Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
12. august 2022

„Voni si myslej, že jsou národ!“

Dlhé ostne čechoslovakizmu zasahovali aj Jozefa Tomka v Ríme

Praha videla v slovenskom kardinálovi v exile, ktorý sa hlásil k svojej identite, dvojitého nepriateľa: ideologického i politického.

Dlhé ostne čechoslovakizmu zasahovali aj Jozefa Tomka v Ríme

Jozef Tomko v priateľskom objatí s pápežom Jánom Pavlom II. krátko po biskupskej vysviacke v septembri 1979. Zdroj: Archív PSÚSCM Rím

Keď v roku 1976 pápež Pavol VI. povýšil ostrihomského arcibiskupa Lászlóa Lékaia na kardinála, vyslala budapeštianska vláda do Ríma, napriek železnej opone a ideologickým bariéram, vysokokarátovú štátnu delegáciu a v budove Maďarskej akadémie na Via Giulia 1 zorganizovala veľkolepú diplomatickú recepciu.

Bol to kardinál Lékai, ktorý o nejaký čas neskôr v budapeštianskom parlamente za prítomnosti najvyšších funkcionárov strany prevzal od amerického štátneho tajomníka Cyrusa Vanca prinavrátenú svätoštefanskú korunu.

Keď sa v októbri 1978 svet dozvedel, že kardináli zhromaždení v konkláve zvolili na Petrov stolec poľského kardinála, poľská komunistická delegácia, ktorá sa v tom čase nachádzala na pracovnej ceste v Bratislave a bývala v hoteli Devín, dlho do noci nadšene zapíjala správu poľskou vodkou. Ich stranícke vedenie vo Varšave reagovalo triezvejšie, ale nemenej vlastenecky: „Je to veľká udalosť pre poľský národ a mnoho komplikácií pre nás.“

Keď však pápež Ján Pavol II. o niekoľko mesiacov neskôr vymenoval slovenského kňaza žijúceho v Ríme Jozefa Tomka za arcibiskupa a v roku 1985 mu udelil kardinálsky klobúk, kreujúc tak prvého slovenského kuriálneho kardinála v dejinách, reagovala Praha iba zaťatým mlčaním a horúčkovitou spravodajskou aktivitou.

Písať o Tomkovi nesmeli ani bratislavské Katolícke noviny a o nejakej štátnej delegácii sa nikomu ani neprisnilo. Dôvod bol jednoduchý. Kým Poľsko či Maďarsko ako národné štáty dokázali napriek ideologickým bariéram aspoň do istej miery ticho vnímať udalosti očami spoločného vlasteneckého záujmu, Praha videla v slovenskom biskupovi či kardinálovi v exile, ktorý sa hlásil k svojej identite, iba dvojitého nepriateľa: ideologického i politického, ktorého samotná existencia potenciálne ohrozovala „československú jednotu“.

Nemenej trpké pre Tomka bolo, že časť tohto „československého“ myslenia prežívala i v časti exilového českého katolíckeho prostredia, ktoré síce zastávalo spolu so slovenským katolíckym exilom protikomunistický postoj, iba ťažko však prijímalo existenciu samostatnej slovenskej identity a jej prirodzené právo na život.

Prvý Slovák vo vedení Nepomucena

S touto trpkou skutočnosťou bol Tomko po prvýkrát konfrontovaný hneď na začiatku svojho dlhého rímskeho života ako bohoslovec v pápežskom kolégiu Nepomucenum, ktoré vzniklo v roku 1929 ako inštitúcia na formáciu bohoslovcov všetkých národností vtedajšieho Československa.

Pobyt v povojnovom Nepomucene nebol pre Slovákov ľahký. Mladí muži, ktorí prišli zo Slovenska v bezprostredne povojnových rokoch, sa všetci bez výnimky identifikovali s myšlienkou vlastného slovenského štátu a „československú“ atmosféru v kolégiu prijímali s ťažkým srdcom. Tým viac, že ich českí spolubratia, ktorí prežili predchádzajúce roky v úplne inej situácii, a českí predstavení, vychovaní v masarykovsko-benešovskom duchu „československého národa“, vnímali Slovákov iba ako „zradcov“ a „rozbíjačov štátu“ a prísne im zakazovali akékoľvek prejavy slovenskosti.

