Pápež Ján Pavol II. v encyklike Redemptoris missio napísal, že „spoločenstvá sú znamením života cirkvi, pomocou pri hlásaní evanjelia a dobrým východiskom pre novú spoločnosť, ktorá je založená na ‚civilizácii lásky‘“.

V predchádzajúcich dieloch seriálu sme vám predstavili Spoločenstvo novej evanjelizácie a Spoločenstvo Marana Tha. Tentoraz prinášame svedectvo Gabriela Fidrika, ktorý spolu s ďalšími študentmi založil Spoločenstvo pri Katolíckej univerzite (KU) v Ružomberku v roku 2000.

Ako Gabriel Fidrik hovorí v rozhovore pre Svet kresťanstva, v tínedžerskom veku si prešiel rôznymi nástrahami mladíckeho života. Po skúsenosti so špiritizmom si uvedomil, že duchovný svet naozaj existuje a funguje. 

„Jedna kamarátka ma zasvätila do toho, ako funguje špiritistická tabuľka. Začali sme teda so spolužiakmi na stredoškolskom internáte vyvolávať duchov, trvalo to niekoľko mesiacov,“ spomína líder Spoločenstva pri KU. Našťastie však natrafili na kňaza, ktorý im vysvetlil, čo urobili, a začal sa im venovať. Bolo to v období, keď s kamarátmi hľadal zmysel života v rôznych filozofiách.

„Keď som raz šiel na intrák, mama mi dala malú knižku Litánie k Duchu Svätému a povedala, nech si aspoň toto každý večer pred spaním prečítam. Mal som knižku pod matracom a z času na čas som sa litánie pomodlil,“ rozpráva Fidrik.

„Až spätne som si uvedomil, že to bola jedna z mojich záchran, prečo sa nepriateľovi nepodarilo dokončiť svoj úmysel odviesť nás od správnej cesty. Ako mladí chalani sme to nevedeli rozlíšiť,“ vysvetľuje Fidrik.

Stretnutie s Kristom zažil v súkromí svojej izby

Po tejto skúsenosti začal vyhľadávať kresťanov a dopočul sa o Ježišovi. Večer pred spaním prosil Boha, aby zmenil jeho život. „Zobudil som sa okolo tretej na to, že niekto je v mojej izbe. Uvedomil som si, že je to Ježiš. Nič nehovoril, iba som cítil jeho prítomnosť. Videl som ho duchovným zrakom, nie fyzicky. Začal som veľmi plakať a pocítil som lásku k nemu,“ opisuje svoje stretnutie s Bohom.

To, čo zažil, v ňom spôsobilo zmenu života a obrátil sa. O svojej skúsenosti začal hovoriť v starých partiách, kam dovtedy chodil. „Svedčil som chalanom, s ktorými sme chodili po krčmách, skúšali drogy a rôzne omamné látky alebo hrali v kapele. Niektorí sa začali meniť, obracať, uzdravovali sa duchovne aj fyzicky,“ spomína.

S čerstvým kresťanským zápalom nastúpil na štúdium na Katolícku univerzitu. Počas prvých dní natrafil na dvoch študentov, ktorým rozpovedal svoje svedectvo, modlil sa za nich a oni zažili krst v Duchu Svätom. Potom sa spojili s veriacimi študentkami, ktoré sa modlili za prebudenie na univerzite, a spoločenstvo začalo naberať prvé kontúry. 

Foto: archív Spoločenstva pri Katolíckej univerzite

„Za to, že vzniklo spoločenstvo, si nepripisujem žiadne zásluhy, Boh to mal premyslené. Boli tam modlitebníci, ktorí sa modlili za prípravu pôdy na univerzite aj za moje obrátenie. My sme len prijali pozvanie. Ktokoľvek by bol na univerzite v tom čase a prijal by pozvanie, mohol vytvoriť spoločenstvo,“ zdôraznil Fidrik. 

Na otázku, ako vnímali vznik charizmatického spoločenstva vyučujúci a cirkevné autority na univerzite, odpovedá, že reagovali s opatrnosťou a obavami.

„Keďže išlo o niečo nové, každý sa toho bál. V iných krajinách už podobné spoločenstvá fungovali dvadsať-tridsať rokov, no my sme k tomu prišli oneskorene vinou komunizmu. Niektorí kňazi aj veriaci mali problém s tým, že sa v kostole hralo na gitare alebo že sa v kostole tlieskalo, nehovoriac o tom, že by niekto dvíhal ruky pri modlitbe. To nám dovolili robiť iba v súkromí,“ spomína líder spoločenstva, ktoré patrí pod pápežom zriadenú službu CHARIS.

