Minizamyslenie Pane, pane

Slovom „pane“ môžeme osloviť recepčného v hoteli, náhodného cestujúceho, ktorému vypadla vreckovka, či uchádzača o prácu. Áno, aj Boha, ale...

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Nie každý, kto mi hovorí: ‚Pane, Pane,‘ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach. (Mt 7, 21. 24 – 27)

Za týmto oslovením sa môže skrývať veľmi veľa vecí. Zdvorilosť, úcta, ale aj pocit otročenia či rutina, ba až akási profesijná nadávka. Odmala nás učili, že Boh je Pán. A tak sme si na to zvykli. Dokonca sa tieto slová počas vývoja jazyka spojili a stvorili „pánbožka“.

Majster Eckhart kedysi povedal, že vonkajškový, povrchný človek má len vonkajškového Boha a povrchnú náboženskosť. Aj tento človek hovorí Bohu „pane, pane“, ale vyslovuje to bez vnútorného zaangažovania.

Človek, ktorý sa snaží vnárať do Božích hlbín a denne sa aspoň o nanometer priblížiť jeho podstate, hovorí Bohu „pane, pane“, no dáva do tohto oslovenia celú svoju bytosť. Ježišovi evidentne ide o to, aby aj tie najkrajšie slová boli kryté vnútorným presvedčením. Aby sa vtedy, keď Bohu povieme „Pane“, rozochvelo naše srdce. Lebo len takéto srdce búcha na bránu jeho Kráľovstva. (Jozef Husovský)