Kresťan a almužna Dávať peniaze ľuďom na ulici nie je vždy správne, almužnou je aj čas a záujem

Všetci to poznáme. Vyjdeme v meste z kostola a pred dverami stoja ženy s deťmi alebo aj muži s natiahnutou rukou, prosebným pohľadom či nejakou tabuľkou a žobrú peniaze. Mnohí ešte na nás vyjdú s peknými kresťanskými frázami, aby zabrnkali na citlivú strunu a vyvolali v nás súcit a výčitky, ak im nič nedáme.

Niektorí majú na žobranie itinerár

Riaditeľ Nitrianskej diecéznej charity Juraj Barát hovorí, že existujú žobráci, ktorí majú vypracovaný itinerár, kde je viacero kostolov, fár a seminár pohromade a takto si to počas dňa poobchádzajú. „Vedia, že keď brnknú na kresťanské city, vždy je z toho niečo.“

Riaditeľ organizácie Depaul Slovensko, ktorá pracuje v Bratislave s ľuďmi na ulici, hovorí, že neexistuje jednotná rada na to, či dať niekomu peniaze alebo nie.

Na ulici sú viaceré skupiny žobrákov, nájdeme medzi nimi ľudí, ktorí žobrú, aby si kúpili najmä alkohol. Pracovník Spišskej katolíckej charity Anton Frič je zásadne proti, aby sme dávali niekomu peniaze na alkohol. Poukazuje na to, že alkohol len spôsobuje problémy a sám nikomu na ulici peniaze nikdy nedáva. „Radšej sa im snažím pomôcť tak, že im kúpim polievku alebo niečo iné,“ hovorí Frič.

Jozef Kákoš upozorňuje, že alkoholizmus je forma závislosti a pre takéhoto človeka predstavuje prioritu zohnať si alkohol za každú cenu. Ak chceme týmto ľuďom pomáhať, musíme prijať, že sú závislí. Šéf nitrianskej charity dodáva, že mnohí sa k závislosti od alkoholu dostali práve na ulici. Takto sa zohrievajú, zaháňajú smútok a depresiu.

Čítajte tiež

Kňaz Peter Gombita Netušil som, že bohatstvo nás tak zmení. Už aj ja sa správam ináč

Pavol Hudák

Rozhovor so zakladateľom Oázy v Bernátovciach, autorom dramatizovaných krížových ciest v Prešove, bežcom a kňazom Petrom Gombitom.

Ďalšou skupinou sú takí, ktorým žobranie už vyhovuje, v živote sa nikde neposúvajú a zvykli si na tento model fungovania. A tiež nájdeme žobrákov, ktorí sú súčasťou organizovaných gangov a to, čo vyzbierajú, im niekto zoberie.

Pracovníci charity sa zhodujú, že dať pár drobných niekomu na ulici nemusí byť vždy zlé, ale rieši to len krátkodobý problém človeka, ktorý žobre. Vhodnejšie je podporiť organizácie, ktoré ľuďom v núdzi pomáhajú systematicky.

Dať teda niekomu peniaze alebo ho posunúť na charitu? „Obe možnosti sú prijateľné, preferovaná možnosť je posunúť človeka na charitu. On vám veľmi často povie, prečo tam nechce ísť. Na charite však sociálni pracovníci vedia vyhodnotiť situáciu a vedia riešiť koreň problému. Často sa ukáže, že ľuďom pomôžeme zásadnejšie ako len existenčnou pomocou na ulici,“ vysvetľuje Barát.

Mnohí podľa neho na ulici žobrú, lebo ako je napísané v Biblii: „Nikto si nás nenajal,“ nikto im neponúkol inú možnosť. Podľa Baráta aj Kákoša nie je ideálne, ak niekto celé roky žobre na ulici a nikde sa neposúva. Niekedy to však chce čas. Nie každý to totiž chce a dokáže.

