Spor medzi patriarchami Bartolomeja šokovala Kirillova kázeň o vojne, ktorá zmýva všetky hriechy

Odsudzujem vojnu Ruska proti Ukrajine a som smutný zo stanoviska moskovského patriarchu Kirilla, povedal konštantínopolský ekumenický patriarcha Bartolomej v exkluzívnom rozhovore pre nemecké katolícke médiá Tagespost a Kathpress.

Bartolomeja šokovala kázeň, ktorú Kirill predniesol koncom septembra v Moskve: „Čo povedal ostatne, totiž, že všetci tí, ktorí zomrú v tejto vojne, prídu priamo do Božieho kráľovstva ako mučeníci, to je niečo, čo nezodpovedá pravoslávnemu učeniu.“

Čestná hlava svetového pravoslávia je sklamaná z toho, že moskovský patriarcha je jednej mysle s ruským prezidentom Vladimirom Putinom. Zatiaľ čo Kirill hovorí o „svätej vojne..., ja ju nazývam nesvätá a diabolská vojna“, podotkol Bartolomej.

Ekumenický patriarcha je rovnako sklamaný z aktuálneho stavu vzťahov medzi Konštantínopolským a Moskovským patriarchátom, ktoré prerušila ruská strana. V liturgii Ekumenického patriarchátu sa naďalej spomína aj patriarcha Kirill, „hoci metropolita Ukrajiny Epifanij nás požiadal, aby sme zvolali všepravoslávny koncil na odsúdenie patriarchu Kirilla“.

Patriarcha Kirill vyhlásil, že smrť vo vojne proti Ukrajine zmýva všetky hriechy

Postoj

„Ak niekto zostane verný svojmu povolaniu a pri výkone vojenskej povinnosti zomrie, tak nepochybne spácha čin rovnocenný obeti. Obetuje sa pre druhých,“ vyhlásil moskovský patriarcha.

Ako poukázal George Demacopoulos z Centra pravoslávnych kresťanských štúdií pri Fordhamovej univerzite, v roku 1095 pápež Urban II. povedal veľkému zhromaždeniu rytierov v južnom Francúzsku, že je ich povinnosťou pomstiť islamské dobytie Svätej zeme (o tom, že k dobytiu došlo pred takmer 500 rokmi, sa nezmienil). Urbanova kázeň viedla k prvej križiackej výprave...

Urban II. zaviedol úplne nový – niekto by povedal heretický – spôsob uvažovania o vzťahu medzi kresťanskou zbožnosťou a násilím. Na konci svojej kázne Urban vyhlásil: „Vydajte sa na túto cestu a získate odpustenie svojich hriechov a budete si istí nepominuteľnou slávou nebeského kráľovstva.“

Takmer jedno tisícročie pravoslávni kresťania odsudzovali Urbanovo prekrútenie kresťanského učenia rovnako, ako odsudzovali historické udalosti, ktoré z neho pramenili (najmä štvrtú križiacku výpravu, ktorá sa skončila v roku 1204 dobytím kresťanského Konštantínopola).

George Demacopoulos si myslí, že na tomto pozadí nie je ničím pozoruhodným, keď v Putinovom Rusku moskovský patriarcha Kirill v nedávnej kázni vyhlásil, že ruským vojakom, ktorí zomrú na Ukrajine, budú odpustené hriechy.

Jediný rozdiel medzi Kirillovým a Urbanovým vyhlásením spočíva v tom, že Kirill usmerňuje ruských vojakov, aby viedli vojnu proti spolupravoslávnym kresťanom. Je smutným paradoxom, že Kirill považuje ukrajinských kresťanov za patriacich do jeho vlastnej superjurisdikcie.

Keďže Kirillova kapitulácia na svoje pastoračné povinnosti sa naplno ukázala už na začiatku vojny, jeho ostatnú kázeň by sme mohli chápať ako finálny krok do proputinovskej priepasti.

No nie Kirillovo zmätené chápanie procesu spásy považuje George Demacopoulos za také alarmujúce, ale skôr fakt, že väčšina vodcov pravoslávneho kresťanského sveta nedokázala adekvátne zareagovať.

Prvé mesiace samostatnosti Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi Aj po odpútaní sa od Moskvy ostáva „ukrajinská cirkevná otázka“ otvorená

Arcibiskup Silvestr Stojčev

Štyri mesiace po zlomovom koncile hľadá Ukrajinská pravoslávna cirkev nový modus vivendi.

George Demacopoulos sa verejne pýta: Kedy autokefálni vodcovia pravoslávneho kresťanského sveta kolektívne vyhlásia Kirillovo podporovanie invázie na Ukrajinu za neprijateľné? Okrem vždy neochvejného ekumenického patriarchu, statočných biskupov Ukrajiny a niekoľkých ďalších bola reakcia nedostatočná. Čo viac by mal Kirill ešte povedať alebo urobiť, aby ho pokarhala Srbská či Antiochijská cirkev?

George Demacopoulos poukázal na to, že Putin nie je prvým politikom, ktorý sa pokúša zmanipulovať cirkev na svoje vlastné ciele. Byzantské dejiny sú plné podobných epizód.

V polovici desiateho storočia cisár Nikefor II. Fokas požiadal konštantínopolského patriarchu, aby vyhlásil za mučeníkov všetkých byzantských vojakov, ktorí zomreli v boji proti moslimom. Patriarcha Polyeukt a jeho synoda to odmietli urobiť, lebo by to protirečilo takmer šesťstoročnej kánonickej tradícii (siahajúcej až k svätému Bazilovi Veľkému), ktorá považovala zabíjanie vo vojne za duchovne škodlivú udalosť, ktorá si vyžaduje pokánie. Synoda sa pýtala: „Ako môžeme vyhlásiť za mučeníkov tých, o ktorých svätý Bazil tvrdí, že majú krv na svojich rukách?“

Podľa Georgea Demacopoulosa je jasné, že Kirill nemá statočnosť patriarchu Polyeukta. Skutočnou otázkou je, či biskupi pravoslávneho kresťanského sveta budú mať odvahu synody z 10. storočia a zavrhnú Kirillovu križiacku výpravu.