Ako liečiť zlo láskou Miesto kresťanstva v kultúre a vo verejnom živote

Udalosti posledných dní, ale vlastne aj posledných mesiacov nás naliehavo konfrontujú s jednou staronovou, ale čoraz urgentnejšou témou – s témou násilia.

Táto téma si vyžaduje hľadanie správnej odpovede na niektoré bezprostredné a priamočiare otázky: Ako čeliť násiliu? Čo na to Boh? A čo na to cirkev?

Kristus povedal apoštolom choďte a učte všetky národy. Naša viera teda nie je iba súkromná záležitosť, patrí do verejného života, spoluvytvára jeho kultúru.

Ale ako máme prakticky uskutočňovať túto Ježišovu výzvu dnes, v modernom svete, v ktorom sa spoločenský život, teda štát ako inštitúcia jednoznačne neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo?

Na oblohe Európy

Pri pohľade na oblohu Európy počas posledných dvoch tisícročí sa nám naskytuje takýto obraz:

Kresťanstvo sa zrodilo, keď sa na oblohe Európy i celého vtedajšieho sveta vznášala orlica rímskych légií. Po roku 313, po tom, čo cisár Konštantín videl na oblohe znak kríža – symbol toho nového Slnka, sol invictus, ktorým je víťazný Kristus –, na dlhé stáročia bol tento symbol, v dobrom i zlom, tým symbolom, v ktorom národy Európy nachádzali svoju identitu.

Na konci 18. storočia sa majstri trojuholníka a kružidla pokúsili v jakobínskych lóžach navrhnúť mnohé nové symboly i nové počítanie času a revolučné trikolóry v periodických záchvatoch postupne zatieňovali a nakoniec celkom vytlačili kríž na oblohe Európy.

V ich tieni bol pred 75 rokmi kresťanský kríž zdeformovaný do podoby pohanského symbolu – stal sa hákovým krížom a počas svojej krátkej 12-ročnej histórie sa hegemonicky chystal roztiahnuť od západu až po východ, likvidujúc každého potenciálneho konkurenta.

V tom istom čase už na oblohe Európy žiarila aj červená hviezda, ktorá rozlievala svoje svetlo do všetkých končín sveta – jej krvavá žiara plápolala takmer 70 rokov. Keď vybledla, modrá obloha Európy sa rozžiarila 12 hviezdičkami, ku ktorým nádejne upierali svoj zrak národy žijúce dovtedy pod jedinou červenou hviezdou.

Mnohí, aj ten nezabudnuteľný v bielom odetý muž, ktorý prišiel do Ríma z ďalekej krajiny, videli v týchto hviezdičkách aj spomienku na ženu odetú slnkom a ozdobenú dvanástimi hviezdami – tú ženu z Čenstochovej, Kazane, Lúrd i Fatimy.

Hoci mimo Európy dnes na oblohe znovu krúžia imperiálne orly – na východe dvojhlavý, na západe orol pochodujúcich légií ex pluribus unum –, my v Európe ešte stále upierame svoj zrak na našu tmavomodrú oblohu, na jej hviezdičky a trochu nesvoji, trochu prekvapení a trochu rezignovaní vidíme, ako sa ich blikotavé svetlo stáva čoraz menej zreteľným v žiare vychádzajúceho polmesiaca, ktorý sa nástojčivo hlási o svoje miesto na oblohe Európy.

Všetky tieto hviezdy, hviezdičky i vychádzajúci polmesiac nám však len potvrdzujú jednu skutočnosť – na oblohe Európy a v srdciach mnohých jej obyvateľov ešte stále vládne noc.

Kresťania však aj uprostred noci dôverujú v nové ráno, veria v „svetlo vychádzajúce z výsosti“.

Človek na piedestáli

Keď sa dnes pozeráme na spoločnosť, zvlášť v kontexte Európy, resp. toho, čo nazývame moderným svetom západnej civilizácie, badáme mnohé pozitíva, ktoré charakterizujú jej život.

V podstate s radosťou môžeme konštatovať, že hlboko zakorenené kresťanské myšlienky dnes nachádzajú svoje široké uplatnenie vo všetkých sférach spoločenského života.

