Uhol pohľadu Jula Slováka Evanjelizácia nie je lov. Stratení nie sú naša korisť

V tomto období si spomínam na moment, ktorý sa mi stal, keď som mal asi 16 rokov. Kráčal som zo školy mestom a v slúchadlách som počúval modlitebnú hudbu. Cestou zo školy som sa vždy modlieval a načúval Bohu. V jeden taký deň som sa zastavil na rohu dvoch ulíc blízko miesta, kde bolo viacero autobusových zastávok, a pozeral som sa na ľudí, ktorí okolo mňa chodili. Bolo to typické rušné mestské poobede, keď sa študenti vracajú zo škôl a dospelí z prác.

Tam na rohu mi v modlitbe napadlo niekoľko myšlienok. Uprostred modlitby som sa opýtal Boha: „Stále ti hovorím, čo cítim ja, ako sa mám a čo potrebujem. Ale chcel by som, aby moja viera bola o obojsmernom vzťahu. Čo je v tvojom srdci, Bože? Čo cítiš ty? Ukážeš mi aspoň niečo?“

Zastavil som sa a akoby mi Boh hovoril: „Pozri sa na týchto ľudí, ktorí chodia okolo, a predstav si, že sú to tvoje deti, no nikto z nich ťa nepozdraví, nikto ťa nepozná.“

Povedal som, že chápem, a trochu som s tým súcitil, no vtedy som nedokázal obsiahnuť rozmer tejto vety. Prišlo to v mojom živote až o jedenásť rokov neskôr.

Bol to deň, keď sa mi narodil prvý syn a ja som ho prvýkrát v živote držal na rukách v pôrodnici. Plný množstva emócií, radosti i dojatia, som držal som to malé stvorenie na rukách a odrazu mi napadol tento príbeh spred jedenástich rokov. Pozeral som na svojho syna a akoby mi Boh ukázal význam tejto vety, ktorú som mal celý čas niekde v srdci a ani som o tom nevedel.

Znovu mi napadli myšlienky: „Pozri sa na tohto svojho syna a predstav si, že o niekoľko rokov ideš po ulici, stretneš sa s ním a on ťa nepozdraví, lebo ťa nebude viac poznať.“

Vtedy mi všetko zapadlo a rozplakal som sa. Bolo mi to ľúto, pochopil som, že aj náš Boh Otec má srdce a je mu ľúto jeho detí, ktoré ho nepoznajú. Z toho dôvodu obetoval svojho syna, z toho dôvodu má s nami nesmierne zľutovanie v pokání a spovedi, z tohto istého dôvodu nám v Biblii zanechal podobenstvo o milosrdnom otcovi a márnotratnom synovi, ktorého otec usporiadal doma párty, keď sa syn vrátil.

„Nie je to lov na neveriacich či nepraktizujúcich, aby sme získali ďalších členov v našich spoločenstvách a cirkvi. Evanjelizácia je o zjavení otcovskej lásky, obety Syna a moci Ducha Svätého.“Zdieľať

Tým dôvodom je Otcova nekonečná láska k jeho deťom, on túži, aby sa jeho synovia a dcéry vrátili späť domov a spoznali Otca. Vtedy som ešte viac zahorel túžbou prinášať evanjelium ľuďom, ktorí s Bohom Otcom nemajú osobný vzťah a potrebujú viac nádeje, prijatia, odvahy odtrhnúť sa od zlých ciest a navrátiť sa domov k Otcovi.

Jedným slovom sa to volá evanjelizácia. Som presvedčený, že jej podstatou je zjavovať lásku Boha Otca a obetu Krista, ktorou nás vykúpil z hriechov. Ježiš nám otvoril možnosť prísť blízko k Otcovi už na zemi a ukázal smer k večnému životu. 

Nie je to lov na neveriacich či nepraktizujúcich veriacich, aby sme získali ďalších členov v našich spoločenstvách a cirkvi. Nie je to nejaké presviedčanie či argumentácia. Ľudia, ktorým chceme prinášať svedectvo o viere akýmkoľvek spôsobom, nie sú naša korisť. Evanjelizácia je v prvom rade o zjavení otcovskej lásky, obety Syna a moci Ducha Svätého.

V tíme Godzone projektu sme práve v období príprav na evanjelizačné turné a snažíme sa znovu si pripomínať tieto princípy. Akýkoľvek obal tomuto ohlasovaniu dáme, akýkoľvek spôsob, metódu či výrazové prostriedky použijeme, je dôležité, aby v pointe celej evanjelizácie bol vždy zjavený Boh sám so svojím otvoreným náručím a túžbou prijať svoje stratené deti. 

Áno, samozrejme, potrebujeme prejsť pokáním a zanechať hriešny spôsob života, no to, čo nás má k tomu doviesť, je práve dotyk Lásky s veľkým L.

Nejde o efekty, duchovné výkony ani o imidž, nejde o piesne, produkciu ani o zážitok. Nejde o kresťanské akcie, počet návštevníkov, skúsených animátorov a lídrov ani o naše duchovné programy a piesne.

Akýkoľvek obal evanjelizácii dáme, pointou je vždy zjavenie Boha s jeho otvoreným náručím a túžbou prijať stratené deti.Zdieľať

Je to o stretnutí a zvestovaní Lásky. Ľudia nepotrebujú mňa ani teba, ale Krista, ktorý sa chce zjaviť aj skrze nás. Môžeme počuť príbehy o tom, čo Boh urobil v minulosti, ale ak nebudeme vidieť, že koná aj dnes, ušla nám pointa. Môžeme mať vzťahy so všetkými priateľmi tu na zemi, ale žiadny intímny vzťah s Kristom. A my niekedy takto oslavujeme Boha, že mu tlieskame a hovoríme – urobil si pre nás tak veľa, je to fakt dosť. Ale on odpovedá: „Hej... možno je to dosť pre teba, ale nie pre mňa.“

Určite poznáte príbeh o stratenej ovečke, kvôli ktorej dobrý pastier zanechá deväťdesiatdeväť a vydá sa ju hľadať. Niekde som počul, že tieto stáda oviec neboli vtedy majetkom jedného bohatého pastiera. Ovca v tejto dobe totiž predstavovala majetok a je pravdepodobné, že ak niekto pásol sto oviec, bolo to stádo celej komunity – ich spoločný majetok. Keď sa teda stratila jedna ovečka, nikto nevedel, čia presne bola, a tak zrazu vznikla spoločná strata a kolektívna zodpovednosť. Pastier sa vydal hľadať niečo, čo patrilo celej komunite. 

Tak je to aj dnes, stratení bratia a sestry sú našou kolektívnou stratou, chýbajú pri rodinnom stole a verím, že je našou kolektívnou zodpovednosťou hľadať ich a pomáhať im nájsť nádej, zmysel života a sprostredkovať im stretnutie s Láskou. Nie je to len úlohou cirkvi alebo nejakých aktívnych laikov. Všetci veriaci sme k tomu pozvaní preto, že Otec nám zjavuje svoje srdce, ktoré plače, ak ho jeho deti nepoznajú.

Nevzdávajme preto tento zápas o svojich blízkych či vzdialených priateľov, o svojich susedov a spolupracovníkov, o svoje autority a rodiny, o spolužiakov a vlastne o každého človeka, lebo Boh dáva vychádzať slnku nad každého z nás.