Jozef Tomko o týchto skúsenostiach, ktoré až do konca života vnímal ako bolestné, hovoril iba zriedka. V jednom zo spoločných rozhovorov v jeho rímskom byte však pisateľke týchto riadkov prezradil, že slovenskí bohoslovci 18. apríla 1947 vstúpili do hladovky, vyvolajúc obrovský odpor českých spolubratov, a on sám sa neskôr nechtiac stal svedkom konverzácie medzi vicerektorom kolégia Josefom Bezdíčkom (ktorý reálne riadil inštitúciu, pretože vtedajší formálny rektor – taliansky kňaz – do jej chodu nezasahoval) a špirituálom, v ktorom na margo Slovákov zazneli slová: „Voni si myslej, že jsou národ!“

Po získaní licenciátu z katolíckej teológie a kňazskej vysviacke v marci 1949 v Lateránskej bazilike pokračoval Tomko vo vyšších štúdiách na Lateránskom ateneu (dnes Pápežská lateránska univerzita) a v roku 1950 sa zároveň stal vicerektorom kolégia Nepomucenum a prvým Slovákom vo vedení kolégia od jeho vzniku.

Popri jeho osobných kňazských a ľudských kvalitách bola hlavnou príčinou povýšenia pragmatická skutočnosť, že americko-slovenské katolícke organizácie, ktoré prevzali úlohu financovať slovenských alumnistov kolégia, keď slovenskí biskupi v komunistickom štáte túto možnosť stratili, predovšetkým Združenie slovenských katolíkov, odmietli podporovať inštitúciu, ktorá sama seba považovala za českú („česká kolej“) a mala české vedenie.

Vďaka vrodenej schopnosti diplomacie, trpezlivého dialógu a vyrovnávania protivenstiev dokázal Tomko túto neľahkú úlohu úspešne zastávať pätnásť rokov. Funkcie sa vzdal v roku 1965, aby sa popri kuriálnej práci sústredil na budovanie Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda, kam sa aj presťahoval.

Jeho odchod z Nepomucena urýchlili aj rozhodnutia nového rektora kolégia, kňaza Pražskej arcidiecézy Františka Plannera, ktorý zakázal slovenským bohoslovcom akýkoľvek kontakt so slovenskými kňazmi v Ríme – nesmeli sa zúčastňovať ani na bohoslužbách v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda.

O týchto udalostiach svedčí aj list predsedu Združenia slovenských katolíkov v USA kanonika Jozefa S. Altanya prefektovi Kongregácie pre semináre a univerzity kardinálovi Giuseppemu Pizzardovi z 9. februára 1965, v ktorom sa písalo o „perturbing news“, znepokojujúcich správach, ktoré prišli do slovenského zámoria vzhľadom na skutočnosť, že nový rektor Msgr. František F. Planner „did not permit the students i.e. Slovak Seminarians to attend Slovak devotions or meetings“, teda nedovoľuje slovenským seminaristom navštevovať slovenské pobožnosti alebo stretnutia.

Averzia rektora Plannera proti slovenskej inštitúcii v Ríme mala svoju genézu. Koncom päťdesiatych rokov sa v slovensko-rímskom prostredí zrodila myšlienka založiť na rímskej pôde inštitúciu, ktorá by zastrešila slovenské náboženské a kultúrne aktivity vo Večnom meste i v celom katolíckom exile, akú Slováci bez vlastného štátu na rozdiel od iných národov v Ríme dovtedy nemali.

Pobyt v povojnovom Nepomucene nebol pre Slovákov ľahký. Mladí muži, ktorí prišli zo Slovenska v bezprostredne povojnových rokoch, sa všetci bez výnimky identifikovali s myšlienkou vlastného slovenského štátu a „československú“ atmosféru v kolégiu prijímali s ťažkým srdcom. Zdieľať

Ústav dostal do vienka štyri základné úlohy: prostredníctvom malého seminára a gymnázia mal duchovne a intelektuálne formovať budúcich kňazov a katolíckych vzdelancov, viesť duchovnú službu pre Slovákov v zahraničí, šíriť poznanie a vieru tlačeným slovenským slovom a stať sa duchovno-kultúrnym centrom Slovákov v Ríme a slovenských pútnikov prichádzajúcich do Večného mesta.

