Vatikanista Gagliarducci pre Postoj Ak existuje miesto, odkiaľ sa môže začať obnova katolíckej kultúry v Európe, je to podľa mňa Slovensko

Nie je to vôbec tenký povraz, ktorý spája Slovensko s históriou univerzálnej cirkvi. Je to však niť, ktorá bola v istom zmysle pohltená históriou, stratená v spleti ciest národa, ktorý bol roky súčasťou väčšieho štátu, zmätený veľkými nepokojmi, ktoré vznikli po zrútení impérií na konci prvej svetovej vojny, a narušená kyslými dažďami sovietskej nadvlády po druhej svetovej vojne. 

Napokon je Slovensko veľkolepým tajomstvom, aspoň ak sa naň pozeráme z perspektívy katolíckeho sveta.

Pretože Slovensko zostalo katolíckym, zachovalo si svoju identitu aj v čase komunizmu, aj keď bolo súčasťou Československa a jeho hlavným mestom bola Praha. Lenže aj Česká republika je národ s pohnutou históriou, v otázke viery takisto tvrdo zasiahnutá, až tak, že 70 percent obyvateľstva sa nehlási k žiadnemu náboženstvu. Slovensko na počudovanie nie. Zostalo katolícke. Zachovalo si svoju katolícku identitu. A tak sa zakorenilo vo svojej histórii. 

Nad týmto všetkým som premýšľal, keď som cestoval autom z Baziliky Panny Márie Sedembolestnej v Šaštíne do Košíc. Bolo leto 2021 a ja som prišiel na Slovensko, aby som sa pripravil na novinárske pokrývanie cesty pápeža Františka do tejto krajiny. 

Počas dvoch dní som navštívil Bratislavu, zbieral svedectvá tých, ktorí pripravovali pápežovu návštevu, a tých, ktorí sa s ním mali stretnúť, a potom som sa presúval medzi šaštínskou svätyňou, Košicami a Prešovom, miestami, ktoré mal pápež František navštíviť. 

V septembri som sa vrátil na palube lietadla s pápežom a uvedomil si, že Slovensko sa čoraz viac stáva centrom dejín cirkvi. V roku 2022 sa v Bratislave konali Európske katolícke sociálne dni, čo bol takisto dôležitý moment pre definovanie európskej identity cirkvi a pre mňa príležitosť ešte lepšie pochopiť význam Katolíckej cirkvi na Slovensku. 

Vatikanista Andrea GagliarducciNa konkláve sa všetko rýchlo mení. Nevydarený vtip pri obede môže stáť aj 30 hlasov

Pavol Rábara

Čo však robí Slovensko takým výnimočným? Je to preto, že cirkev na Slovensku môže zohrávať úlohu v budúcnosti cirkvi v Európe?

Veď Slovensko – mohla by znieť námietka – je malá krajina s iba 5,4 milióna obyvateľov. Takmer 70 percent obyvateľstva je katolíckeho vierovyznania a k nim sa pridávajú ďalšie štyri percentá Slovákov katolíckeho byzantského obradu. Hoci je Slovensko dobre integrované do dynamiky Vyšehradskej skupiny, z geopolitického hľadiska nezohráva rozhodujúcu úlohu. Vždy sa spomína len okrajovo, keď sa hovorí o veľkých svetových otázkach.

Napriek tomu je tu niečo, čo treba zvážiť a pochopiť o cirkvi na Slovensku. Existujú tri základné charakteristiky, ktoré som vnímal počas svojich ciest po krajine, počnúc skúsenosťou s pápežom Františkom: skutočnosť, že Slovensko je krajina mostov; skutočnosť, že Slovensko je krajina, ktorá si zachováva svoju identitu; a skutočnosť, že Slovensko je krajina, ktorá prežila.

Krajina ako most

Nie je to geografické centrum Európy, ak vezmeme do úvahy aj obrovský ruský štát, ale ak sa na Európu pozeráme zo západnej perspektívy, Slovensko sa nachádza práve tam, v strede, na akomsi prechodnom území, kde všetko nadobúda iný zmysel v momente, keď sa dotkne krajiny. 

Máme pred sebou územie, ktoré si vzalo to najlepšie z rôznych národov, ktoré prešli jeho hranicami, ale ktoré pri rozpade ríše malo presný jazyk a identitu. No zostalo aj miestom s tisíckami zranení.

Napríklad vojnové rany. Pápež František počas svojej návštevy navštívil aj Pamätník holokaustu, pomník, ktorý sa nachádza v blízkosti Katedrály sv. Martina v Bratislave a pripomína synagógu, ktorá tam stála. Bola zničená pod zámienkou, že nebola navštevovaná. V skutočnosti však využili skutočnosť, že židovská komunita bola rozdelená na tradičné a reformované skupiny a účasť na bohoslužbách klesla. 

Ten pomník bol v mojich očiach varovaním. Bol znakom toho, že náboženstvá sa nemôžu vzdať tvárou v tvár postupujúcemu bezbožnému svetovému poriadku a že každý prejav slabosti môže byť zámienkou na oslabenie úlohy náboženstva samotného.

Ale zároveň samotná prítomnosť tohto pamätníka svedčila o tom, že bezbožný svetový poriadok nemohol prevládnuť v krajine, kde boli hodnoty viery také silné a zakorenené. Tam, kde nie je súcit, zostáva spomienka. A spomienka vedie k zmiereniu.