„Niekedy môže byť ľahšie niekomu dať dve-tri eurá ako dve-tri minúty svojho času.“Zdieľať

Niektorí sú na žobranie zvyknutí a idú touto cestou. „Nechcem tým povedať, že sú to špekulanti. Sú chudobní a potrebujú pomoc, ale inú než priamo finančnú v podobe pár drobných. Neznamená to, že niekoho občas nepodporím, ale nechcem, aby to bolo návykové. Potrebujeme sa naučiť dávať, ale potrebujeme sa aj naučiť rozlišovať, o čom táto celá ,hra‘ je,“ dodáva Barát.

Ak predsa len chceme niekomu pomôcť priamo na ulici, je teda potrebné rozlišovať. „Zlaté pravidlo je, že pokiaľ si človek nie je istý, akým spôsobom budú peniaze využité, lepšie je darovať peniaze niekomu, koho poznám alebo ho pravidelne stretávam a viem o ňom viac,“ zdôraznil riaditeľ Depaul Slovensko.

Čas a záujem sú viac ako pár drobných

Niektorí kresťania argumentujú tým, že v chudobných máme vidieť Krista, čo nám pripomína aj pápež František. Jozef Kákoš si na margo toho kladie otázku, že ak by sme stretli Krista, či by sme mu tiež hodili len pár drobných?

„Asi by sme mali snahu prísť a porozprávať sa s ním, niečo sa ho spýtať a zaujímať sa. Ak sa na to pozeráme očami Ježiša, pomoc by nemala byť len o jednorazovom darovaní nejakej čiastky peňazí,“ hovorí riaditeľ organizácie, ktorá patrí do vincentskej rodiny na Slovensku.

Niekedy môže byť ľahšie niekomu dať dve-tri eurá ako dve-tri minúty času. Dôležité je sa s ľuďmi na ulici porozprávať, opýtať sa ich, ako sa majú, čo potrebujú. Možno práve tých, ktorých pravidelne niekde stretávame. Ľudia na ulici trpia prehliadaním a okoloidúci ich majú tendenciu obchádzať bez toho, aby im venovali čo i len pohľad.

Pozornosťou môžeme dať najavo, že v danej osobe vidíme človeka, aj keď mu nedáme peniaze. Keď sme ochotní venovať čas a pár slov, zvlášť, ak to je pravidelné, je to niečo, čo tým ľuďom dáva hodnotu. Nevylučuje sa to s inou formou pomoci.

A práve osobný rozhovor môže byť aj prostriedkom na rozlišovanie, kto našu pomoc naozaj potrebuje. Riaditeľ nitrianskej charity Juraj Barát hovorí, že často ľudia, ktorí si na žobranie zvykli, pri pokuse o rozhovor sa otočia a idú radšej tam, kde môžu získať ďalšie peniaze.

V uliciach miest neraz vidíme žobrať aj deti. Oslovení charitatívni pracovníci nemajú jednoznačnú odpoveď, ako sa vtedy zachovať. Zhodujú sa však, že sú za tým organizované skupiny alebo niekto dospelý, kto deti zneužíva a peniaze, ktoré vyžobrú, im zoberie.

„Ak deti žobrú, peniaze im určite nedávať, skončí to vo vrecku gangov,“ vraví Anton Frič. S tým súhlasí aj Juraj Barát. Hovorí, že vždy sa dá vtedy niekto vypozorovať, komu deti almužnu odovzdávajú.

Ak sa už teda rozhodneme dať niekomu na ulici pár drobných, neurobíme nič zlé. Na druhej strane, nemusíme mať ani výčitky, ak niekomu almužnu odmietneme. Pri tejto problematike si treba uvedomiť, že niektorí ľudia majú dobre premyslenú taktiku a idú na získanie peňazí veľmi rafinovane a snažia sa v nás vzbudiť emócie.

Niekedy urobíme viac, ak niekomu venujeme pár slov, vypočujeme ho alebo ho nasmerujeme na pomoc.

Pomáhať najchudobnejším však môžeme najsystematickejšie podporou charitatívnych organizácií.