Slovo sa stalo mäsom Bolestne surová skutočnosť vtelenia

Za dnešnou formou vianočných sviatkov je dlhý historický vývoj. Liturgickým východiskom bol sviatok Zjavenia Pána. Zahrnoval spomienku na viacero udalostí: Ježišovo narodenie, resp. klaňanie troch kráľov, krst v Jordáne a svadbu v Káne Galilejskej.

Prvé dve storočia cirkvi bratia a sestry slávili iba Veľkú noc. Sviatok Zjavenia Pána pribudol v 2. storočí a sviatok Ježišovho narodenia niekedy koncom 4. storočia. Okrem politických dôvodov kolidovalo to aj so situáciou ostrých kristologických sporov a s hlbokým vyznávaním viery v božstvo Ježiša Krista.

V západnej cirkvi mal pred Narodením Pána pomerne dlhú dobu prednosť sviatok Zvestovania Pána. Pripomínal, že Boh sa stal človekom počatím v lone Panny Márie. Lenže emocionálno-rodinno-kultúrne prežívanie presunulo liturgické a teologické ťažisko vtelenia na sviatok Narodenia Pána a udalosť, že Boh sa stal človekom, sa začala sláviť na Vianoce. I keď liturgicky sa slávila deväť mesiacov predtým.

Napriek tomu bolo to ešte veľmi ďaleko od nášho prežívania Vianoc. Kresťanstvo si vyše tisíc rokov dokázalo poradiť bez betlehemov a ostatných vianočných tradícií vrátane darčekov a stromčeka.

Boh sa neštítil matérie

V tomto smere sme potomkami stredovekých teologických sporov, keď jedny teologické školy víťazili nad inými a ich modely myslenia sa postupne zakoreňovali v cirkvi.

V 11. storočí mala prednosť teológia vykúpenia Anzelma z Canterbury. Na prelome 13. a 14. storočia už dominovala narácia, že po prvotnom hriechu nasledovala vykupiteľská záchranná akcia a objavila sa nová teológia vtelenia.

Rovnocenne s tým fungoval aj druhý pohľad. Zohľadňoval fakt, že vtelenie bolo vecou Božieho plánu od začiatku a tvorilo jeho podstatu. Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu, chcel byť jedným z nás, preto je Emanuel od začiatku a stvoril nás ako partnerov dialógu so sebou.

Podľa cirkevných otcov človek je capax Dei, schopný Boha. Vtelenie, aj keď prekračuje predstavy človeka, najmä keď sa reflektujú dve odlišné prirodzenosti, Boh, tým, kým je, sa zjavuje ľudským spôsobom.

Kresťanstvo si vyše tisíc rokov dokázalo poradiť bez betlehemov a ostatných vianočných tradícií vrátane darčekov a stromčeka.Zdieľať

Rozprávanie o Božom narodení sa stalo rozprávaním o hodnosti človeka, ale i všetkého, čo súvisí s telesnosťou a matériou. „Logos sarx egeneto – Slovo sa stalo mäsom“ so všetkými konzekvenciami. Boh sa neštítil matérie, ktorú stvoril i s jej funkciami, ktoré nepovažujeme za príliš vhodné opisovania.

V dejinách však prevládali ťažkosti s poctivou antropológiou a materiálnosť sa trochu odsúvala kamsi nabok. Ako upozorňuje kardinál Raniero Cantalamessa, i dnes nám môžu ublížiť betlehemy so žehnajúcim Ježiškom. Odpútavajú od realizmu vtelenia a vovádzajú do rozprávkového sveta.

Cirkev to vyriešila dávno. Odmietla apokryfy. Na prelome 2. a 3. storočia odložila Protoevanjelium sv. Jakuba, ktoré bolo jedným z tých, ktoré opisovali Ježišovo detstvo v kategóriách silne posunutých smerom k zázrakom a nerealisticky predstavujúcich Ježišovo človečenstvo.

Keby sme i dnes dali bokom niektoré koledy a vyobrazenia dieťatka žehnajúceho z jasličiek, zrejme by sme odkryli na naše pomery bolestne surovú skutočnosť vtelenia.

Vytrhnúť sa z rutiny sviatkov

Slávenie sviatkov je pripomínanie. To je ich základná funkcia. Preto vždy, keď sa začína decembrová panika spojená s výberom darčekov, bolo by fajn, keby sa v nás zrodila úvaha s nadpisom: Boh sa stal človekom kvôli mne. Ak to zaúčinkuje, spokojne dávajme darčeky, lebo pripomínajú, že Boh sa stal darom. Ak sa zameriame iba na to, čo treba na sviatky urobiť, môže sa stať, že nám nič nepripomenú.

Každý z nás je však iný. Keď rozprávame o slovenských tradíciách, hovoríme o mnohých a rozličných záležitostiach. I na Orave sa vedú diskusie, či kapustnica s hríbmi, rybou alebo klobásou, no určite musí byť stromček, darčeky, koledy a polnočná.

Dôležité bude vytrhnúť sa z rutiny sviatkov, do čoho nás tlačí sviatočný štandard. Najväčšie nebezpečenstvo hrozí z toho, keď sa budeme kĺzať po druhoradých veciach. 

Vianočné slovo kňaza Chudobní pastieri a ich odpoveď viery

Ján Dolný

Dôvod záujmu o postavy betlehemských pastierov v našej tradícii je zrejmý. Našim predkom boli chlapi na betlehemských stráňach blízki.

Sviatky sa však nekončia druhým sviatkom vianočným. Majú oktávu. Druhý sviatok vianočný je tradične svätého Štefana. Význam slova martýr je svedok. Najdôležitejšou vecou, o ktorej treba svedčiť, je Ježiš Kristus. Prišiel na svet a stal sa človekom. Je s nami a dáva sa.

Druhý dôležitý krok, ktorý treba urobiť, je svedectvo. Nie o čare sviatkov, ale o tom, že Boh nás tak miloval, že nám poslal svojho Syna, aby každý, kto verí v neho, mal večný život. A to je kľúčová správa.  

V tomto sú pastieri dobrým príkladom. Ich prítomnosť v Betleheme i ľudových betlehemoch pokračuje v línii vtelenia. Boli prví, ktorým bolo adresované slovo radostnej zvesti.

Betlehem je preto dokonalým vynálezom. Svojou plastickosťou môže ukazovať, čo sa stalo pri vtelení. Ukazuje, kam ide Boh a koho si povoláva za svedkov najdôležitejšej udalosti v dejinách stvorenia, ktorá rozdelila ich tok na dejiny pred Kristom a po Kristovi.

Ak nás má betlehem preniesť do historickej udalosti, možno sa v ňom nájsť. No nielen v ňom, ale i v jeho udalostiach.