Arcibiskup Cyril Vasiľ, košický eparchiálny biskup, na sviatok Bohozjavenia slávil archijerejskú sv. liturgiu v Klokočove spojenú s posvätením vody na brehu Zemplínskej šíravy. V priamom prenose ju vysielala aj RTVS.

Arcibiskup Vasiľ pri tejto príležitosti skritizoval environmentálne záťaže PCB látkami, ktorými je región Zemplína, i samotná Zemplínska šírava, zasiahnutý.  

„Tento krásny kraj sa zaraďuje medzi najviac ekologicky ohrozené územia Európy. (...) A to pred časom niekto hovoril, že na východe nič nie je. Ale je a hojne. Napríklad PCB látky,“ povedal arcibiskup Vasiľ v homílii, ktorú prinášame v mierne skrátenej podobe.

Drahí bratia a sestry,

v ostatných rokoch sa do centra celosvetovej pozornosti – popri mnohých iných politických a spoločenských témach – dostala s čoraz väčšou naliehavosťou otázka ekológie.

Zasadajú parlamenty a komisie, podpisujú sa klimatické dohovory, ktoré sa potom svorne beztrestne porušujú. To všetko sú dobre známe skutočnosti.

To, čo si uvedomujeme menej, je, že aj tie najlepšie snahy budú stále nedostatočné, budú obchádzané a narúšané, pokiaľ budú vedené len z čisto pragmatických a politických dôvodov. Väčšiu šancu na úspech majú, ak budú odrážať aj naše vedomie o hlbokom vnútornom duchovnom prepojení celého stvorenstva a úcty k nemu ako k Božiemu dielu a daru.

Voda, ktorá napája všetko živé

K pochopeniu tohto rozmeru nás privádza aj dnešný sviatok Zjavenia Pána. Boží Syn zostupuje do vôd Jordánu a tak posviaca celé stvorenstvo, keďže sa rozhodol osobitným spôsobom brať na ňom účasť.

Pohľad na zjavenie sa Pána pri ponorení sa do vôd Jordánu nás vedie k hlbšej úvahe o spojení stvoreného sveta so svojím Stvoriteľom, a teda aj o zmysle a cieli stvoreného sveta a o našom vzťahu k nemu.

Východná teológia zdôrazňuje, že vtelením Božieho syna je celé stvorenstvo účastné na tomto tajomstve, a to spôsobom jemu vlastným. Jedným z teologických vyjadrení sviatku Bohozjavenia je aj posvätenie vôd (a celého kozmu), a preto aj my v byzantskej tradícii konáme v dnešný deň posvätenie vody.

Tento rozmer posvätenia pekne vystihuje aj stichira – verš z večierne: „... Jordán volá k Jánovi: Prečo nechceš, Krstiteľ, pokrstiť môjho Pána? Prečo brániš očisteniu mnohých? Veď on posvätil všetko stvorenie, nechaj, nech posvätí i mňa, i všetky vody, lebo preto sa zjavil.“

Akákoľvek ekológia či láska k prírode by mala vychádzať predovšetkým z vnútornej zmeny, z obrátenia, z ekológie ducha. Zdieľať

On prišiel posvätiť celý vesmír, preto sa aj na Bohozjavenie posviaca voda, a to aj v prírode, v rieke, v potoku alebo – ako to robíme my dnes tu – pri Zemplínskej šírave. Obradom posvätenia akoby nechávame Ježiša znovu vstupovať do vody, ktorá napája všetko živé.

Od začiatku sveta je voda, toto skromné a obdivuhodné stvorenie, prameňom života a plodnosti. Sväté písmo ju vidí obklopenú starostlivosťou Božieho Ducha: „Bože, tvoj Duch sa už na počiatku stvorenia vznášal nad vodami, a tak voda už vtedy dostala schopnosť posväcovať.“

Božia spása a posvätenie je pre celý vesmír, pre všetko stvorenie. Voda je princípom života v prírode, a preto sa pri jej svätení modlíme: „Videli ťa vody, Bože, videli ťa vody a naľakali sa. (...) Žasli, keď sa vo vode potápala smrť, ovocie hriechu a žihadlo lesti i okovy pekla. (...) Pred tebou sa chveje všetko tvorstvo, slnko ťa chváli, mesiac ospevuje, hviezdy sa ti klaňajú, vesmír ťa poslúcha. Pred tebou sa trasú priepasti a pramene vôd ti slúžia. Ty si rozprestrel nebesá ako stan, zem si upevnil nad vodami a more pieskom ohradil. Ty dávaš vzduch na dýchanie.“