Tomko sa stal členom organizačného výboru na založenie ústavu a dušou úsilia získať potrebné finančné prostriedky. S týmto cieľom viackrát navštívil USA a Kanadu, kde pre myšlienku ústavu získal slovensko-americké katolícke inštitúcie a fraternalistické organizácie a vplyvné osobnosti slovensko-amerického života.

Predovšetkým však musel Tomko a spolu s ním neskorší prvý rektor ústavu Štefan Náhalka a ďalší slovenskí kňazi v Ríme čeliť tvrdému odporu, ktorý proti založeniu slovenskej inštitúcie kládli českí kňazi v Ríme najmä z okolia kolégia Nepomucena, ktorí videli v myšlienke slovenského ústavu nielen ohrozenie vlastnej inštitúcie, ale aj československej politickej a „národnej“ jednoty a využili všetky prostriedky, aby proti jej uskutočneniu intervenovali pri Svätej stolici, argumentujúc, že Slováci rozbíjajú najvyššou cirkevnou autoritou ustanovené rímske kolégium.

Takticky umne sformulovaná argumentácia, kontakty v úradníckom aparáte Rímskej kúrie a skutočnosť, že obvinenie prišlo v najcitlivejšom čase, keď sa Svätá stolica pokúšala nadviazať prvé nitky kontaktov neskoršej vatikánskej východnej politiky a usilovala sa preto odstrániť všetky zámienky, ktoré by z pražskej strany mohli viesť k odmietnutiu podávanej ruky, mali za následok, že sa českým intervenciám načas podarilo ovplyvniť prefektov niektorých kľúčových kongregácií.

Pre Tomka ako vicerektora Nepomucena bola situácia osobitne zložitá, ani na okamih však nezapochyboval o morálnom práve slovenských katolíkov na vlastnú inštitúciu a bol ochotný sa kedykoľvek vzdať svojho postu v nepomucenskom kolégiu. Hoci ústav získal cirkevné schválenie už začiatkom roku 1961, cirkevnopolitické a psychologické prekážky sa podarilo definitívne odstrániť až v roku 1962 aj za cenu založenia ústavu mimo hraníc Rímskej diecézy, na ktorom nástojila česká strana.

Úspech sa nakoniec dostavil vďaka trpezlivej a citlivej, ale odhodlanej diplomacii slovenských kňazov v Ríme, osobitne Náhalku a Tomka, podpore americko-slovenského biskupa Andreja Gregora Grutku, ktorého Svätá stolica poverila úlohou protektora ústavu, a najmä viacerých kuriálnych kardinálov, medzi nimi dekana kardinálskeho kolégia Eugena Tisseranta, dlhoročného sekretára Východnej kongregácie, ktorý dobre poznal slovanský svet, bol človekom veľkorysého srdca a zmyslu pre spravodlivosť a ústav s láskou prijal do svojej suburbikárnej diecézy Porto e Santa Rufina.

Slováci u pápeža

Pápež Ján XXIII., ktorý od svojich diplomatických rokov strávených v Bulharsku poznal slovanskú Európu a mal živú úctu k cyrilometodskej tradícii, prijal Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda s veľkou otvorenosťou a 13. mája 1963, už ťažko poznačený chorobou, ktorej o niekoľko dní neskôr podľahol, posvätil jeho základný kameň a pozdravil jeho zakladateľov a budúcich obyvateľov.

Malým tŕňom vo veľkej radosti bolo, že sa protivníkom ústavu podarilo dosiahnuť, že z pápežovho príhovoru zmizol z názvu ústavu prívlastok „slovenský“ a z apoštolského listu Magnifici eventus, venovaného cyrilometodskému jubileu, odsek, v ktorom pápež vyjadroval svoju radosť nad vznikom Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda.