Stačí tu uviesť napríklad myšlienku ľudskej rovnosti, slobody a bratstva medzi národmi, ľudskej dôstojnosti, potreby vzájomnej sociálnej solidarity medzi chudobnými a bohatými. Tieto myšlienky sú dnes všeobecne prijímané. Žiadnemu serióznemu politikovi, spoločenskému či kultúrnemu dejateľovi dnes nenapadne hlásať rasovú nadradenosť, nikto dnes nepovažuje vojnu za normálny spôsob riešenia konfliktov, nikto dnes nepovažuje nevoľníctvo či otroctvo za normálny a prirodzený jav.

Nositeľmi a presadzovateľmi týchto pozitívnych a hlboko kresťanských myšlienok sú však často reprezentanti tých filozofických, politických a spoločenských hnutí, ktoré sa nehlásia k nijakému náboženstvu, odvrhujú náboženstvo, najmä kresťanstvo, považujú ho za čosi zastarané, obmedzujúce, smiešne, nepotrebné, ba až škodlivé.

Za zdroj všetkého, čo je pozitívne v dnešnom spoločenskom vedomí moderného západného sveta, sa dnes často považuje iluminizmus, laický humanizmus, marxizmus, resp. socializmus v rôznych jeho podobách, prípadne liberalizmus, trhová ekonomika, pragmatizmus a niektoré ďalšie izmy.

Reprezentanti týchto myšlienkových smerov sa tvária prekvapene alebo urazene, ak sa im pripomenie, že všetky pozitívne hodnoty nimi presadzované už existovali dávno predtým, než sa k nim prihlásili a než si ich prisvojili, že sú obsiahnuté v evanjeliu a ich preniknutie do všeobecného spoločenského vedomia je výsledkom stáročí evanjelizácie pohansko-barbarskej Európy.

Dávnejšia diskusia o potrebe či nepotrebnosti, možnosti či nemožnosti zmienky o Bohu a kresťanských koreňoch Európy v niektorých jej základných dokumentoch je výrečným príkladom tohto postoja.

Tento postoj a toto odmietanie všetkého, čo je akokoľvek späté s náboženstvom – napriek tomu, že sa nám to zdá nepochopiteľné – je však veľmi logické.

Človek stavia na piedestál seba samého, klania sa sebe samému, človek túži po dokonalosti, po večnosti, po spáse, avšak považuje sa za samospasiteľného.Zdieľať

Viaceré v súčasnosti vedúce spoločenské, filozofické, duchovné a politické prúdy sú totiž súčasne hlboko späté so základným postojom, ktorý je len parafrázou a modernou variáciou toho, čo poznáme ako lákavé našepkávanie „vládcu tohto sveta (Jn 12, 31)“, „starého hada“, „ktorý zvádza celý svet“ (Zj 12, 9), a „otca lži“ (tak je nazývaný tento prefíkaný, nešťastný a zákerný vzbúrenec proti Bohu, ktorý stále hľadá svoje obete, prisluhovačov i spojencov): otvoria sa vám oči, budete ako Boh (Gen 3, 5), budete pánmi poznania, pánmi nad dobrom a zlom, budete určovať kritériá dobra a zla.

Tieto filozofické, sociálne i politické náuky a ich prax si kladú za svoj cieľ jedno: mať vo svojom centre človeka, starať sa o napĺňanie jeho prianí, túžob, očakávaní, chutí a chúťok. Človek stavia na piedestál seba samého, klania sa sebe samému, človek túži po dokonalosti, po večnosti, po spáse, avšak považuje sa za samospasiteľného.

Často sa veľké humanistické ideály nakoniec obmedzia na plnenie tých prvotných, bezprostredných, často veľmi povrchných, takpovediac animálnych, ale o to silnejšie, ba práve preto silnejšie preciťovaných chutí a chúťok.

Dôkladné plnenie tohto programu ľudskej sebestačnosti, samostatnosti a samospasiteľnosti však v konečnom dôsledku plodí situácie a postoje, ktoré sú na škodu samotnému človeku, ktoré v živote jednotlivca i spoločnosti dlhodobo pôsobia deštrukčne, takpovediac karcinogénne.

Tu niekde musíme hľadať aj koreň mnohých javov, ktoré všeobecne vnímame v živote a v tendenciách moderného západného sveta ako negatívne, perverzné, autodeštrukčné.