Duchovná ekológia

Liturgia posvätenia vôd v dnešný deň nie je len spomienkou, ale aj znovusprítomnením tejto historickej udalosti. 24-krát pri posvätení vody opakujeme slovo „dnes“: „Dnes Svätý Duch v podobe holubice zostúpil na vody. (...) Dnes vlny vôd ako na pleciach nosia svojho Vládcu. (...) Dnes zjavením nášho Boha stali sa liečivými vody Jordánu a celá zem bola zaplavená prúdom milostí.“

V Božej večnosti je všetko obsiahnuté v jedinom momente – dnes, tu a teraz. Stvorenie sveta, jeho premena príchodom Božieho Syna i jeho zakončenie na konci vekov, keď Pán obnoví nové nebo a novú zem. My však žijeme v našom ľudskom, pozemskom čase, na našom fyzickom mieste a sme zodpovední za svet na mieste, v ktorom sme, a v čase, ktorý je naším časom.

Jeden rozmer duchovnej ekológie je aj schopnosť vidieť v každom článku stvorenstva Boží odraz a znak jeho moci a veleby. Svätý František to krásne vyjadril pred ôsmimi storočiami vo svojom chválospeve:

„Buď pochválený, môj Pane, so všetkými tvojimi stvoreniami…

Buď pochválený, môj Pane, za sestru Vodu, ktorá je veľmi užitočná a ponížená, vzácna a čistá…

Buď pochválený, môj Pane, za našu sestru, matku Zem, ktorá nás udržiava a živí a rodí rozličné plody s pestrými kvetmi a trávou…

Chváľte a zvelebujte môjho Pána, ďakujte mu a slúžte mu s veľkou pokorou.“

A pápež František, verný nasledovník tohto assiského chudáčika milujúceho Božie stvorenstvo, vo svojej encyklike Laudato sì pri spomienke na našu sestru, matku zem, so smútkom konštatuje:

„Táto sestra protestuje proti zlu, ktoré jej spôsobujeme nezodpovedným používaním a zneužívaním dobier, ktoré do nej vložil Boh. Vyrastali sme s myšlienkou, že sme jej vlastníkmi a vládcami, oprávnenými na jej drancovanie. Násilie, ktoré je v ľudskom srdci zranenom hriechom, sa prejavuje aj v príznakoch choroby, ktorú vnímame v pôde, vo vode, vo vzduchu a v živých bytostiach. Preto medzi najopustenejšími a najviac zneužívanými úbožiakmi je naša sužovaná a devastovaná zem, ktorá ,vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach‘ (Rim 8, 22). Zabúdame, že aj my sami sme zemou (porov. Gn 2, 7). Naše telo je zložené z prvkov planéty; jej vzduch dýchame a jej voda nás oživuje a občerstvuje.“

Ohrozený Zemplín

Tieto pápežove slová o nezodpovednom drancovaní a ničení prírody mi prichádzajú na um aj v tento dnešný deň práve tu v Klokočove, na našom milovanom Zemplíne, na brehu Zemplínskej šíravy. Tento krásny kraj sa totiž zaraďuje medzi najviac ekologicky ohrozené územia Európy.

Jeden z odborníkov, dlhodobo sa venujúci problému znečistenia na Zemplíne, o tom pred časom povedal:

„Sme krajina, ktorá patrí do klubu najbohatších štátov sveta, sme bohatší ako väčšina sveta, sme členom EÚ, ktorá má kvalitné zákonodarstvo, čo sa týka životného prostredia a ochrany zdravia. A predsa máme región, ktorý je svetový unikát v kontaminácii veľmi nebezpečnými toxickými chemikáliami, ktoré sú celosvetovo zakázané. Ide o tzv. PCB, teda polychlorované bifenyly, čo sú chemické zlúčeniny syntetického pôvodu, ktoré sa vyznačujú toxickými účinkami na živé organizmy.