Slovenskí kňazi žijúci v Ríme reagovali na túto skutočnosť dvoma listami adresovanými substitútovi Štátneho sekretariátu Angelovi Dell’Acquovi a slovanskému asistentovi Spoločnosti Ježišovej P. Antonovi Prešerenovi. Listy podpísali všetci slovenskí kňazi v Ríme, na prvom mieste Tomko a Náhalka.

Diplomaticky, ale jednoznačne v nich vyjadrili svoju bolesť spôsobenú nečakanou a politicky motivovanou intervenciou z českej strany a v umne sformulovanom elaboráte opätovne vysvetlili, že ústav sleduje ciele náboženského charakteru, teší sa podpore Slovákov v cudzine i na Slovensku a všetkých slovenských biskupov, ktorí sa smeli zúčastniť na Druhom vatikánskom koncile, bol riadne kánonicky erigovaný so súhlasom príslušných kuriálnych dikastérií a vybudovaný z prostriedkov čestne zozbieraných medzi Slovákmi v cudzine.

Inzercia

Ján XXIII. si evidentne aj sám uvedomoval rozličné tlaky, ktoré genézu ústavu sprevádzali, preto v snahe ubezpečiť Slovákov o svojej rovnakej láske k nim v príhovore 13. mája 1963 osobitne zdôraznil, že požehnanie základného kameňa je „takým istým blahoželaním, ako býva podobný úkon pri iných príležitostiach“.


Jozef Tomko v slovenskej spoločnosti na pôde Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Oproti Tomkovi sedí predseda Svetového kongresu Slovákov Štefan B. Roman. Zdroj: Archív PSÚSCM Rím

Po rokoch rozličných ťažkostí bola pre Slovákov mimoriadnou satisfakciou historická audiencia piatich stoviek slovenských pútnikov z rôznych končín sveta na čele s biskupom Grutkom u pápeža Pavla VI. v predvečer sviatku Sedembolestnej Panny Márie a posviacky kaplnky ústavu, ktorou vyvrcholili oslavy cyrilometodského jubilea roku 1963.

Po prvýkrát po tisícsto rokoch predstúpili Slováci v takom hojnom počte pod vlastným menom na osobitnej slávnostnej audiencii pred hlavu cirkvi, ktorá im adresovala najrozsiahlejší a najvýznamnejší prejav, akým sa pápeži dovtedy Slovákom prihovorili.

Pavol VI. – Giovanni Battista Montini, ktorý ako dlhoročný vysoký úradník Štátneho sekretariátu a zastupujúci štátny sekretár dôverne poznal slovenskú otázku a vážil si ťažko skúšaný slovenský národ – prejavil v onen deň v preplnenej Klementovej sieni Apoštolského paláca nielen veľkú lásku k Slovákom, ktorých privítal ako „jeden z najmilovanejších národov“, ale aj intímnu znalosť slovenských dejín, charakteru a duchovnosti.

V čase, keď Československá republika práve prijala epiteton „socialistická“, zo štátneho znaku odstránila slovenský dvojkríž a jej centralistický politicko-ideologický aparát vyvíjal nesmierne úsilie, aby zlikvidoval vedomie kresťanskej a národnej dimenzie slovenských dejín, a keď aj v cirkevnom prostredí pretrvávali národné egoizmy nepriateľské voči inštitucionálnej emancipácii Slovákov, boli vrúcne slová Pavla VI., v ktorých zdôraznil, že pevnú spoločnosť nemožno vybudovať bez dejinných základov, duchovného a myšlienkového dedičstva a národnej kultúry, na ktorých prirodzene spočíva, a jeho dojímavé záverečné gesto, keď sa sklonil, požehnal a pobozkal slovenskú zástavu, odvážnou odpoveďou na aktuálne výzvy.

Jozef Tomko nazval audienciu udalosťou v živote národa, ktorá „zapôsobí na storočia“ a dá národu vzpruhu rovnajúcu sa „ozajstnej revolučnej energii“.