Absolutizácia nezávislosti človeka, jeho nezávislosť od čohokoľvek, od akejkoľvek inej morálnej autority a normy ako tej, ktorú si on sám odsúhlasí, resp. od samého seba ako jediného kritéria hodnôt, vedie k prerastajúcemu duchu anarchie, bezbrehému egoizmu, k hedonizmu vo všetkých jeho podobách, k rozpadu spoločenských a rodinných väzieb, k deštrukcii inštitútu manželstva a rodiny, k strate zmyslu prirodzeného otcovstva a materstva, k zvyšovaniu agresivity v spoločenskom správaní.

Pred dvetisíc rokmi opísal takéto správanie sv. Pavol v Liste Rimanom (Rim 1,18 – 2,7):

„Hoci Boha poznali, neoslavovali ho ako Boha ani mu nevzdávali vďaky; ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. Hovorili, že sú múdri, a stali sa hlupákmi. (...) A pretože si nevedeli vážiť poznanie Boha, Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu, aby robili, čo sa nepatrí, plných neprávosti, zloby, lakomstva, ničomnosti, plných závisti, vrážd, svárov, ľsti, zlomyseľnosti; sú klebetní, utŕhačskí, nenávidia Boha, urážajú iných, sú pyšní, povyšujú sa, vymýšľajú zlo, neposlúchajú rodičov, sú nerozumní, vierolomní, bezcitní a nemilosrdní...“

Tieto slová zaznievajú, žiaľ, dodnes, s prekvapujúcou aktuálnosťou.

Fenomén sekularizácie

Kresťanské cirkvi Európy si uvedomujú tento nový fenomén v dejinách ľudstva – fenomén sekularizácie a straty zmyslu pre posvätno, ktorý sa šíri ako duchovná epidémia prekonávajúca geografické, etnické, kultúrne a akékoľvek iné hranice s prekvapujúcou rýchlosťou a razantnosťou.

Jednotlivé cirkvi a cirkevné spoločenstvá sa neraz zdajú touto smršťou sekulárneho indiferentizmu a relativizmu zaskočené a dezorientované, niekedy sa zasa snažia podľa svojich možností a charakteristík hľadať najvhodnejšie formy, ako čeliť tejto šíriacej sa kríze.

Katolícka cirkev po desaťročiach pokoncilového nadšenia, ale i deformujúcich experimentov hovorí o potrebe „novej evanjelizácie“. Pápež Ján Pavol II. podal analýzu, diagnózu i návrh terapie vo svojej exhortácii Ecclesia in Europa.

Pápežove slová nestrácajú svoju platnosť, avšak v každodennej pastoračnej praxi je možné pozorovať aj to, že cirkev sa často na miestnej úrovni sama zmieta vo vnútornom drobení, riskuje jednostranné zjednodušené prezentovanie alebo aj rozrieďovanie a splošťovanie svojho učenia.

Niektoré cirkevné spoločenstvá, ktoré sa zrodili z reformácie a ktoré preto nemajú jednotiace a záväzné vedenie a magistérium, akoby niekedy rezignovali na predstavovanie stabilnej ucelenej doktríny a štedro sa otvárajú novým spoločenským a myšlienkovým prúdom v nádeji, že tým viac vyjdú v ústrety súčasnému človeku.

Pravoslávne cirkvi sa skôr obmedzujú na výzvy na návrat k tradičným duchovným i spoločenským hodnotám, na obnovu mníšstva, na odmietanie akejkoľvek modernizácie vonkajších foriem života cirkvi, na posilňovanie identifikácie patriotizmu s cirkevnou príslušnosťou k jednotlivým národným cirkvám, avšak bez ponúknutia konkrétnych odpovedí na aktuálne moderné problémy.

Voči duchovnej internacionále zla zjednotenej v mene povrchnosti, ľahostajnosti, morálneho relativizmu, bojovného laicizmu a praktického ateizmu a sekularizmu stoja cirkvi a cirkevné spoločenstvá Európy roztrieštené, bojujúc svoj osamotený boj na mnohých frontoch – ustupujúc na všetkých frontoch.

Neraz si jednoduchí veriaci i hierarchickí predstavitelia vážne kladú otázku, prečo dnes svet odmieta vieru. Odpoveď pritom poznajú alebo aspoň intuitívne tušia, aj keď si ju odmietajú pripustiť – predpokladom toho, „aby svet uveril“, je totiž to, aby všetci tí, ktorí uverili, „aby všetci boli jedno“.

