysoké politické funkcie nechcú alebo nie sú schopní odpovedať na takú jednoduchú otázku, ako napríklad „Kto je to žena?“, keď sa vyhýbajú odpovedi s tvrdením, že je to mimo ich kompetencie, alebo keď vysokoškolskí profesori v reakcii na tú istú otázku rovno prechádzajú do protiútoku, tvrdiac, že už samotná táto otázka je urážlivá, transfóbna a potenciálne násilnícka, keď sa v mnohých štátoch Európy na túto otázku odpovedá, že muž alebo žena sú tí, ktorí sa takto cítia, ktorí si to takto dali zapísať do preukazu, a že každú, akokoľvek častú zmenu tohto pocitu treba ľudsky, administratívne, legislatívne aj dokumentačne rešpektovať, v časoch, keď aj u nás sú už v šuplíku ministra pripravené (hoci nateraz pozastavené) nové štandardné postupy na aplikovanie čohosi, čo ešte pred pár rokmi nielen každý súdny človek, ale aj odborná obec považovala za absurditu, musím s obavou konštatovať, že už nič nie je ani na tejto odpovedi také samozrejmé. 

A súčasne si uvedomujem, že aj moje tvrdenie, že odpoveď na túto otázku je vlastne jednoduchá, samozrejmá a jednoznačná, môže byť dokonca považované za stredoveké tmárstvo alebo úmyselnú urážku a ukážku nerešpektovania sebaidentifikačných pocitov, a teda aj práv osôb.

Len neviem, ako s rešpektom reagovať na tých, ktorí na otázku, kto sú, odpovedia: „Som Napoleon!“ Mám povedať „samozrejme, vaša výsosť“? Správnu odpoveď by však iste vedeli dať tí, ktorí sa udivene pýtajú, čo je zlé na tom a koho to ohrozuje, keď sa niekto považuje za psa.

Ale je naozaj táto katechizmová a biblická odpoveď – „som človek, som Božie stvorenie, som muž, som žena“ – urážlivá? Kto tu koho uráža? Kto spochybňujúcimi diskusiami o týchto elementárnych otázkach vzbudzuje agresivitu? No poďme k inej otázke.

Odkiaľ prichádzam? Opäť je tu jednoduchá odpoveď. Som dielom, som prejavom lásky. Lásky koho? Nuž, svojich rodičov, žiadalo by sa povedať. Niekto by však hneď a oprávnene mohol oponovať, že je to tak je len v ideálnom prípade, ale realita môže byť aj iná. Zaiste. Je pravdou aj to, že mnohí ľudia prišli na svet nie ako túžený výsledok lásky ich rodičov, že boli dokonca nechcení a nemilovaní, že túto lásku ani v detstve nezakúsili. Je to smutná pravda, je to tragédia, ktorá môže človeka dlhodobo negatívne ovplyvniť.

Iní boli dokonca legálne utratení, prerušení alebo ukončení, či ako inak sa to má správne eufemisticky nazvať, teda aby bolo jasno, boli zabití ešte skôr, než sa stihli narodiť, pretože ich rodičia ich nechceli a prekážali im. Sú ich len za posledné roky milióny – ale ani ich život preto nie je o nič menej cenný. Dokonca aj zoči-voči tejto pokračujúcej tragédii nepredstaviteľných rozmerov, ba práve zoči-voči tejto vražednej tragédii nelásky a apoteóze kultúry smrti je potrebné neustále pripomínať stálu platnosť nemennej pravdy, že každý ľudský život prichádza na tento svet ako výsledok lásky – a to predovšetkým ako výsledok Božej lásky k človeku. 

V každom počatí sa totiž opakuje nielen biologický zázrak vzniku nového života, ale súčasne aj jeho obdarovanie novou nekonečnou duchovnou realitou, ktorou je nesmrteľná ľudská duša, pretože každá ľudská duša je Božou láskou povolaná na prežívanie a uschopnená na opätovanie Božej lásky. Odkiaľ teda prichádzam? Prichádzam z hlbín Božej lásky.