PCB sa šíria v potravinovom reťazci a už aj v stopových množstvách majú nepriaznivé účinky na živé organizmy. Keď sa v 70. rokoch zistilo, že PCB sú toxické, západné krajiny zastavili ich produkciu. Na Zemplíne sa ich produkcia ešte zvýšila. Nevhodným skladovaním prenikli do pôdy a vodných tokov. Odpad z výroby, a teda samotné oleje obsahujúce PCB, boli likvidované vylievaním do pôdy, kde sa podzemnými tokmi dostali do Zemplínskej šíravy a zamorili ju. Stále platí zákaz konzumácie rýb zo Zemplínskej šíravy.

Táto látka pravdepodobne môže prispievať za istých okolností k rakovinovým ochoreniam a nielen to, ale aj poškodzovaniu imunitného systému a má ďalšie negatívne dosahy.

Starostovia zemplínskych obcí hovoria, že by takmer nevedeli nájsť rodinný dom, ktorý by nezápasil s rakovinou. Znečistená je však podzemná voda, ľudia nemôžu používať svoje studne. Starostovia robili osvetu, aby poľovníci nejedli ulovené zvieratá, lebo sa v nich našli 500- až 600-násobne väčšie koncentrácie PCB látok oproti zdravotnému limitu. PCB látky sa dostali vo veľkom množstve do voľnej prírody a dokonca aj Zemplínskej šíravy, z ktorej je preto zakázané jesť ryby.“

No vidíte, a to pred časom niekto hovoril, že na východe nič nie je. Ale je a hojne. Napríklad PCB. Aj preto Úrad verejného zdravotníctva SR pred časom zaslal obciam v okresoch Michalovce, Trebišov, Humenné a Vranov nad Topľou informačný leták o PCB. Verejnosti v ňom odporúča nejesť mäso a vajíčka z domácich chovov, ako aj ryby a divinu z kontaminovaných riek a lesov.

A tak vidíme, že kedysi platné porekadlo „zdravý ako ryba“ už dávno nie je pravdou. No a keď sme už pri tých rybách, tak musíme pripustiť, že ryby to vinou človeka majú ťažké nielen na Zemplíne, ale na celom svete, predovšetkým v krajinách, kde sa od 60. rokov minulého storočia rozmohlo používanie hormonálnej antikoncepcie. Vedecké štúdie sú v tomto smere neúprosné (viď tu, tu alebo tu) – aj keď sa im dostáva malej publicity. Ktovie prečo?

Už počujem, ako budú zasa niektorí horlivci a protináboženskí aktivisti krútiť hlavou, prípadne kričať, že zasa tu nejaký farár zneužíva kázeň a ide agitovať proti antikoncepcii, lebo si nepraje sexuálnu slobodu žien, chce, aby sa ľudia množili ako králiky, aby mala cirkev viac ovečiek a väčšiu oferu do zvončeka alebo aby ľudia žili vo frustrácii sexuálnej abstinencie, či nebodaj sa zaťažovali disciplínou pri používaní prirodzených metód plánovania rodičovstva.

To sú totiž najčastejšie námietky proti prezentovaniu nejakých kresťanských morálnych princípov. Čo na tom, že život podľa týchto princípov je nielen v súlade s Božím zákonom, ale aj so zákonmi prírody, že je dokonca zdravší, ekologicky vhodnejší. Radšej chémiu do tela a do prírody než uznať rozumnosť Božieho zákona.

Fakty nie sú dôležité, pokiaľ narúšajú ideologický obraz. Veda sa však stále viac stáva priateľkou teológie a diskvalifikuje ideológie.

Skutočne možno nad tým všetkým mávnuť rukou a povedať si: Čo nás po rybách, čo nás po jedovatých látkach vo vode, čo nás po otravovaní organizmu, my si chceme žiť, ako sa to nám páči. Tu a teraz. Že máme zodpovednosť nielen za seba, ale aj za iných, dokonca aj za prírodu, dokonca aj za ryby, ktoré už aj tak nemôžeme jesť, lebo sme ich priebežne otravovali chemikáliami, to sú len také hlúposti, nezaťažujte nás nimi.

Nuž v poriadku, ale nezabúdajme na to, že na tomto svete existujú súvislosti, ktoré si len pomaly uvedomujeme a vedecky dokazujeme – a pritom k vyhnutiu sa negatívnym dosahom by stačilo zachovávať Božie zákony, zdravý rozum a mať ochotu zrieknuť sa momentálnych zdanlivých výhod, ako je rýchly zisk či zdanlivé spohodlnenie života.