Prvoradou povinnosťou všetkých v súčasnosti existujúcich cirkví, ba vlastne povinnosťou každého pokrsteného je intenzívna a konkrétna evanjelizačná práca „ad intra“ a tiež „ad extra“ vo všetkých podobách – priame ohlasovanie evanjelia, kerygma, katechéza, charitatívny a sociálny rozmer života cirkvi. Popri tejto bezpochyby prvoradej povinnosti je však potrebné aj to, aby sa kresťanské cirkvi Európy vážne rozhodli aj pre prácu na vzájomnom zbližovaní a na obnovovaní takej potrebnej jednoty.

Kresťanstvo teda od svojho vzniku vzbudzuje vášne, jeho učenie naráža na odpor, dokonca je neraz obviňované zo šírenia nenávisti. Ako v takejto náročnej situácii svedčiť o pravde s láskou? Ako prispievať k budovaniu spoločnosti, ktorá sa bude vyznačovať vzájomným rešpektom a pokojným spolužitím?

Prednáška arcibiskupa Cyrila Vasiľa a následná diskusia na KHD o poslaní kresťanstva v kultúre a vo verejnom živote

Prečo existuje násilie?

Významná osobnosť našich nedávnych dejín Dr. Anton Neuwirth zhrnul svoju životnú skúsenosť i hlbokú kresťanskú múdrosť do odpovede, ktorá je názvom jeho knihy Liečiť zlo láskou.

Čoraz viac sa totiž stretávame s rastúcimi prejavmi násilia.

Jedno k nám prichádza v jeho inštitucionalizovanej podobe, akou je napríklad vojnová agresia jednej krajiny voči druhej, jednej formálne organizovanej skupiny osôb voči druhej.

Druhé nás zaskočí v náhlych výbuchoch zo strany jednotlivcov z tých najrozličnejších dôvodov. Každé násilie sa však pritom najprv formuje v ideovej rovine, potom vo verbálnej a nakoniec prechádza do fyzickej formy.

Prečo existuje násilie? Inštitucionalizovaní i svojvoľní konatelia sa k nemu uchyľujú z najrozličnejších motívov, ktoré často ani nemusia, ba neraz nemôžu mať spoločného menovateľa, ale predsa prinášajú spoločný výsledok, ktorým je rozsievanie nenávisti a smrti, ale súčasne prinášajú aj pomalú alebo náhlu sebadeštrukciu samotných páchateľov.

Pred pár dňami zasiahol Slovensko šok z vraždy dvoch mladých mužov ako náhodne vybraných obetí, ktorí v predstave ich devätnásťročného vraha pravdepodobne mali reprezentovať všetkých predstaviteľov sexuálnych menšín označovaných skratkou LGBT+ alebo inými podobnými skratkami.

Ich vražda je teda vraždou z nenávisti k nejakej skupine osôb, v tomto prípade konkrétnej sexuálnej menšine, ale v skutočnosti – podľa nateraz dostupných informácií – zdá sa, že nenávisť mladého vraha sa postupne v jeho vnútri formovala voči viacerým skupinám definovaným predovšetkým na rasovom základe, keďže celý svet vnímal v krivom zrkadle fantastických antisemitských konšpiračných teórií. 

K svojmu zúfalému kroku sa rozhodol pravdepodobne aj v túžbe po napodobňovaní podobných teroristických útokov, ktoré podnikli už pred ním iní vrahovia. Svojím skutkom chcel – podľa svojej patologickej a skratkovitej logiky – prispieť aj on niečím k rozdúchaniu svetovej revolúcie vedúcej k zmene.

Náš šok z tejto pre Slovensko asi bezprecedentnej udalosti ešte nedoznel. A ako každý šok vyvolal aj reakcie, ktoré sú jeho následkom. Nechajme však teraz bokom analýzy či uzávery, ktoré by vychádzali len z tejto nedávnej tragédie a ktoré môžu byť takisto ovplyvnené bezprostrednou emóciou, a preto môžu byť nevyvážené a skratkovito zjednodušujúce.

Skúsme hľadať akúsi všeobecnejšiu odpoveď na otázky, ktoré v tejto súvislosti vyvstávajú: Ako reagovať na nenávisť, na násilie? Čo od nás očakáva Pán Boh, aký postoj? Akú odpoveď poskytuje cirkev?

