Joseph Ratzinger – Benedikt XVI. bol veľkým darom Božím pre cirkev a svet. Jedinečným spôsobom dokázal zosúladiť hlboké intelektuálne poznanie s duchovným preniknutím problému, inak povedané, integrálne spojiť fides et ratio, vieru a rozum, a tak preniknúť k podstate vecí, porozumieť komplexným javom a predvídať ich ďalší vývoj.

Kľúčovým slovom jeho teologického myslenia i pontifikátu bola pravda. Tento pojem bol už v jeho arcibiskupskom hesle a v názve dvoch kľúčových encyklík.

Zatiaľ čo v dnešnom sekularizovanom svete dominuje diktát relativizmu, presadzovaný politickou mocou prostredníctvom všadeprítomnej mediálnej ofenzívy i donucovacími prostriedkami, Ratzinger nikdy neprestal hlásať, že objektívna, od ľudskej ľubovôle nezávislá pravda existuje a človek ju prirodzene hľadá.

Nestačí teda, keď budeme s odvolaním na domnelú kresťanskú lásku „slušní“, keď budeme „diskutovať“ a „tolerovať sa“, pretože ani kresťanská láska nie je ničím, ak nie je zakorenená v pravde, a kresťanská tolerancia toleruje hriešnika, ale nie jeho omyl a hriech.

Ako katolíci máme morálny záväzok voči pravde, ktorá je iba jedna a nie je „uprostred“, ako nám to dnes lacno ponúka politická korektnosť, ale je tam, kde je, a ako kresťania máme morálnu povinnosť ju hľadať a hlásať, opportune importune, teda aj keď to vyvolá odpor.

Neľútostne poukazoval na krízu v cirkvi

Počas krížovej cesty v Koloseu na Veľký piatok 2005, teda krátko pred smrťou pápeža Jána Pavla II., vyslovil kardinál Joseph Ratzinger tvrdé slová na adresu krízy v cirkvi: „Ako málo je viery v toľkých teóriách, koľko je prázdnych slov! Koľko špiny je v cirkvi, a práve aj medzi tými, ktorí by v kňazstve mali patriť jemu (to jest Ježišovi).“

Ako pápež Benedikt XVI. potom neľútostne poukazoval na krízu v cirkvi, na „pýchu a sebastrednosť“, obzvlášť medzi tými, ktorí by jej [cirkvi] ako kňazi mali úplne patriť!“, na nedostatok viery. Cirkev prirovnal k lodičke, ktorá sa zmieta medzi ideologickými prúdeniami, „do ktorej tečie voda zo všetkých strán“, v ktorej je priveľa ľudského a primálo božského.

Ratzingerove zásady a idey provokovali obrovský odpor laicistického, proti cirkvi zaujatého sveta. Zdieľať

Varoval cirkev i teológiu, aby neredukovali Ježišovo posolstvo na neurčité hodnoty splývajúce so všeobecnými bezobsažnými heslami politického moralizmu ako slušnosť, tolerancia, ochrana stvorenstva, mier..., uprostred ktorých sa však zabúda na Boha, bez ktorého sa stávajú prázdnymi a zneužiteľnými.

Pápež Benedikt bol presvedčený, že cirkev a teológia už premárnili veľa času v podružných zápasoch o detaily a stratili z očí veci podstatné. Cirkev sa nesmie nechať degradovať na lacného spoločenského moralizátora ani na inštitúciu sociálnej pomoci, ale musí sa stať opäť sama sebou, vrátiť sa k najvlastnejšej úlohe hlásať Božie slovo a Božie kráľovstvo a každý jej kňaz má byť alter Christus, „druhým Kristom“, ktorý v mene Kristovej pravdy nemá strach ani pred Kalváriou.

Integrálny ľudský rozvoj nie je možný bez Boha

Hoci Benedikt XVI. napísal iba jednu explicitne sociálnu encykliku, ktorá vyšla niekoľko mesiacov po vypuknutí veľkej finančnej krízy roku 2008, dal v nej svetu jasné posolstvo: integrálny ľudský rozvoj nie je možné dosiahnuť bez Boha.

Marxizmus aj liberalizmus – obe ideológie i systémy považoval za veľmi príbuzné, pretože sú postavené na rovnakom materializme bez Boha – sa usilovali dosiahnuť rozvoj čisto ekonomickými, materiálnymi prostriedkami, tie však nielenže nestačia, ale bez Boha sa stávajú odľudštenými a kontraproduktívnymi.