Nerešpektovanie Božích zákonov prináša rozvrat

V konečnom dôsledku nerešpektovanie Božích zákonov prináša rozvrat v ekológii a môže zhoršiť podmienky pre život na zemi. Tak sa táto téma stáva jednou z kľúčových tém, ktorá zjednocuje celé ľudstvo. Veď tieto zmeny ho ohrozujú viac ako ekonomické či politické konflikty, ako vojny či iné nešťastia spôsobené človekom.

To, že príroda je Božím darom, ktorý nám bol zverený na múdremu spravovanie, sa stále viac javí nielen ako požiadavka zdravého rozumu, ale v kresťanskom ponímaní je toto vedomie posilnené aj úctou k stvorenstvu ako Božiemu dielu a k človeku ako jeho vrcholu a jeho múdremu správcovi.

Nemusíme vynechávať školské vyučovanie v piatok, aby sme tým bojovali proti klimatickým zmenám, ako navrhovala svetoznáma švédska tínedžerka. Nemusíme na protest oblievať umelecké diela v galériách, ako sa to stalo módou aktivistov v posledných mesiacoch.

Začnime jednoducho tým, že sa rozhodneme mať úctu k celému stvorenstvu, každému stvoreniu, každému človeku, k sebe samému. V konkrétnej materiálnej rovine sa vyhnime všetkému, čo zbytočným a neprimeraným spôsobom môže znečisťovať naše prostredie.

Môžeme začať tým, že budeme triediť a likvidovať odpad, môžeme začať dôrazom na kontrolu dosahov priemyselných aktivít, môžeme pokračovať tým, že sa zriekneme hormonálnej antikoncepcie zamorujúcej organizmus i prírodu – to všetko môžeme a máme robiť.

Ale to všetko by bolo málo. Akákoľvek ekológia či láska k prírode by mala vychádzať predovšetkým z vnútornej zmeny, z obrátenia, z ekológie ducha.

Nemusíme na protest oblievať umelecké diela v galériách, ako sa to stalo módou aktivistov. Začnime jednoducho tým, že sa rozhodneme mať úctu k celému stvorenstvu, každému stvoreniu, každému človeku, k sebe samému. Zdieľať

Čo to však znamená v duchovnej rovine? V prvom rade prestaňme šíriť duchovné toxíny. Koľko zla, agresivity, sebectva produkujeme? Koľko jedu, koľko škodlivých splodín neraz vypúšťame v reči, v komunikácii, v správaní? Vari to všetko neznečisťuje naše duchovné prostredie? Vari nebadáme nebezpečnú zmenu duchovnej klímy v našich životoch, v našich rodinách, v medziľudských vzťahoch i v celej našej spoločnosti?

Dnešný sviatok je výzvou k duchovnej ekológii, k očiste nášho vnútra a vedomému rozhodovaniu sa pre také správanie, ktoré nebude znečisťovať duchovné ovzdušie, ktoré všetci dýchame; ktoré nebude otravovať to, čím sýtime svoj zrak, sluch či iné zmysly.

Nezasýpajme smeťami náš duchovný život. Nevpúšťajme do nášho organizmu jedovaté výplody ducha, ktoré sa ako bahno zamorené PCB látkami natrvalo usadí v najspodnejších vrstvách našej duše a bude trvalo otravovať náš organizmus.

V dnešný deň sme posviacali vodu, budeme ňou posviacať i naše príbytky ako znak túžby po duchovnom očistení a ozdravení. Pripomenuli sme si posvätnosť celého stvorenstva, ktoré je prejavom Božej stvoriteľskej moci. Oslavujeme dar krstu, ktorý nám otvára horizonty nového duchovného života.

Začnime teda tento rok s predsavzatím urobiť niečo pre zlepšenie klímy – a to nielen v tom technickom, ekologickom zmysle, ale predovšetkým zlepšením duchovnej klímy nášho osobného života i všetkých spoločenských vzťahov.

Nechajme sa očistiť a napojiť posvätenou vodou nového stvorenstva, ktoré sa teší z vtelenia Božieho Syna, ktorý dnes zostúpil do jordánskych vôd, aby posvätil Božou silou a prítomnosťou celý svet.