Zamyslime sa teda nad možnými situáciami alebo polohami, v ktorých sa nachádza cirkev tvárou v tvár násiliu.

Centrálnou otázkou teda zostáva, ako sa cirkev v konkrétnom kontexte – ako inštitúcia alebo ako prevládajúci postoj jej členov – môže a má správať tvárou v tvár rôznym druhom násilia.

Ďalšou otázkou v rovnakom kontexte je, ako toto konanie cirkvi a jej členov súvisí s vôľou Božou, čo by urobil Pán na mojom mieste, aká je jeho vôľa, aká je jeho odpoveď.

Každé násilie si vyžaduje a vyvoláva odozvu, akciu aj zo strany cirkvi. Toto konanie sa mení aj podľa spôsobu a okolností násilia a jeho vzťahu k životu cirkvi.

Skúsme si predstaviť tri modelové situácie.

Môže ísť o násilie namierené proti samotnej cirkvi ako inštitúcii alebo proti jej členom z ideologických, náboženských alebo politických dôvodov.

Alebo to môže byť všeobecná situácia násilia, ktorá bez rozdielu postihuje každého, či už členov cirkvi, ale aj ostatných ako dôsledok vojny, občianskej vojny, rôznych typov banditizmu, rozšírenej kriminality a nezákonnosti atď.

A napokon, cirkev reflektuje, skúma samu seba, konfrontuje sa a môže alebo niekedy aj musí reagovať, keď je svedkom násilia, ktorým trpia „tretie strany“, teda tí, ktorí nie sú jej členmi.

Násilie namierené proti samotnej cirkvi

V prvom prípade sa cirkev bráni ako inštitúcia aj ako skupina členov pred diskrimináciou alebo prenasledovaním. Používa na to všetky legitímne prostriedky, pretože toto ochranné pôsobenie je jej morálnou povinnosťou voči svojim členom, ale zároveň sa snaží zabezpečiť plnenie základnej úlohy cirkvi, teda jej prítomnosť a skutočnú slobodu pre svoju činnosť. Vychádza pritom z viery, že ona sama je nástrojom spásy, pre ktorú je poslaná pracovať vo svete.

Dejiny cirkvi boli vždy poznačené situáciami prenasledovania a inštitucionálnych konfliktov. V podstate by sa dalo povedať, že k šíreniu kresťanstva prispelo alebo mu skôr určitým spôsobom napomáhalo násilie na jej prvotnom spoločenstve.

Prví Ježišovi učeníci, prenasledovaní v Jeruzaleme, utekajú do iných miest. V Antiochii ich nazývajú kresťanmi. Po zničení svätého mesta Jeruzalema rímskymi légiami naďalej vytvárajú ďalšie centrá, kde rastie ich prítomnosť.

Kresťania sa nesnažia za každú cenu vyvolávať konfrontáciu s inštitúciami, ktoré sú k nim nepriateľsky naladené, netúžia po mučeníctve tým, že by naň provokovali konfliktným spôsobom – ale akceptujú aj konflikty a mučeníctvo, aby zostali verní zásadám svojej viery.

Hranica, ktorú je cirkev pripravená akceptovať, aby dosiahla určitý modus vivendi v situáciách, ktoré ju vystavujú násiliu a prenasledovaniu, je tá, ktorá sa definuje ako možnosť zachovávať a uplatňovať základné princípy viery a slobody kultu a slobody svedomia, teda života podľa svojej viery.

Situácie sa menia v závislosti od času a miesta, menia sa režimy a ich viac či menej násilné spôsoby a v samotnej cirkvi sa naďalej kladú otázky o hraniciach možnej akcie či reakcie na konkrétne situácie.

Cirkev aj v ošiali všeobecného násilia chce byť verná Kristovmu poslaniu, preto vstupuje do situácií plných násilia, chrániac slabšieho, zachraňujúc obete, vyzývajúc na zastavenie násilia.Zdieľať

Otázky sú rôzne, ale zakaždým sú to zložité otázky, na ktoré nikdy nie je možné dať jednoznačnú, jasnú a stručnú odpoveď, ale vyžadujú si veľa rozlišovania, aby sa načrtla odpoveď – a to aj s vedomím rizika, že akákoľvek odpoveď bude vždy sprevádzaná aj istým stupňom pochybnosti o jej dostatočnosti. Otázky či pochybnosti v tomto ohľade sa v priebehu histórie menili a odpovede sa rôznili:

Bolo správne aktívne sa zúčastňovať na činnosti hnutia Pacem in terris, ktoré robilo štafáž proticirkevnej politike socialistického Československa v časoch, keď skutočne slobodný život cirkvi bol zatláčaný do ilegality, s ospravedlnením, že sa takto podarí zachovať aspoň nejaké možnosti verejného účinkovania cirkvi, alebo bolo lepšie riskovať stratu štátneho súhlasu a utiahnuť sa do ilegality?

