Minizamyslenie Nenávisť a čistý stôl

Nenávisť je hrozné slovo. O to viac, keď ho vysloví posol lásky a dokonca chce, aby ju ľudia reálne aplikovali.

S Ježišom išli veľké zástupy. Tu sa obrátil a povedal im: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom.“ (Lk 14, 25 – 33)

Biblista Luke T. Johnson však vysvetľuje: „Výraz ,mať v nenávisti‘ je v protiklade k ,milovať‘. Tieto pojmy označujú postoje a spôsoby konania, nie city. Nejde o to, kto aké city prechováva voči svojim rodičom a príbuzným, ale akého postoja je schopný vo chvíli, keď sa rozhoduje pre Božie kráľovstvo.“

V „novinovej“ správe o povolaní prvých učeníkov „Oni zanechali svojho otca Zebedeja na lodi s nádenníkmi a išli za ním“ (Mk 1, 20) je zašifrovaná nutnosť úplného oslobodenia sa od najbližších. Učeníci aplikovali ježišovskú „nenávisť“ a sami sa slobodne rozhodli. Bez ohľadu na očakávania starej mamy, svokra či bratranca z druhého kolena.

Keby sme naozaj dokázali mať túto slobodu, ubudlo by „papierových“ kresťanov. Ale zostali by tí, ktorí to s Ježišovou ponukou myslia vážne; tí, ktorí sa podobne ako Simone Weilová na túto ponuku necítia, aj keď ju vo svojom živote žijú; aj tí, ktorí s Ježišom nechcú mať nič spoločné. Spoločenstvo by bolo menšie, ale stôl by bol čistejší a život úprimnejší. (Jozef Husovský)