Keď odstránime morálny princíp, ekonómiu zredukujeme na princíp zisku a jej fungovanie na trhový mechanizmus, stane sa človeku nepriateľským deštruktívnym nástrojom, neschopným zabezpečiť integrálny materiálno-duchovný rozvoj človeka a spoločné dobro národa a štátu.

Aj ekonómia potrebuje ideu nezištného daru, solidarity, práce z lásky a oddanosti, práca je „slušná“ iba vtedy, keď si ju človek volí dobrovoľne, príjem je „slušný“ vtedy, keď dovoľuje uživiť rodinu a poskytnúť vzdelanie a výchovu deťom, požívať úctu v spoločnosti, nechať zaznieť svoj hlas vo verejnom priestore, mať dôstojnú perspektívu na čas dôchodku.

Spoločnosť v slobode a spravodlivosti nie je možná bez evanjelia, naozaj ľudský rozvoj je možný iba vtedy, keď sa dotýka všetkých ľudí a celého človeka, v jeho materiálnej aj duchovnej dimenzii.

Vyprázdnená Európa

Ratzinger bol presvedčený, že európska „civilizácia techniky a obchodu, ktorá sa víťazne šíri po celom svete“, je v skutočnosti už „kultúra posteurópska, zrodená zo zániku starých európskych kultúr“.

Európa je vyprázdnená zvnútra, paralyzovaná nevôľou žiť, odmietaním budúcnosti, prejavujúcim sa odmietaním detí a „patologickou“ nenávisťou k sebe samej. Otvára sa cudzím hodnotám, ale nemiluje seba samu, vo svojich dejinách vidí iba všetko zavrhnutiahodné a deštrukčné, chválitebne trestá zneuctenie viery Izraela či islamu, ale vlastné kresťanstvo ponúka za korisť útokom a podporuje multikulturalitu, ktorá je v skutočnosti iba popretím vlastného a posvätného.

Anketa o zosnulom emeritnom pápežovi Kým bol pre cirkev a svet pápež Benedikt XVI.?

Postoj

Odpovedajú Stanislav Zvolenský, Cyril Vasiľ, František Mikloško, Juraj Vittek, Martin Luterán a ďalší.

Odumieranie Európy sa prejavuje aj demografickým a etnickým úpadkom, ktorý nemôžu zvrátiť „transplantáty, ktoré ničia jej identitu“.

„Európa potrebuje – isto kriticky a pokorne – prijať samu seba, ak chce naozaj prežiť.“ Európske štáty, ktoré sa riadia iba pragmatizmom skupinových záujmov bez etickej fundácie v hodnotách, ktoré ich presahujú, sa tak postupným odumieraním kresťanského hodnotového povedomia stávajú „bandou zbojníkov“ a demokracia, zredukovaná na aritmetiku väčšiny a kompromisu, najhoršou totalitou, v ktorej nevládne ľud, ale nová vládnuca trieda tých, ktorí disponujú vedomosťami a prostriedkami, a tak rozhodujú o osudoch ostatných ľudí, znela Ratzingerova diagnóza.

Ratzingerove zásady a idey provokovali obrovský odpor laicistického, proti cirkvi zaujatého sveta. Kým jeho predchodca Ján Pavol II. minimálne v prvej časti svojho pontifikátu mohol vďaka zápasu proti komunizmu počítať s istou podporou svetskej spoločnosti, Benedikt mal sebadeštruktívnu „novú spoločnosť“, zrodenú z kultúrnej revolúcie rokov šesťdesiatych a liberalisticko-neomarxistickej transformácie rokov deväťdesiatych proti sebe, ba bol priam terčom koncentrovanej nenávisti laicistických síl, takže jeho pontifikát bol v mnohých aspektoch pontifikátom tichého mučeníctva.

Ani po abdikácii neprestal emeritný pápež v cirkvi a vo svete pôsobiť. Nie verejným, ale hlboko duchovným spôsobom, silou modlitby a duchovnej pomoci, o ktorej rozsahu sa môžeme iba domnievať, ktorá však bude Európe a svetu, nachádzajúcemu sa na prahu dramatických kríz a zmien, veľmi chýbať.