Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Hnutia a spoločenstvá Svet kresťanstva
01. december 2022

Spoločenstvo Martindom

Ťahali sme šťavu z aktivít podzemnej cirkvi. Krčméry a Jukl nám dali dobrú pečať

V seriáli o laických spoločenstvách v cirkvi na Slovensku predstavujeme Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina v Bratislave.

Ťahali sme šťavu z aktivít podzemnej cirkvi. Krčméry a Jukl nám dali dobrú pečať

Foto: Facebook Spoločenstva Martindom

V seriáli o hnutiach a spoločenstvách ste si už mohli prečítať:

Malé modlitebné skupiny a spoločenstvá sa dostali viac do povedomia cirkvi po Druhom vatikánskom koncile, keďže 20. storočie bolo bohaté na vznik nových hnutí. 

Na Slovensku sa začal ich rozmach až po páde komunizmu, no základný koncept im dalo práve fungovanie podzemnej cirkvi.

Podľa Mária Tomášika aj Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina sa vyvinulo z jednej zo skupín podzemnej cirkvi, ktoré sa stretávali tajne po bytoch, a ovplyvnili ich disidenti Silvester Krčméry a Vladimír Jukl.

„Vtedy sme nevedeli tak oceniť, s kým sme v kontakte. Dnes smelo hovoríme, že Silvo Krčméry nám pomohol založiť spoločenstvo, bol nám oporou, fandil nám, posielal k nám ľudí. Keď sme sa hádali na stretku a nevedeli si s niečím rady, tak sme spisovali otázky pre Silva,“ spomína Tomášik na obdobie deväťdesiatych rokov.

Ako ďalej hovorí, s Vladimírom Juklom mal tiež živý kontakt vďaka miništrovaniu v Dóme sv. Martina, kde sa s ním radil o rôznych otázkach. „Ťahali sme šťavu z vecí, ktoré oni rozbiehali a založili. Dali nášmu spoločenstvu v jeho začiatkoch dobrú pečať,“ vysvetľuje.

Ako prvý sa do štruktúr podzemnej cirkvi dostal jeden z lídrov spoločenstva Oto Németh, ktorý sa ujal vedenia mládežníckej skupinky. Po páde režimu sa k nim pridal Branislav Škripek, ktorý zažil obrátenie počas vojenskej služby, a o pár týždňov neskôr prišiel na pozvanie svojej rodáčky 19-ročný Mário Tomášik, ktorý sa do Bratislavy prisťahoval za prácou na stavbe.

Hoci bol Mário praktizujúci katolík od malička a rád miništroval, skúsenosť so spoločenstvom mu zmenila život. „Prvé, čo ma nakoplo, bolo posolstvo, že Boh je živý a dá sa s ním rozprávať. Neskôr som mal aj skúsenosť s Duchom Svätým. Kompletne mi to obrátilo život hore nohami. Neviem, kde by som dnes bol, keby som nezažil skúsenosť živého Boha a spoločenstva,“ hovorí Tomášik.

Jeho zoznamovanie sa so spoločenstvom bolo dobrodružné. Písal sa rok 1992 a členovia sa ešte stále stretávali tajne. „Povedali mi: Počkaj na tej a tej zastávke, niekto po teba príde. Potom ma viedli bočnými uličkami do bytu, ktorý požičiavala nejaká rodina. Za komunizmu viacerí slúžili tak, že požičiavali svoj byt na takéto stretnutia. Tých bytov bolo viac a menili sa, aby boli ťažšie vysledovateľné,“ vysvetľuje Mário Tomášik.

Domáci mladým zvyčajne uvoľnili obývačku, nachystali čaj a kávu, zavreli sa v kuchyni a spoločenstvo sa mohlo venovať modlitbe a štúdiu Biblie.

Z tajných bytov na faru

O ich stretnutiach vedel vtedajší kaplán v Dóme sv. Martina Jozef Krúpa, ktorý ich pozval na faru a povedal im, že už sa nemusia stretávať po bytoch, lebo komunizmus sa skončil a cirkev ich pozýva doprostred diania.