„Je naozaj katechizmová a biblická odpoveď – ,som človek, som Božie stvorenie, som muž, som žena‘ – urážlivá? Kto tu koho uráža? Kto spochybňujúcimi diskusiami o týchto elementárnych otázkach vzbudzuje agresivitu?“Zdieľať

Kam smerujem? Možná odpoveď na túto otázku je dvojaká: buď nikam, do prázdna, do zániku, alebo môj život je kamsi nasmerovaný a ja verím, že je nasmerovaný k Bohu.  

V prvom prípade by sa moja zodpovednosť za všetko totiž končila tu pred ľuďmi na zemi a žiadna odmena ani žiaden trest by už neboli možné. Mohol by som byť Hitler, a trestu za zločiny by som sa vyhol, prípadne by som ako on všetko nakoniec vybavil rýchlou, bezbolestnou samovraždou.

Alebo ešte lepšie, mohol by som byť napríklad taký Stalin a za milióny mŕtvych a za desaťročia zverstiev, ktoré by som spokojne páchal až do konca života, by ma dokonca nikto ani nikdy nepotrestal, ako nikto nepotrestal Stalina, ktorý si spokojne umrel po poslednom opileckom večierku.

A rovnako by som mohol byť Matka Tereza, a moja celoživotná obeta pre dobro najslabších by sa skončila tým, že by mi možno tak maximálne postavili niekde v Indii nejakú sochu, mohol by som byť najväčší a najobetavejší dobrodinec ľudstva, ktorý obetoval svoj život za záchranu iných, ale keby sa smrťou všetko končilo, keby som po smrti ďalej neexistoval, tak aj moje celoživotné odriekanie a namáhanie a obeta by skončili bezo zmyslu ako para nad hrncom vriacej vody.

V podstate by sa mi ten Hitler i Stalin a všetci im podobní chytráci aj menšieho kalibru mohli celý život rehotať do tváre, že sa majú stokrát lepšie ako ja, pretože oni si užívajú celý život, kým ja – ťažko vlastne povedať, prečo – sa snažím žiť spravodlivo a skromne, obetujúc sa pre iných. Nuž, naozaj je logická otázka, prečo by som to vlastne mal robiť, keď nakoniec vraj aj tak všetci máme skončiť rovnako: ako obyčajná páchnuca mŕtvola, ktorú je treba čím skôr zahrabať.

Keby toto mala byť pravda, tak celý život by bol jeden strašný nezmysel a krutá paródia na akýkoľvek princíp dobra, spravodlivosti a lásky a dokonca by to bola aj nepriama výzva na totálny egoizmus: vykašli sa na všetkých a na všetko okrem seba a hlavne si uži prv, než skapeš!

Našťastie to tak nie je. Náš život totiž smeruje k záverečnej a definitívnej konfrontácii všetkých našich myšlienok, slov a skutkov s Božou pravdou, láskou, milosrdenstvom, ale i s Božou spravodlivosťou. 

Kam teda smerujem? Pred Božiu tvár. Smerujem do večnosti. Pred žiaru Božej lásky a spravodlivosti, pred ktorou nie je nič skryté a ktorá naveky napĺňa jasom nepredstaviteľnej radosti nesmrteľné duše a na konci vekov aj vzkriesené telá spravodlivých a ktorej jas a žiara budú neutíchajúcim zdrojom zúfalej, večnej a bolestnej zlosti tých, ktorí neznesú pohľad na jas Božej tváre, a preto budú vo večnej tme.

„Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: ‚Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta.‘ (…) Potom povie aj tým, čo budú zľava: ‚Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!‘“ (Mt 25, 31 – 41) 

Posledný súd, stretnutie s Božou pravdou a spravodlivosťou, nie je totiž akási básnická metafora, nie je to obyčajný psychologicko-sociologický konštrukt na scitlivovanie ľudstva voči otázkam sociálnej spravodlivosti, ako by to niekto chcel racionalisticky interpretovať. Je to najdôležitejšia životná križovatka mojej večnej existencie.