Čo má dnes robiť jednoduchý kresťan, kňaz alebo biskup v Číne, ktorý chce žiť svoju vieru a chce, aby to bolo možné robiť aj verejne, nielen v ilegalite?

Čo musí urobiť prelát alebo jednoduchý kňaz v niektorej krajine (alebo možno by sa dalo povedať v ktorejkoľvek krajine) na Blízkom východe? Má na fasáde kostola lojálne vystaviť veľký portrét prezidenta alebo aktuálneho miestneho diktátora, ako sa to od neho očakáva – aj keď vo svojom srdci uznáva, že tento človek je tyranským a nehodným vládcom, ale je k tomu tlačený, aby neriskoval pád do nemilosti a vyhol sa tak prenasledovaniu celej svojej cirkvi; má teda vyvesiť portrét alebo nie?

Ilustračné foto: TASR/AP

Všeobecná situácia násilia

Druhý prípad sa zaoberá situáciami, v ktorých cirkev čelí bezohľadnému násiliu, ktoré postihuje celú spoločnosť, v ktorej cirkev pôsobí. Vojny, útlak, etnické čistky a podobné situácie stavajú cirkev a jej predstaviteľov do víru bezhlavého, všeobecného násilia, a preto si vyžadujú aj všeobecné opatrenia na zmiernenie následkov takéhoto násilia. V týchto situáciách sa činnosť cirkvi orientuje na obranu ľudskej dôstojnosti, angažuje sa v dielach lásky, pokoja a spravodlivosti.

Vo vojnách, aj v občianskych vojnách, je práca cirkvi obyčajne vnímaná a v tichosti uznávaná oboma bojujúcimi stranami. Cirkev totiž, hoci nepopiera solidaritu so svojimi príslušníkmi, ktorí patria do rôznych etnických, národnostných či dokonca politických skupín, je istým spôsobom vnímaná ako činiteľ super partes.

V rôznych konfliktných situáciách by mohla hrať – a často aj hrá – rolu mediátora alebo záchrancu. Cirkev aj v ošiali všeobecného násilia chce byť verná Kristovmu poslaniu, preto vstupuje do situácií plných násilia, chrániac slabšieho, zachraňujúc obete, vyzývajúc na zastavenie násilia.

Ikonickými sa stali napríklad zábery kňazov na Majdane v Kyjeve počas oranžovej revolúcie, ktorí stoja medzi dvoma stranami – medzi demonštrujúcim davom a jednotkami Berkut; ktorí chránia policajtov zajatých demonštrantmi pred lynčovaním; ktorí pomáhajú obetiam ostreľovačov alebo ktorí vysluhujú sviatosti a modlia sa nad mŕtvymi demonštrantami.

Cirkev ako svedok násilia, ktorým trpia „tretie strany“

Tretiu oblasť predstavuje súbor situácií, keď cirkev koná alebo sa cíti byť povinná konať alebo by sa mala cítiť povinná konať tvárou v tvár násiliu páchanému nie na svojich príslušníkoch, ale na iných ľuďoch, a to aj v prípadoch, keď sú páchateľmi násilia práve kresťania.

Činnosť cirkvi nie je motivovaná ani tak presadzovaním vlastných záujmov, ale skôr v mene Božieho zákona, ľudskej dôstojnosti a spravodlivosti.

Ani tu nechýbajú historické príklady, ako aj dlhá diskusia o povinnosti, príležitosti, možnosti a o skutočnej užitočnosti konania, ale aj o nekonaní a zanedbávaní povinnosti ochrany slabších a prenasledovaných.

Špecifickým a zložitým prípadom bol napríklad vzťah cirkvi k prenasledovaniu Židov – od stredovekých pogromov až po tragédiu fašistického a nacistického režimu počas druhej svetovej vojny. Ide o postoj, ktorý je často rozporuplný, nejednoznačný a plný otázok.