Osobnosť, na ktorú si netrúfli

V nasledujúcich rokoch sa Tomko naplno venoval predovšetkým službe univerzálnej cirkvi a usilovnej práci, ktorou rozmieňal na drobné svoje Bohom dané nadanie, neobyčajné vzdelanie (tri doktoráty, početné cudzie jazyky) a široké kultúrne a intelektuálne horizonty a ktorá mu čoskoro priniesla aj prvé plody v podobe stále náročnejších a prestížnejších úloh, rešpektu a uznania (post vedúceho Doktrinálneho oddelenia Kongregácie pre náuku viery, tajomníka Medzinárodnej teologickej komisie, podsekretára Kongregácie pre biskupov a iné).

„Srdcom“ síce „vždy zostal na Slovensku“, ako neraz opakoval, a popri náročnej práci v Rímskej kúrii venoval mnoho energie a umu aj slovenským otázkam, osobitne zriadeniu slovenskej cirkevnej provincie a menovaniu slovenských biskupov, aj na tomto poli však v týchto rokoch väčšmi pôsobil v tichom úzadí cez kúriu, dobrozdaniami, analýzami a intervenciami na Štátnom sekretariáte a na kongregáciách, než v „prvej slovenskej línii“, na akej stál Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, slovenská redakcia Rádia Vatikán či biskup Pavol Hnilica.

Tak sa stalo, že keď pražský komunistický režim v sedemdesiatych rokoch otvorene vydieral Svätú stolicu a pokračovanie rokovaní vo vatikánskej východnej politike viazal na splnenie troch zásadných podmienok, ktorých cieľom bolo zlikvidovať alebo aspoň zásadne oslabiť slovenský exil, ktorý považoval za svojho najväčšieho nepriateľa, na diplomaticky pôsobiaceho vysokého kuriálneho úradníka Jozefa Tomka si netrúfol.

Tie podmienky boli: prelát Štefan Náhalka musí odísť z postu rektora Slovenského ústavu svätých Cyrila a Metoda, profesor Félix Litva sa musí vzdať funkcie viceprovinciála slovenských jezuitov v zahraničí a odísť z Ríma do zámoria a agilný biskup Pavol M. Hnilica, zakladateľ hnutia Pro fratribus, musí takisto opustiť Večné mesto a odísť kamsi ďaleko za veľkú mláku. (Prvé dve podmienky boli splnené, tretia nie, pretože biskup Hnilica Rím opustiť odmietol a pápež mu to nikdy neprikázal.) Aj Tomko však bol neustále sledovaný armádou československých spravodajcov a agentov a vedel to.

Jedným z najväčších medzníkov Tomkovho života sa stala voľba poľského kardinála Karola Wojtyłu za pápeža Jána Pavla II. Pápež a Tomko mali mnoho spoločného: od slovanského pôvodu spoza železnej opony a eminentného záujmu pomôcť prenasledovanej cirkvi cez duchovnú blízkosť k fenoménu „ľudového katolicizmu“, ako ho poznali z Poľska a Slovenska, citlivosť pre sociálnu náuku cirkvi a teologické pozície stredu až po lásku k horám.

V júli 1979, teda iba niekoľko mesiacov po nástupe na Petrov stolec, vymenoval pápež Tomka za titulárneho arcibiskupa duklianskeho a generálneho tajomníka Biskupskej synody. Menovanie bolo nepochybne prejavom úcty a dôvery k Tomkovej osobe, ale aj snahy vyjadriť podporu prenasledovanej Katolíckej cirkvi na Slovensku a lásku k slovenskému národu, ktorý sa bez vlastného štátu nachádzal v zložitejšej situácii než väčšina ostatných národov komunistického bloku.

Mimoriadnym prejavom pápežovej blízkosti bolo napokon rozhodnutie, že Tomka na sviatok Sedembolestnej Panny Márie, patrónky slovenského národa, a vo výročný deň posviacky Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme osobne vysvätí v Sixtínskej kaplnke. Zo Slovenska (Československa) nesmela prísť ani oficiálna delegácia, ani veriaci. Tomkov národ zastupovali stovky zahraničných Slovákov, ktorí sa poschádzali z celého nekomunistického sveta. 