Mladí prijali pozvanie, začali sa stretávať na fare, pomáhať s birmovancami, hrať na mládežníckej svätej omši v Kaplnke sv. Kataríny. Tam spoločenstvo začalo naberať nových členov.

„Hrali a spievali sme na omši, bolo to niečo živšie, čo ľudí zaujalo. Stále prichádzali noví ľudia, až sa nezmestili dnu a stáli vonku na pešej zóne. Kaplán všetkých po omši pozval, že ak chcú zažiť spoločenstvo, nech idú s nami na faru.“

Keď bol kaplán Krúpa preradený na iné miesto, ujal sa ich miestny farár Jozef Minarovič. „Bol to docent morálnej teológie. Mal povesť prísneho kňaza, vedelo sa, že hocikoho len tak neprijme, lebo v minulosti vyhodil niekoľko spoločenstiev. Mali sme obavu, ako nás prijme,“ priznáva Tomášik.

Foto: Facebook Spoločenstva Martindom.

Miestny kňaz bol voči spoločenstvu otvorený, ale preveril si, čo sa na stretnutiach robí. „Bol múdry v tom, že nechodil priamo na stretká, ale sadol si pod okno a tam počúval. Po dvoch mesiacoch prišiel na stretko a povedal, že sa mu to páči. Ukázal na mňa, Braňa a Ota a povedal, že my traja to budeme viesť,“ ozrejmil.

Podľa Tomášika v čase, keď spoločenstvá neboli na Slovensku populárne, ale skôr podozrivé, bola pre nich záštita docenta morálnej teológie darom. „My sme boli o to podozrivejší, že sme boli samí laici. Ľudia nám hovorili, ako nás potrestajú za to, že vyučujeme Božie slovo a sme laici, že to je v cirkvi zakázané. Ale otec Minarovič nás chránil. Tým, že učil morálku, vedel, ako zastaviť ohováračky a klamstvá, ktoré o nás šli.“

Postupne sa spoločenstvo rozrastalo a prešlo rôznymi obdobiami. Keď sa do miestnosti na fare nezmestili, pretože prišlo 150 ľudí, museli nájsť nové priestory. „Naše stretnutia sme vždy začali svätou omšou, kde sme spievali, a po nej sme mali modlitby chvál, ktoré sme prekladali spontánnymi modlitbami. Po nich bolo praktické biblické vyučovanie,“ vysvetľuje líder spoločenstva.

Kňaz im dovolil na fare zriadiť aj kanceláriu a založiť si občianske združenie, aby mohli zamestnať ľudí na plný úväzok. Časom sa z fary presunuli do Domu Quo vadis, no aj ten bol čoskoro primalý.

„Niektorí vlastne nevideli priebeh stretnutia celé mesiace. Len počúvali vonku. Vtedajší študent Pavol Strežo zistil, ako vyzerám, až po polroku, lebo sa vždy dostal len po schody,“ spomína Tomášik.

V deväťdesiatych rokoch išlo asi o najväčšie modlitbové stretnutie v Bratislave, na ktoré dochádzali ľudia z Trenčína, Banskej Bystrice a okolia. Hoci stretnutia boli večer, neprekážalo im v noci cestovať domov.

Príťažlivé to bolo aj pre protestantov, no vedúci zborov im zakázali chodiť na katolícke chvály. „Cítili, že je tam život. Bolo zaujímavé, že neprestali chodiť ani napriek zákazu. Vieme asi o dvoch ľuďoch, ktorí k nám chodili na kontrolu, či tam nie sú členovia ich zborov,“ vysvetľuje Tomášik.

Spoločenstvu sa hromadili pozvania do rôznych častí a farností Bratislavy, aby sprevádzali adoráciu hudbou, zahrali modlitby chvál alebo urobili prednášku. Tým, že doň chodilo veľa študentov z celého Slovenska a po návrate chceli založiť niečo podobné v rodnom meste, nabrala služba spoločenstva celoslovenské rozmery.

