Pápež Benedikt XVI. bol človek veľkého intelektu a hlbokej viery, ktorý viac ako sedem dekád zasahoval do života Katolíckej cirkvi. Pre mňa je jeho odchod o to intenzívnejší, že mi jeho texty a život boli niekoľko rokov každodennou realitou. No napriek tomu, že som „s ním“ strávil roky, neprečítal som všetky jeho texty.

Jeho intelektuálna cesta sa totiž začína už na začiatku 50. rokov, keď obhájil svoju dizertačnú prácu o svätom Augustínovi, a končí sa v roku 2020, keď prispel krátkou esejou Katolícke kňazstvo do útlej knižky Z hĺbky srdca napísanej spolu s kardinálom Robertom Sarahom.

Týchto úctyhodných 70 rokov myslenia a uvažovania jedného muža o veľkých otázkach viery a zmyslu života, ako aj o výzvach, ktoré prinášali nové ideológie či nové technologické možnosti sveta, výrazne poznačilo smerovanie a fungovanie Katolíckej cirkvi po Druhom vatikánskom koncile a tým aj dianie vo svete mimo nej.

Vďaka prenikavej analýze stavu cirkvi na začiatku 60. rokov, ktorú ocenil samotný pápež svätý Ján XXIII., si ho významný kolínsky arcibiskup, kardinál Joseph Frings zobral za svojho osobného poradcu na Druhý vatikánsky koncil (1962 – 1965).

Na koncile, ktorý bol zásadnou udalosťou cirkvi 20. storočia, ovplyvnil tento ešte iba 35-ročný mladý teológ viacero textov. Azda najzásadnejší bol jeho vplyv na krátku, ale pre teologické bádanie zásadnú konštitúciu Dei verbum o Božom zjavení. Tu zúročil poznatky zo svojej habilitačnej práce o chápaní zjavenia a tradície v diele svätého Bonaventúru.

Jeho ďalším veľkým intelektuálnym počinom bol Úvod do kresťanstva z roku 1967. Je až fascinujúce, ako trefne dokázal tento ešte mladý kňaz opísať hlboké existenčné otázky v živote kresťana (aj nekresťana) a následne ponúknuť svieži pohľad na kresťanské odpovede.

Tento rýchly a úspešný vstup do akademického sveta, ako aj sveta vrcholovej cirkevnej politiky ovplyvnil jeho ďalší život a smerovanie. Od konca koncilu pôsobil už iba približne 12 rokov na významných nemeckých univerzitách (Münster, Tübingen, Regensburg), no svojej lásky k teologickému skúmaniu a písaniu sa úplne nevzdal ani vtedy, keď sa v roku 1981 stal prefektom Kongregácie pre náuku viery.

To bola podmienka, ktorú povedal Jánovi Pavlovi II., keď tento post nakoniec prijal. Tak platí, že kto študuje dielo a myslenie Josepha Ratzingera, poznáva aj modus vivendi Katolíckej cirkvi, a to nielen od roku 2005, keď sa stal 265. pápežom, ale v podstate celé jej pokoncilové obdobie. Jeho texty vstupovali priamo do kontroverzných debát daného momentu a neraz samy viedli ku kontroverzii, najmä v jeho milovanom Nemecku.

„Ratzinger poznal svoju tradíciu a bol si vedomý svojej identity, no zároveň hľadal kreatívne spôsoby jej verného interpretovania pre súčasnosť.“ Zdieľať

Ak by som mal zhrnúť ústrednú ideu, ktorá motivovala jeho myslenie aj konanie, či už ako teológa, alebo ako osobu, ktorá mala roky priamu zodpovednosť za smerovanie Katolíckej cirkvi, povedal by som toto:

Ratzinger sa usiloval ukázať veriacim v cirkvi aj celému svetu, že plnohodnotný život na zemi človek nemôže dosiahnuť bez živej a žitej viery v Ježiša Krista, ako nám bola zjavená vo Svätom písme a ako nám je ohlasovaná a vysvetľovaná tradíciou Katolíckej cirkvi.

Táto viera v sebe nesie pravdu, ktorá je plne v súlade s rozumom a ktorá má schopnosť dať človeku zmysel života – ukázať mu jeho krásu a hĺbku. Pozemský úspech, sláva ani materiálne blaho na konci dňa nevedú k naplnenému životu. Zmysel, ktorý človeka nesie ťažkosťami a bolesťami jeho pozemského putovania, si človek nevie dať sám, ale môže ho iba prijať ako niečo dané, čo ho predchádza. 

Na spôsob, ako sa Ratzingerovi toto posolstvo darilo realizovať v pozícii prefekta či pápeža Benedikta XVI., majú rôzni ľudia rôzne názory. Človek na takejto pozícii dostáva kritiku sprava i zľava.

Pre niektorých bol „pancierový kardinál“ či „rotvajler“ neprístupný dialógu so súčasným svetom a novým myšlienkam; pre iných bol, naopak, príliš tolerantnou a nečinnou autoritou zoči-voči katolíckym teológom, ktorí verejne a vzdorovito odmietali učenie cirkvi.

Pravda bude niekde uprostred týchto dvoch extrémov. Ratzinger poznal svoju tradíciu a bol si vedomý svojej identity, no zároveň hľadal kreatívne spôsoby jej verného interpretovania pre súčasnosť.

Myslím, že každý, kto sa trochu ponorí do myslenia a skutkov tohto veľkého muža, môže nájsť veľa inšpiratívneho pre svoj každodenný život. Pápež Benedikt XVI. bol človekom, ktorý sa podľa vzoru svojich intelektuálnych otcov svätého Augustína a svätého Bonaventúru usiloval byť pokorným pracovníkom v Pánovej vinici, uvedomujúc si svoje limity.

„Som ako ťažné zviera pred tebou, pre teba a práve tým som pri tebe.“ V týchto slovách svätého Augustína videl Ratzinger definíciu svojho poslania a tieto slová zostávajú inšpiráciou pre každého človeka v cirkvi aj mimo nej. 

Autor je riaditeľ vysokoškolského programu Kolégia Antona Neuwirtha. V roku 2021 obhájil dizertačnú prácu o teologických pohľadoch Josepha Ratzingera na vzťah medzi vierou a kultúrou na Katolíckej univerzite v Leuvene v Belgicku.