Ako sa dostanem k cieľu? Tak, že sa budem snažiť žiť podľa tých životných línií, ktoré nám svojím životom ukázala aj Panna Mária, ktorej slávnosť Zosnutia a Nanebovzatia, teda oslávenia jej duše i tela, teraz slávime. 

Vo svojom živote sa riadila jediným kritériom: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ (Lk 1, 38) A nám dala jediné odporúčanie: „Urobte všetko, čo vám povie!“ (Jn 2, 5) A preto sa aj my denne modlíme Ježišovými slovami: „Buď vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi.“

„Je nemennou pravdou, že každý ľudský život prichádza na tento svet ako výsledok lásky – a to predovšetkým ako výsledok Božej lásky k človeku.“Zdieľať

Čo si vezmem na životnú cestu, čo so sebou ďalej ponesiem? V uhorkovej sezóne sa dávajú rady, ako sa zbaliť na cestu. Kristus nám na celú sezónu nášho života dáva v tejto veci jediné odporúčanie: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte. Neberte si do opaskov ani zlato, ani striebro, ani peniaze; ani kapsu na cestu si neberte, ani dvoje šiat, ani obuv, ani palicu, lebo robotník si zaslúži svoj pokrm.“ (Mt 10, 9 – 10)

Že je to príliš radikálne? Áno, je. Jeho vyvolená nádoba, apoštol svätý Pavol predsa len k tomu niečo dodáva. Vyberme sa na životnú cestu síce „naľahko“, ale nie celkom bez výstroja. Preto hovorí: „Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom diabla. Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach. Preto si vezmite Božiu výzbroj, aby ste mohli v deň zla odolať, všetko prekonať a obstáť! Stojte teda: bedrá si prepášte pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti a obujte si pohotovosť pre evanjelium pokoja! Pri všetkom si vezmite štít viery, ktorým môžete uhasiť všetky ohnivé šípy zloducha! A zoberte si aj prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie slovo!“ (Ef 6, 11 – 17)

Pretože nech by sme boli v tomto svete akýmikoľvek holubičími pacifistami, istému druhu boja sa nemôžeme vyhnúť. Nevyhneme sa boju so zlom v jeho najrozličnejších podobách. Na tento boj chceme aj teraz a tu načerpať motiváciu i odvahu. A tieto musia vychádzať z jasného pohľadu na dôstojnosť človeka a na posledný zmysel jeho života. 

Nuž, pohľad na človeka. V tejto súvislosti mi prichádza na um jedna udalosť, ktorá sa odohrala pred desaťročiami pri návšteve delegácie komunistickej Juhoslávie vo Vatikáne.

Pri oficiálnej večeri jeden zo súdruhov – už v mierne podnapitom stave – začal príhovor asi v tomto duchu: „No áno, vy farári, biskupi tu teraz s nami naoko slušne zaobchádzate, rokujete, ale my vlastne vieme, že vy si nás v podstate nevážite, a to pre naše názory, lebo sme ateisti. Ale my predsa dobre vieme, a to na základe vedeckých dôkazov, že Boh nejestvuje, že všetko je vecou vývoja, že človek je ďalším vývojovým stupňom pochádzajúcim z opice. A čo všetky tie hlúposti o duši, duša predsa neexistuje, veď to, čo nazývame duchovná činnosť, ako myslenie a cítenie, to je len súhrn energetických vzruchov v nervovej sústave, my sme vlastne len taký uzlík nervov s determinovaným konaním ako výsledkom interakcie spoločenského bytia, ktoré vytvára spoločenské vedomie. Vy toto popierate a tým nás hlboko urážate, vy si nás pre naše názory nevážite.“  