Keď začali rozmýšľať o evanjelizácii za hranicami Bratislavy, dostali nápad urobiť evanjelizačnú šnúru po Slovensku. Najskôr prišli s Kampaňou pre Ježiša na územie Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy. Vtedajší arcibiskup Sokol im dal požehnanie a vyzval kňazov, aby pouličnú evanjelizáciu v ich farnosti podporili.

Prvá pouličná evanjelizácia po páde komunizmu

„Na jednom stretnutí sa Boh dotkol aj podnikateľa, ktorý nám ponúkol, že zabezpečí bilbordy, požičal nám pojazdné pódium a ozvučenie. Boli sme v niekoľkých väčších mestách v rámci diecézy. Hovorili sme do mikrofónu svedectvá o obrátení, krátke kázne a vždy sme to prepojili hudbou. Pozvali sme Richarda Čanakyho, Lamačské chvály alebo hral náš chválový tím,“ hovorí líder Tomášik.

Tým hlavným, čo na evanjelizačnej kampani ponúkali okoloidúcim, bola modlitba a osobný rozhovor. Pod pódiom čakali dobrovoľníci, ku ktorým mohol hocikto prísť. O mesiac sa stretnutie na rovnakom mieste zopakovalo. „Čo bolo veľmi dobré, lebo ľudia, ktorých to oslovilo, mohli prísť znova a priviesť aj svojich priateľov a známych,“ konštatuje Tomášik.

Podľa jeho slov to bola technicky náročná služba zložiť a rozložiť pódium a aparatúru, keďže niekedy mali dve evanjelizácie za deň. Celkovo urobili 80 výjazdov do veľkých miest a ďalšie desiatky v dedinách. Dnes niečo podobné, ale vo väčšom meradle, organizuje projekt Godzone.

„Vtedy to nikto nerobil. Pre nás bolo dôležité priniesť evanjelium na ulicu a ukázať spoločnosti, že Ježiš a kresťania nemajú byť zatvorení len v kostole. Po páde totality to takto mnoho ľudí žilo. Hovorili, že viera je súkromná vec, nemôžeme ju dávať najavo, iba v kostole. Podľa nich bolo príliš odvážne osloviť ľudí na ulici. No cirkevné dokumenty hovorili o evanjelizácii veľmi často a vážne,“ vysvetľuje líder spoločenstva.

Inzercia

Líder spoločenstva Mário Tomášik. Foto: Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina.

Kampaň pre Ježiša rokmi prechádzala rôznymi fázami. Z miest sa presunuli do dedín, v ktorých začali viac ponúkať praktickú pomoc. Ľuďom pomáhali aj hrabať seno či upratovať. „Keď sa nás opýtali, prečo to robíme, vytvoril sa priestor na svedectvo. Povedali sme, že sa nás dotkol Ježiš a chceme to šíriť ďalej,“ hovorí členka líderského tímu Martina Belejová.

Aj ona sa ako stredoškoláčka prvýkrát stretla so spoločenstvom na Kampani pre Ježiša v Kežmarku. „Pochádzam s malej dedinky na Spiši. Zobrali ma tam ľudia z malého stretka vo farnosti. Zaujalo ma to. Jeden náš člen neskôr zažil osobnú skúsenosť s Duchom Svätým a vo mne jeho svedectvo dlho rezonovalo. Chodila som do kostola celý život, ale jeho viera bola niečím príťažlivá. Keď som odchádzala na vysokú školu do Bratislavy, poslal ma rovno do spoločenstva Martindom,“ spomína Belejová.

Ako však hovorí, odvahu začleniť sa do veľkého spoločenstva spočiatku nenašla, pretože bola skôr introvertnej povahy. Na internáte sa neskôr dostala do inej malej skupinky, kam chodila dievčina, ktorá sa pravidelne zúčastňovala na otvorených stretnutiach chvál spomínaného spoločenstva.