Ako ďalej vysvetľuje, prijať charizmatické prežívanie viery bolo na pôde Katolíckej univerzity náročnejšie, pretože na nej pôsobila teologická inteligencia Slovenska. „Boli tu rôzni vyučujúci, ktorí nemali skúsenosť s touto spiritualitou. No boli sme prekvapení, že sa našli aj takí, ktorí tomu rozumeli a chápali, že takéto prežívanie viery má svoje miesto v cirkvi,“ vysvetlil Fidrik, ktorý učil na univerzite počas doktorandského štúdia.

Vedúcim kňazom Univerzitného pastoračného centra bol v tom čase Jozef Žvanda, ktorý ich podporoval, vychádzal im v ústrety a na pastorácii univerzity s ním spolupracujú dodnes. 

Po dvoch rokoch bol na pastoráciu univerzitného spoločenstva pridelený kňaz, ktorý sa mal starať o ich potreby a zároveň na nich dohliadal. „Spoločenstvo zastrešoval kaplán Róbert Slotka. Sme zaňho veľmi vďační. Bola to úžasná cesta s ním. Jeho láska, prijatie a pokora, to nás naozaj roky držalo,“ hovorí Fidrik s tým, že kňaza pred časom preložili do inej farnosti. Momentálne ich službu zastrešuje kňaz Ján Buc, ktorý je zároveň záväzným členom spoločenstva.

Nemať nablízku pomoc starých rodičov je obeta

Zo začiatku bola ich služba jednoduchá, stretávali sa na verejných modlitbách chvál s jednou gitarou. Postupne k modlitbám pridali formačné prednášky kňazov, misionárov a starších spíkrov. Časom formovali animátorov, ktorí sa venovali mladším študentom a pripravovali pre nich rôzne kurzy a duchovné obnovy.

„Až po skončení štúdia sa to celé preklopilo do formy, ako je dnes. Gro spoločenstva tvoria páry, ktoré sa rozhodli zostať po škole v Ružomberku, aby zostali pracovať na spoločnej vízii. Z malého študentského spoločenstva sa stalo spoločenstvo rodín, potom sme organizovali na národnej úrovni rôzne konferencie a dnes sme súčasťou európskej siete spoločenstiev ENC.“

Líder spoločenstva poukazuje na to, že zostať žiť v meste, kde je ťažké nájsť si prácu, a nemať nablízku rodinu, ktorá by im pomohla s deťmi, je veľká obeta. „Môžeme sa stretávať len v čase, keď deti spia, alebo chodí na stretnutie len jeden z páru. Je to náročné, ale som povzbudený, ako to členovia zvládajú. O to viac sme si bližší, keď si musíme poradiť a pomôcť sami navzájom,“ vysvetlil. 

Ich služba sa postupne rozrastala a v spolupráci so zahraničnými katolíckymi misionármi pomáhali na misiách v Indii, USA, Kazachstane aj vo Veľkej Británii. Cez pandémiu streamovali modlitby chvál a organizovali mesačný intenzívny kurz Dávid zameraný na objavenie osobného poslania, ktorý plánujú znova otvoriť.

Víziou alebo cieľom Spoločenstva pri KU je pripravovať jednotlivcov na službu v cirkvi podľa ich darov. „Naša vízia je inšpirovaná štvrtou kapitolou Listu Efezanom: ‚On ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela.‘ Túžime, aby ľudia odhalili svoje poslanie a aby z nich raz mohli byť zrelí služobníci,“ vysvetlil Fidrik.

Misionár z Malajzie Jude Antoine na konferencii. Foto: archív spoločenstva

V posledných mesiacoch spoločenstvo prešlo reštrukturalizáciou a zmenou fungovania. Spoločenstvo má svojich záväzných členov, ktorým zo záväzku vyplývajú isté povinnosti aj benefity, a nezáväzných, ktorí sa môžu zúčastňovať na živote spoločenstva, postupne ho spoznávajú a dozrieva v nich rozhodnutie, či doň vstúpia záväzne.

„Raz mesačne sa s nami zúčastnia na dni spoločenstva. Je to spoločné nedeľné dopoludnie so svätou omšou a s modlitbami. Ak chcú, začlenia sa do skupinky a neskôr sa môžu stať záväznými členmi.“

Záväzní členovia sa stretávajú okrem spoločnej nedele aj v sobotu na formácii. Dvakrát za mesiac plánujú fungovať v malých skupinách a majú aj zvlášť ženské a mužské stretnutia. Členovia slúžia v rôznych tímoch, či už chválovom, prorockom, alebo v tíme Alfa kurzy. Zapájajú sa aj do farských aktivít a služieb.

Do spoločenstva v súčasnosti patrí okolo sto ľudí vrátane detí a sympatizantov zo zahraničia. Za spoločenstvo sú zodpovední traja lídri. 