Ale aj v prípade pozitívnej obrannej akcie proti násiliu, otázka pokračovala a pokračuje: čo je lepšie, aké opatrenie je vhodnejšie – protestný list holandského episkopátu, ktorý nakoniec viedol k eskalácii deportácií, alebo tichý a účinný skrytý zásah Pia XII., ktorý otvoril dvere kostolov a kláštorov v Ríme, aby ukryl čo najvyšší počet prenasledovaných ľudí, čím dal príklad pre iné situácie a miesta, no zároveň je dodnes kritizovaný, pretože bol „tichý“?

Aké kroky má cirkev podniknúť proti inému násiliu, napríklad násiliu páchanému na ženách, ktoré je zakorenené v určitých kultúrach, násiliu ako výsledku rasovej a kmeňovej nenávisti, alebo aký postoj zaujať k takému násiliu, ktoré sa za také nepovažuje, ale, naopak, dnes je moderným svetom uznávané a propagované ako súčasť ľudských práv, teda k takému násiliu ako je ničenie ľudského života v maternici formou umelého ukončenia tehotenstva, čo sa dnes eufemisticky a politicky korektne nazýva aplikácia práva žien nakladať s vlastným telom?

Ku všetkým týmto situáciám a k spôsobom konania cirkvi môžu existovať rôzne úvahy alebo postoje. Môžeme si položiť otázku, ktorá konkrétna akcia bola adekvátna, dostatočná, vhodná, ktorá prináša okamžité alebo trvalé výsledky, či by sa mala zamerať len na jeden aspekt alebo sa navrhnúť ako prierezová, univerzálna.

Práve s ohľadom na všetky hypotetické situácie je však legitímne položiť si otázku: Akú odpoveď na vyššie opísané situácie mi dáva Boh a moja viera v neho? Ako by mohol môj konkrétny čin skutočne zodpovedať vôli Pána? Ako môžeme mať dostatočnú morálnu istotu?

Odpoveď môžeme hľadať v samotnom Božom slove – v tej odpovedi, ktorá je platná po celú večnosť, ale ktorá sa ozýva vždy novým zvukom v každej situácii a okolnosti.

Zároveň si však musíme uvedomiť, že Božie slovo si vyžaduje aj hermeneuticky koherentný a kontextualizovaný výklad, aby sa skutočne stalo živým slovom a nie extrapoláciou textu vystaveného riziku vedomej či nevedomej manipulácie, resp. vynucovania.

Biblická odpoveď

Vráťme sa teda ešte raz k nášmu trojstupňovému rozdeleniu situácií násilia.

Vo svetle Božieho slova, v prvej situácii, v situácii prenasledovania cirkvi, keď sme postavení pred neustálu a pretrvávajúcu otázku „prečo?“, pamätajme na slová Pána:

„Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel prv ako vás. Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí. Spomeňte si na slovo, ktoré som vám povedal: Sluha nie je väčší ako jeho pán. Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás; ak zachovávali moje slovo, budú zachovávať aj vaše. Ale to všetko vám budú robiť pre moje meno, lebo nepoznajú toho, ktorý ma poslal.“ (Jn 15, 18 – 21)

Tieto Pánove slová boli silou vyznávačov viery, mučeníkov, generácií kresťanov hrdých na to, že môžu trpieť pre Pánovo meno.

Ako sa zachovať v prípade takéhoto násilia? Cirkev mi nemôže dať inú odpoveď ako tú, ktorú svojim súčasníkom ponúkol prvý pápež, sv. Peter, muž, ktorý bol v prvom záchvate nadšenia a odhodlania pripravený bojovať za Pána mečom, dokonca pri tom aj odrezal nejaké to ucho, ale nakoniec predsa len Pána zaprel a svojím spôsobom zradil ideál, ktorý predtým ohlasoval.