„Začala som tam chodiť aj ja. V rámci malých skupiniek sme čítali Božie slovo, modlili sme sa. Po pár mesiacoch prišla výzva, či by sme chceli odovzdať život Ježišovi. Vtedy som si uvedomila, že sa musím rozhodnúť a nesedieť na dvoch stoličkách. Na jednej strane som bola dobré dievča, chodila som do kostola, na stretká, a pritom som nemala problém opiť sa na diskotéke s priateľmi.“

V ten večer sa študentka Martina rozhodla, že to skúsi s Ježišom. „To bol začiatok môjho obrátenia, nestalo sa nič špeciálne ani veľké, nesprevádzali to žiadne emocionálne prejavy. Na druhý deň ráno som len vedela, že sa niečo vo mne udialo, že tu nie som náhodou a život má zmysel, vďaka Ježišovi, ktorého som prijala,“ vysvetľuje Belejová.

Cez modlitbové stretnutia, ktoré sa nazývajú Stredy, sa potom v roku 2007 dostala do spoločenstva Martindom. Keďže bola hudobníčka, zapojila sa do chválového tímu aj gospelovej kapely Christallinus. Dnes Martina vedie na Strede modlitby chvál, pracuje vo vedení kancelárie Spoločenstva pri Dóme sv. Martina a má na starosti aj jeho financie.

Pomáhali zakladať spoločenstvá po Slovensku

Ďalším kľúčovým míľnikom spoločenstva bolo, keď z malého informačníka vznikol časopis Nahlas, ktorý vychádzal 20 rokov a odoberali ho kresťania z celého Slovenska. Počas najúspešnejšieho obdobia vydali asi sedemtisíc výtlačkov. Neskôr vznikol projekt ver.sk – e-shop a vydavateľstvo kresťanskej literatúry.

Hlavnými hodnotovými piliermi spoločenstva sú modlitba, Písmo, liturgia a sviatosti, život v spoločenstve a služba. Služba spoločenstva spočíva najmä v príprave modlitebného stretnutia Streda, ktoré sa koná každý týždeň už takmer 30 rokov, a vo výjazdoch po Slovensku.

Mnohým spoločenstvám pomáhali pri zakladaní skupiniek, formovali lídrov na animátorskej škole, pripravujú konferencie o praktických a duchovných témach pre podnikateľov.

Členka líderského tímu Martina Belejová. Foto: Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina.

Spoločenstvo funguje formou členstva. Aktuálne má približne 300 dospelých členov, ktorí sa pravidelne stretávajú v malých skupinkách, kde prebiehajú okrem zdieľania aj formačné prednášky. Všetci členovia majú možnosť stretnúť sa každý týždeň na modlitebných Stredách pre verejnosť alebo raz za mesiac na súkromnom Dni spoločenstva.

Kto sa chce stať členom, nepotrebuje dlhú prípravu, ale zúčastní sa na jednorazovom informačnom seminári Spoznaj Martindom, kde sa dozvie o histórii, fungovaní a hodnotách, ktoré sú pre spoločenstvo dôležité. Ak sa s tým stotožní, môže vstúpiť do spoločenstva.

„Asi pred desiatimi rokmi sme vnímali, že nás Pán Boh pozýva, aby sme latku vstupu do spoločenstva znížili úplne na podlahu, aby mohol prísť hocikto. Na jednej strane je to riziko, pretože sa k nám pridávajú aj ľudia, ktorí nemajú osobnú skúsenosť s Ježišom ani základy duchovného života, len sa cítili sami a potrebovali ľudí okolo seba,“ pokračuje Belejová.

Podľa nej je náročné viesť pastoráciu širokého spektra ľudí, ktorí nie sú na rovnakej duchovnej úrovni. Preto majú v spoločenstve osobitný tím, ktorý poskytuje členom starostlivosť. „Vedúci skupiniek musia dobre poznať ľudí v stretku a vyučovať ich o tom, čo práve potrebujú počuť. Pre nových organizujeme tiež rôzne formačné stretnutia alebo kerygmatický kurz Reštart s Bohom.“

Zároveň je výzvou nastaviť fungovanie a pastoráciu spoločenstva tak, aby sa duchovne nasýtili rôzne generácie, slobodní či rodiny s deťmi. Prešli podobnými zmenami ako iné spoločenstvá, keďže zo študentov sa po rokoch stali rodičia s inými možnosťami a potrebami. Preto formáciu často prispôsobujú a menia.

