Úzka cesta od vojny k mieru Pokoj nie je prídavkom, ale podstatou kresťanskej zvesti

Grécky historik Polybios napísal, že vojny majú tri príčiny: profasis, teda zdôvodnenie, ktoré sa predkladá národu, aby uveril a prijal, čo sa od neho očakáva; druhá je aitía, resp. skutočná príčina, ktorá je málokedy evidentná, ale takmer vždy býva spojená s ekonomickými záujmami; a napokon arché, predstavujúca prvú iskru či poslednú kvapku, keď pohár pretečie a spôsobí vypuknutie vojny.  

Ak sa obzrieme dozadu, tieto príčiny charakterizovali všetky vojny.

Jednoduchý príklad: americká občianska vojna. Navonok prebiehala ako boj za oslobodenie černošských otrokov spod jarma otrokárov v južných štátoch. Otázka otroctva rozdeľovala USA na otrokársky Juh a slobodný Sever. Išlo o profasis.

Skutočným dôvodom však boli dve odlišné ekonomiky. Juh produkoval lacnú bavlnu a obchodoval s ňou, keďže využíval nízkonákladovú prácu otrokov. Sever viedol protekcionistickú politiku, chrániac vlastných producentov pred nemilosrdnou konkurenciou južných štátov, čo predstavovalo aitíu. Okrem toho Sever potreboval pracovnú silu, aby podporil rodiaci sa priemyselný kapitalizmus. Inými slovami, potreboval presťahovať černochov z plantáží do svojich fabrík.

Zámienkou, ktorá spustila americkú občiansku vojnu, teda arché, bolo podpísanie nezávislosti niektorých južných štátov, ktoré v roku 1861 vystúpili z Únie a vytvorili Konfederáciu.

Trojica dôvodov stála i v pozadí vypuknutia prvej svetovej vojny. Vhodnou zámienkou bol atentát na následníka trónu Františka Ferdinanda a jeho manželku v Sarajeve 28. júna 1914 rukou srbského študenta. Skutočná príčina bola rakúsko-uhorská anexia Bosny a Hercegoviny a napätie s Ruskom o vplyv na Balkáne. Nezhody medzi Angličanmi a Francúzmi, ale aj Nemecko, ktoré sa stávalo vojenskou veľmocou, preberajúcou kontrolu nad celou Európou, predstavovali ďalšie dôvody na vypuknutie konfliktu.

Dávid a Absolón

Aj v rusko-ukrajinskom konflikte sa nachádza profasis, aitía a arché, o čom rozprávajú viacerí politickí znalci, komentátori a pozorovatelia aktuálneho diania. Polybios však nenapísal, ako nastoliť mier alebo ako udržať pokoj.

Pápež František a jeho spolupracovníci sa dlhé mesiace usilujú, aby Rusko zastavilo vojenské ťaženie a Ukrajina pristúpila na rokovania, pričom zastavenie paľby neznamená akceptovanie stavu vecí ani potvrdenie práva silnejšieho.

Ako vysvetľuje mních Enzo Bianchi, „šalom nie je iba opakom vojny“. Príklady sa nachádzajú i v biblickom texte. Keď Absolón povstal proti Dávidovi a počas vzbury zahynul, dvaja poslovia bežali k jeho otcovi s touto správou. Brat Enzo pracuje s hebrejským textom a zvyčajne prekladá doslovne: „Kráľ sa ich opýtal: Či pokoj (šalom) synovi Absolónovi?“

Keď sa dozvedel, že syn zahynul, rozplakal sa. „Pokoj nepredstavuje koniec napätí, ale plnosť života a spásu. Mier medzi Dávidom a Absolónom nebolo možné dosiahnuť jednoduchým ukončením vzbury, víťazstvom kráľa nad rebelom, ale jeho požehnaním, plnosťou života pre oboch. Šalom znamená tiež zdravie, šťastie, materiálny blahobyt. V tomto zmysle je pokoj úzko spojený s požehnaním, nikdy nie je individuálny. Ide o dobro prisľúbené chudobným, očakávané chudobnými a chápané chudobnými.“

Na strane pokoja

Počas prvej návštevy Emmanuela Macrona vo Vatikáne v roku 2018 pápež venoval prezidentovi medailón sv. Martina, deliaceho sa s plášťom, so slovami: „Všetci sme chudobní.“

Pápežská kúria považuje francúzskeho prezidenta za vhodného prostredníka na medzinárodnej politickej scéne, keďže doteraz i napriek ťažkostiam nezatvoril dvere žiadnej zo strán. Zmyslom nedávneho stretnutia Emmanuela Macrona vo Vatikáne bolo hľadanie východiska z konfliktu na Ukrajine, ale pozornosť bola venovaná aj udalostiam na Kaukaze, Strednom východe a v Afrike.

Viacerí si všimli, že spomedzi doterajších návštev hláv štátov vo Vatikáne išlo o najdlhšie osobné stretnutie s pápežom Františkom. Macron na Štátnom sekretariáte navrhol, aby pápež zatelefonoval Vladimirovi Putinovi, ruskému patriarchovi Kirillovi a Joeovi Bidenovi. Po skončení stretnutia štátny sekretár kardinál Pietro Parolin povedal: „Nevieme, čo znamenajú tieto slová, čo sa za nimi ukrýva a čo môžu priniesť. Ale ak existuje čo len najmenšia možnosť, určite ju využijeme.“

Cesta je úzka. Pápež František sa viackrát pokúšal telefonicky spojiť s ruským prezidentom, ale bezvýsledne. Nehovoriac o jeho prekvapujúcej osobnej návšteve na ruskom veľvyslanectve deň po ruskej invázii na Ukrajinu. Po videohovore s ruským patriarchom bolo všetkým jasné, že patriarcha stojí za Kremľom a nebude presviedčať Putina, aby zastavil paľbu. Nedávno i ukrajinský prezident odmietol akúkoľvek snahu rokovať, pokiaľ bude Putin pri moci.

Cesta je takmer nemožná. Pápežovi spolupracovníci opakujú, že mediácia je mysliteľná iba tam, kde sú ochotné obe strany konfliktu. Pápež František však nestráca nádej.

Podobnú úlohu mal i Ján XXIII. pred šesťdesiatimi rokmi, keď v roku 1962 boli umiestnené jadrové hlavice na Kube. Vtedy pápež nástojčivo apeloval na Kennedyho a Chruščova, aby zmrazili plány hroziacej jadrovej vojny a postupne došlo i k znižovaniu stavu jadrových zbraní vo svete.

Pápež František povedal, že to je i jeho postoj. „Nie sme neutrálni, ale stojíme na strane pokoja.“ Pokoj nie je utópia, ale je možnosťou, ktorú Boh ponúka človeku. Nie je prídavkom, ale podstatou kresťanskej zvesti.