Ale práve na ceste svojej zrady našiel milosrdný pohľad svojho Pána, trpiaceho Sluhu, Baránka, ktorého viedli na zabitie. Preto mohol Peter po rokoch povzbudzovať svojich bratov, a teda aj nás, slovami:

„... ak aj trpíte pre spravodlivosť, ste blahoslavení. Neľakajte sa ich hrozieb a neplašte sa, ale uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás. Robte to však skromne, s bázňou a s dobrým svedomím, aby sa tí, čo tupia váš dobrý život v Kristovi, zahanbili práve v tom, z čoho vás osočujú. Lebo je lepšie trpieť za dobré skutky, ak je to Božia vôľa, ako za zlé. Veď aj Kristus raz navždy trpel za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu.“ (1 Pt 4, 14 – 18)

V druhej situácii, konfrontovaná s nevyberaným, všeobecným násilím, si cirkev pripomína a berie za svoje slová proroka Jeremiáša:

„Povieš im túto reč:

Slzy ronia moje oči, neprestávajú noc a deň,

lebo veľká skaza stihla pannu, dcéru môjho ľudu,

           rana veľmi bolestná.

           Ak vyjdem na pole, hľa, preklatí mečom,

           ak vojdem do mesta, hľa, muky hladu!

           Veď i prorok, i kňaz blúdia krajinou a nechápu!

           Azda si celkom zavrhol Júdu či sa tvojej duši zhnusil Sion?

           Prečo si nás udrel, že niet pre nás uzdravenia?

           Čakáme na pokoj – a blaha niet, na čas uzdravenia – ale, hľa, zdesenie!

           Poznáme, Pane, svoju zlobu, vinu našich otcov, veď sme zhrešili proti tebe.

Nezavrhni nás pre svoje meno, neznevažuj trón svojej slávy;

           pamätaj a nezruš svoju zmluvu s nami!

           Či sú medzi ničotami národov tí, ktorí dajú dážď?

           Alebo či dajú nebesá pŕšku?

           Či si to nie ty, Pane, Bože náš?

           A v teba dúfame, lebo toto všetko si ty stvoril.“ (Jer 14, 17 – 22)

Slová proroka o zmluve s jeho ľudom nemožno v našej novozákonnej vízii chápať len ako odkaz na Izrael, ale na celý Boží ľud, ktorý prostredníctvom vteleného Slova zahŕňa celé ľudstvo, ako učí Lumen gentium (13). 

Pokiaľ ide o tretiu situáciu, keď je cirkev, kresťan, svedkom násilia, ktorým trpia iní, aj keď je ušetrený, Božie slovo nám nedáva možnosť zostať pasívnymi. Odpoveď na hlavnú otázku, čo to znamená milovať blížneho, nám dáva sám Boží syn:

„Ježiš povedal: Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. Náhodou šiel tou cestou istý kňaz, a keď ho uvidel, obišiel ho. Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej. No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán, a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: ,Staraj sa oň, a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať.‘ Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov? On odpovedal: Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo. A Ježiš mu povedal: Choď a rob aj ty podobne!“

Na druhej strane treba pripomenúť, že v obraze posledného súdu znejú Ježišove slová pre nás všetkých: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ A: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“ (Mt 25, 40.45)

Odpoveď v liturgii

V duchovnom zmysle je Božou odpoveďou na otázku násilia aj liturgia ako dielo a poslanie cirkvi.

V týchto slovách chcem vychádzať z významu slova liturgia. V gréčtine je slovo λειτουργία, odvodenie od λειτουργός, zložené z λήιτον znamená „miesto verejných záležitostí“ a ἔργον znamená „práca“; doslova akcia pre ľudí. Alebo ako hovorí konštantínopolský patriarcha Bartolomej: „Božská liturgia je najvyšším pôsobením cirkvi, je to jej najvyšší život.“

Liturgia je Božou odpoveďou na ľudské násilie. Skrze obetu jeho jediného Syna je posvätené a premenené všetko ľudské utrpenie, aj to nespravodlivo a „zbytočne“ spôsobené ľudským násilím, pretože násilie nikdy nebude mať posledné slovo, ani keď by mohlo viesť k smrti alebo zničeniu, pretože kresťanovi, ktorý sa identifikuje s Kristom, zakaždým zaznie v srdci nádej na víťazstvo nad každým násilím, skazou a smrťou.

Toto oslavuje cirkev v každej liturgii. Toto je jej definitívny a pravdivý úkon a toto je definitívna Božia odpoveď. Len Boh môže liečiť ľudské zlo. Lieči ho láskou. Láskou, ktorá priviedla jeho Syna na kríž, ale ktorá aj odvalila kameň od hrobu smrti v tretí deň zmŕtvychvstania.

„Kristus vstal z mŕtvych a svojou smrťou zničil smrť a tým, čo sú v hroboch, dal život.“

Christos voskrese!