„Ak sme chceli rozširovať službu, mať čas na ľudí, nedalo sa to robiť popri práci. S Michalom Lonckom sme osobne prežili, že nás Boh volá do služby na plný úväzok. Preto sme hľadali financie z rôznych zdrojov a naše spoločenstvo sa rozhodlo podporiť nás. Slúžime nielen v spoločenstve, ale aj na celoslovenskej úrovni a v európskych platformách,“ vysvetlil Fidrik.

Krízou prechádzajú aj stabilné spoločenstvá

Dôvodom, prečo sa po 22 rokoch rozhodli zmeniť vnútorné nastavenie, boli odlišné predstavy o zameraní či spôsobe fungovania spoločenstva. 

„Za dvadsaťdva rokov existencie spoločenstvo nebolo v takej situácii ako teraz. Uvažovali sme, či vôbec ďalej pokračovať alebo začať niečo nové. V posledných rokoch sme niektorí prežívali vyhorenosť, frustráciu, nepochopenie. Všetko umocnila pandémia, ktorá nám znemožňovala byť spolu. Potrebovali sme zmenu a znovu sa nadýchnuť,“ priznáva líder Spoločenstva pri KU Gabriel Fidrik.

Podľa neho ide o bežnú vec, ktorá do spoločenstiev po rokoch prichádza, pretože rokmi sa mení nielen prežívanie viery každého člena, ale aj jeho životné okolnosti a priority. 

„Premenou mladých ľudí na rodiny sa menia priority. Byť v spoločenstve znamená aj istý tlak na službu. Mnohí, keď sa stanú rodičmi, cítia tento tlak a prehodnocujú, či majú v spoločenstve naďalej zostať,“ hodnotí otec dvoch detí.

Ako ďalej vysvetľuje, nezapájať sa dočasne do služby, pretože má niekto práve malé deti, ťažkú prácu alebo vyhorel, by nemal byť dôvod na odchod. „Potrebné je zostať srdcom v nastavení, že toto spoločenstvo je moja duchovná rodina, a keď raz Boh vytvorí priestor a bude to možné, opäť sa zapojím do služby a ohlasovania evanjelia,“ vysvetlil vedúci spoločenstva.

Líder Spoločenstva pri Katolíckej univerzite Gabriel Fidrik. Foto: archív spoločenstva

Podobnými situáciami podľa neho prechádzajú viaceré stabilné spoločenstvá s dlhoročným fungovaním. „To, čím prechádzame, je vlna, ktorá ide celým Slovenskom. Útoky na jednotu, konflikty, individualizmus je tak strašne silno zakorenený v spoločnosti, že to môže spôsobovať veľké rozdelenie aj v spoločenstvách. Rôzni lídri na Slovensku narážajú na určitú nespokojnosť svojich členov,“ konštatuje.

Podľa Gabriela Fidrika je potrebné, aby sa spoločenstvá neuzatvárali do seba, zamerali sa viac na službu iným, ohlasovanie Božieho kráľovstva a hľadali nový zápal pre evanjelizáciu. 

„Ježiš povedal apoštolom, choďte a čiňte mi učeníkov. To je tiež cieľ spoločenstiev, ohlasovať evanjelium všetkým ľuďom, mladým, starým, chudobným, aby sme hlásali, že sa priblížilo Božie kráľovstvo, no my stále riešime svoje problémy, robíme si super duchovné prednášky, očakávame od spoločenstiev, že budú v prvom rade slúžiť nám samým, alebo sa chválime darmi a veľkými službami,“ kritizuje do vlastných radov.

Spoločenstvo je miesto, kde možno odhaliť svoje slabosti

Vedúci spoločenstva si myslí, že v dnešnej dobe je oveľa jednoduchšie verejne evanjelizovať, ako keď sami začínali. 

„Kedysi sme nemohli verejne prežívať svoju charizmatickú spiritualitu, no dnes pápež František hovorí, že je našou povinnosťou sprostredkovať bratom a sestrám v cirkvi krst v Duchu Svätom. Tým, že spoločenstvá roky fungujú v nejakých štruktúrach, vieme ľudí niekam pozvať, ukázať im, ako sa zaradiť, a previesť ich cestou učeníka,“ zamýšľa sa.

Laický líder dodáva, že napriek všetkému má život v spoločenstve neoceniteľnú hodnotu, pretože v ňom našiel duchovnú rodinu. 

„Zažívam tu bratstvo, otvorenosť a možnosť byť vykázateľný. Je to miesto, kde môžem odhaliť svoje chyby a slabosti. Kde inde ako v spoločenstve by som zažil prijatie aj napriek svojim slabostiam a chybám? Zároveň ma povzbudzuje, ako žijú vieru ostatní členovia. Ako samorast by som to nezažil,“ uzavrel.