Vo vatikánskej delegácii bol aj jeden jezuita, pôvodom zo Slovinska, ktorý po vojne, odsúdený komunistami na smrť, musel opustiť svoju vlasť, aby si zachránil život. Volal sa páter Ivan Žužek. Nebol to uhladený diplomat, ale bol to muž viery a činu, a preto bez ohľadu na protokol, na tieto reči svojho krajana, tresol päsťou po stole, až štrngali krištáľové poháre a taniere, postavil sa a povedal: 

„A dosť! Vážený súdruh! Ako si dovoľujete povedať, že my vás urážame a že si vás nevážime?! Tak sa pozrime na to, kto si koho ako váži a kto koho uráža. Práve ste povedali, kto som ja a všetci ostatní pre vás. Podľa vás som len výsledkom náhody a neriadeného vývoja. Som vraj len niečo ako lepšie vyvinutá opica, niečo, čo nemá dušu, ale len akési elektrické vzruchy v klbku nervov. Tak mi dovoľte povedať, čo si ja myslím o vás a za koho vás ja pokladám. Pre mňa ste človek, ste Božie dielo, ste Božie dieťa stvorené na obraz a podobu Božiu, jedinečný tvor s nesmrteľnou, večnou dušou, s rozumom a so slobodnou vôľou ako najväčším darom Božej lásky. Pre vašu spásu, pre spásu tejto vašej duše zomrel na kríži Boží Syn Ježiš Kristus a pre záchranu tejto vašej nesmrteľnej duše som ochotný aj ja obetovať svoj život. Toto ste pre mňa vy, áno, práve vy, ktorý mňa pokladáte len za vylepšenú opicu, takto si vás vážim ja, ktorý som pre vás len akési klbko nervov pod elektrickými vzruchmi. Takže kto tu koho uráža, kto si koho váži alebo neváži?!“ 

Chvíľu bolo v sále trápne diplomatické ticho a potom niekto zo súdruhov rýchlo priniesol prípitok „na svetový mier“, aby sa zmenila téma debaty. Na druhý deň ráno si ten istý člen delegácie pri ďalšom stretnutí, pravdepodobne už triezvejší, zobral pátra Ivana bokom a hovorí mu: „Páter, v noci som veľa rozmýšľal nad vašimi slovami. A chcem sa vám za ne poďakovať nielen preto, že ste prvý, kto mi spôsobom i obsahom svojich slov dal dôvod, aby som si ho vážil, ale predovšetkým preto, že ste mi dali dôvod, aby som si konečne vážil aj iných ľudí, ale predovšetkým aby som si dokázal vážiť samého seba.“

Koľko ľudí aj dnes potrebuje objasniť dôvod, aby si vážili iného človeka a aby si vážili samých seba?

Ak si tieto dôvody osvojíme, ak pre ne nájdeme dôvod vo vedomí Božej lásky k nám, v uvedomovaní si lásky stvoriteľskej, lásky udržiavateľskej i lásky spasiteľskej, ak si uvedomíme, že konečným zmyslom nášho bytia je byť sprostredkovateľmi a šíriteľmi dobra, pokoja, milosrdenstva a spravodlivosti, teda Božej lásky, tak vyriešime odpovede na naše základné životné otázky.

Budeme tak mať zbalený duchovný výstroj nielen na kratšiu či dlhšiu dovolenku, ale výstroj do života, výstroj na celý život, na získanie večného života. Nebudeme už tratiť čas len hľadaním chýb v iných, ale budeme hľadať konštruktívne riešenia problémov, počínajúc od seba samých. Nebudeme agresívne napádať a vyhadzovať každého, kto s nami v niečom nesúhlasí, ale budeme ho presviedčať našou láskou. Nebudeme potláčať právo na existenciu nikoho, či už je to nechcený plod počatia alebo nechcený a nemilovaný štátny útvar, národ či kraj, ale v mene ľudskej dôstojnosti sa ku každému budeme správať tak, aby sme túto Božiu dôstojnosť ctili v ňom i v nás samých.

Kiežby sme si toto odhodlanie, túto túžbu odniesli z tohto nášho dnešného stretnutia.

Sláva Isusu Christu!