„Potrebovali sme zmeniť celý formát a fungovanie, rozdelili sme stretká pre slobodných a rodiny. Máme aj skupinky tínedžerov, ktorí potrebujú zasa niečo iné. Aj teraz po rokoch znovu hľadáme spôsob, ako ľudí formovať, ale zároveň to neškatuľkovať do jedného formátu, lebo vieme, že škála ľudí, ktorí sú dnes v spoločenstve, je príliš široká na to, aby sme jedným spôsobom zasiahli všetkých naraz,“ ozrejmila Belejová.

Spoločenstvo Martindom je súčasťou služby CHARIS a tiež Európskej siete spoločenstiev (ENC). V kancelárii spoločenstva pracuje trinásť členov, no len časť z nich na plný úväzok. Jedným z lídrov Spoločenstva Martindom bol aj súčasný premiér Eduard Heger, ktorý sa s rodinou ďalej zúčastňuje na živote spoločenstva.

Dvadsaťročná pozitívna skúsenosť biskupa

Od roku 2004 je ich duchovným pastierom Jozef Haľko, ktorý sa v priebehu rokov stal biskupom. „Pamätám si, že sme boli na výjazde, keď nám prišiel dekrét, že nám vtedajší arcibiskup pridelil kaplána Haľka, aby bol naším formátorom a staral sa o nás. To bol pre nás výrazný krok, veľmi nás to posunulo. Biskup Haľko nedávno na jednom fóre v diskusii, v ktorej sa niekto ohradil proti spoločenstvám, povedal, že on má s nami dvadsaťročnú pozitívnu skúsenosť,“ hovorí líder Mário Tomášik.

Foto: Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina.

Za ovocie, ktoré spoločenstvo za tridsať rokov fungovania prinieslo, Tomášik považuje kňazské a rehoľné povolania a mnoho manželstiev, ktoré vzišli zo spoločenstva.

„Nie je to len naša zásluha, ale ovocím je aj to, že cirkev na Slovensku postupne zistila, aké sú spoločenstvá prospešné a stali sa jej bežnou súčasťou. Boli to mnohé roky mravčej práce, kým si ľudia uvedomili, že mať spoločenstvo je dobré. Som rád, že ľudia nežijú vieru sami, ale je bežnou vecou, že sa neboja za seba navzájom modliť alebo poprosiť o modlitbu. Verím, že naším prínosom je tiež, že s evanjelizáciou sa dnes bežne stretneme na ulici,“ hovorí Tomášik.

Podľa Martiny Belejovej vďaka ich službe na víkendovkách alebo konferenciách vzniklo viacero dnešných veľkých spoločenstiev. „V mnohých veciach sme boli takí pionieri, rozbiehači. Čo sme začali robiť, postupne prevzali iní a robia to dnes lepšie. Či už to bolo zakladanie skupiniek, rozbehnutie evanjelizácie, nového formátu modlitebných stretnutí chvál s prednáškou, ktoré sa dnes bežne konajú v rôznych mestách, alebo iné veci,“ ozrejmila.

Ako hovorí, v spoločenstve našla nový rozmer života v stabilite, naučila sa veľa vecí, od nažívania s inými kresťanmi po praktické zručnosti.

„Doteraz je to môj pevný základ. U nás v spoločenstve hovoríme, že osamelí jazdci končia v pasci. Myslím, že to vystihuje dôvod, prečo je potrebné mať spoločenstvo. Duchovný život sa nedá žiť osamelo, potrebujeme niekoho, kto nás bude držať a zároveň nám dá priestor rozvíjať sa,“ uzatvára Belejová.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.