Slovenský štát, ktorý neexistoval, symbolicky stelesňovala delegácia Svetového kongresu Slovákov na čele s predsedom Štefanom B. Romanom, ktorý priletel na vlastnom súkromnom lietadle a z ceremónie dal vyhotoviť osobitný film.

„Nemôžem prijať Prahu, keď nesmiem prijať Levoču“

S arcibiskupskou hodnosťou sa začala aj Tomkova raketová kuriálna kariéra. Stal sa generálnym tajomníkom Biskupskej synody a jedným z najbližších a najdôvernejších spolupracovníkov Jána Pavla II., ktorého sprevádzal pri najdôležitejších rozhodnutiach a udalostiach pontifikátu až po koniec životnej púte.

Medzi poľským pápežom a slovenským kardinálom sa vytvorila osobitná interakcia: pápež jeho prostredníctvom podporoval Slovákov v ich ťažkej situácii, kardinál vedno so slovenskými kňazmi v Ríme zase poskytovali svoju podporu pápežovi, ktorý sa v kúrii a v talianskom prostredí nestretal vždy iba s pochopením.

Symbolicky v jubilejnom svätometodskom roku 1985 pápež Tomka kreoval za prvého slovenského kuriálneho kardinála v dejinách a súčasne vymenoval za prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Hoci týmto menovaním sa definitívne nasmerovali Tomkove aktivity univerzálnym, celosvetovým smerom, nič sa nezmenilo na tom, že v úzadí ticho zasahoval aj do slovenských otázok a do novej stratégie vatikánskej východnej politiky, ktorej cieľom už nebol iba minimálny modus vivendi, ktorý umožní cirkvi holé prežitie, ako za Pavla VI., ale zásadná zmena.

Nebolo preto náhodné, keď z poverenia pápeža na jar 1989 Tomko využil osobný motív (choroba a smrť matky), aby navštívil Slovensko. Kardinálov pobyt vo vlasti, najmä svätá omša s homíliou na Zelený štvrtok v preplnenej košickej katedrále, nepochybne vniesol novú dynamiku do rastúcej odvahy slovenských katolíkov vo verejnom priestore, a preto nanajvýš vyľakal pražský komunistický režim, ktorý sa veľmi bál akejkoľvek reprízy podobnej cesty.

Keď už v tejto fáze nedokázal nedovoliť kardinálovi a jednému z najvyšších hodnostárov Svätej rímskej cirkvi prekročiť štátne hranice (ako to nechcel dovoliť biskupovi Hnilicovi dokonca ešte v decembri 1989!), pokúsil sa jeho pobyt aspoň inštrumentalizovať v „československom“ zmysle. Tomkovi vydali vstupné vízum, nepovolili mu však účasť na levočskej púti v júli 1989, na ktorú ho pozval spišský kapitulný vikár Štefan Garaj (predstava slovenského kardinála hovoriaceho a modliaceho sa pred mnohotisícovým zhromaždením slovenských katolíkov bola pre Prahu strašiakom), zato dostal srdečné pozvanie na oficiálnu oslavu osemdesiatych narodenín kardinála Františka Tomáška v Prahe.

Hoci Tomko mal následne v Prahe viesť rokovania vatikánskej delegácie s československou vládou, nezaváhal ani na okamih a jasne povedal nie: „Nemôžem prijať Prahu, keď nesmiem prijať Levoču.“ Položil telefón a zostal v Ríme.

Keď padol komunistický režim v Československu, nemal kardinál Jozef Tomko ani najmenšiu pochybu, že garanciou slobodného a spravodlivého vývoja pre slovenský národ je nezávislý vlastný štát.

V historickom príhovore na pôde Slovenskej národnej rady 24. apríla 1991 a v príhovoroch pri udeľovaní rôznych ocenení preto opakovane zdôrazňoval potrebu návratu ku koreňom slovenskej národnej identity, varoval pred hrozbou sekularizácie, relativizácie a straty viery a vyzýval na obnovu historickej pamäti a úcty k národnému citu.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.