Misionárky lásky vítajú pápeža Františka počas súkromnej návštevy centra Betlehem 13. septembra 2021 v Bratislave. Foto: TASR/Jaroslav Novák

Slovensko tak nie je len krajinou, ktorá je mostom medzi minulosťou a budúcnosťou, medzi minulosťou útlaku a budúcnosťou slobody. Je aj krajinou, ktorá je mostom medzi náboženskosťou a kyslými dažďami ideologických totalitných režimov. A je to aj krajina, ktorá je mostom medzi rôznymi dušami Európy, ktoré sa v Slovensku sústreďujú v obrovskej hustote. 

Svätyňa Panny Márie Sedembolestnej v Šaštíne svedčí o hlbokej a silnej viere ľudu. Existuje tu latinský katolicizmus, ktorý je stálym referenčným bodom. Existuje však aj byzantská cirkev, slovenská Gréckokatolícka cirkev, ktorá bola počas sovietskej éry zrušená, ale jej veriaci zostali verní Katolíckej cirkvi, Svätému Otcovi a svojmu svedomiu. 

Z tohto obdobia „likvidácie“ pochádzajú traja blahoslavení mučeníci, dvaja biskupi a jeden rehoľník: Pavel Peter Gojdič, OSBM, Vasiľ Hopko a otec Metod Dominik Trčka, CSsR. Poznáme však aj mnohých vyznávačov viery: kňazov, rehoľníkov, rehoľníčky a veriacich.

Krajina identity

Na jeden kúsok histórie Slovenska nesmieme zabudnúť. Je to takzvaná barbarská noc, brutálny útok komunistickej vlády na kláštory v noci z 13. na 14. apríla 1950 – bolo zničených 76 kláštorov a 1 200 rehoľníkov zostalo na ulici. Operácia ničenia pokračovala procesom, v ktorom boli obžalovaní a uväznení vedúci predstavitelia cirkvi. Preto je 13. apríl na Slovensku Dňom nespravodlivo stíhaných.

Akcia K bola komunistami pripravovaná už od roku 1948 a bola realizovaná v noci z 13. na 14. apríla 1950, keď bezpečnostné zložky vtrhli do 56 mužských kláštorov 11 rehoľných rádov, zatkli 881 osôb a deportovali rehoľníkov do takzvaných koncentračných kláštorov. Potom 3. a 4. mája prebehla operácia K2, počas ktorej boli obsadené zostávajúce mužské kláštory, a koncom augusta 1950 sa uskutočnila akcia R, ktorej cieľom bolo zlikvidovať ženské rehoľné rády.

Medzi 28. a 31. augustom bolo internovaných 1 962 rehoľníčok z 36 kláštorov a bolo vyvlastnených 137 majetkov rádov. 

Pohľad vatikanistuLev XIV. a „pozastavené“ dokumenty

Andrea Gagliarducci

Z tých čias pochádzajú veľkí vyznávači viery na Slovensku. Ale skutočnosť, že si to všetko pamätáme, svedčí o tom, že Slovensko si zachováva svoju silnú katolícku identitu. Zachovalo si ju v časoch, keď bolo Československom, zachovalo si vieru aj vtedy, keď bolo rozdelené. Ak existuje miesto, odkiaľ sa môže začať obnova katolíckej kultúry v Európe, je to podľa mňa Slovensko.

Možno je Slovensko krajina, ktorá je ešte chudobná na štruktúry, ale katolícka identita sa nachádza v mnohých dielach – spolu s pápežom Františkom som navštívil centrum Betlehem, zariadenie pre bezdomovcov vo štvrti, ktorá bola kedysi nazývaná bratislavský Bronx, ale videl som aj prácu na integrácii Rómov, nehovoriac o všetkej pomoci poskytovanej ukrajinským utečencom v čase, keď Rusko začalo svoju rozsiahlu agresiu.

Krajina, ktorá pretrvala

Všetko toto robí zo Slovenska krajinu, ktorá vydržala, prežila. Prežila aj kontroverzie histórie – ja sa nebudem zaoberať dlhoročnými diskusiami, o ktorých sa, mimochodom, hádajú historici rôzneho pôvodu. 

Ale odkiaľ pochádza táto vytrvalosť? Pochádza z túžby zachovať kultúru a vytvárať kultúru. Dom kardinála Jozefa Tomka sa dnes stal sídlom Slovenského historického ústavu v Ríme. Tam sa v roku 2024 konali oslavy na počesť stého výročia narodenia kardinála.

Monsignor Marián Gavenda, ktorý bol hovorcom Konferencie biskupov Slovenska, mi rozprával, ako kardinál Tomko vždy hľadel do budúcnosti. Zvolával ľudí do svojho domu, mladých kňazov, a vždy sa pýtal, čo je nové vo verejnej debate. V podstate vyzýval, aby sa neupínali na minulosť.

V tejto vlastnosti kardinála Tomka nachádzam aj ducha slovenskej cirkvi. U všetkých ľudí, ktorých som v priebehu týchto rokov stretol a s ktorými som robil rozhovory, som našiel silné povedomie o minulosti, ale aj pohľad rozhodne upriamený do budúcnosti. A to je vlastnosť tých, ktorí vedia prežiť, ktorí dokážu byť mostom ponad ťažkosti a zachovať si svoju identitu tam, kde sa zdá, že je všetko stratené.

Za posledných desať rokov prežila cirkev na Slovensku spolu s politickou scénou obdobie, ktoré by sa možno dalo nazvať obdobím povedomia, aspoň tak som to vnímal ako vonkajší pozorovateľ. Teraz je čas pozrieť sa do budúcnosti, a preto je potrebné rozprávať o hľadaní budúcnosti. Budúcnosti, ktorá sa však nemôže rozvíjať bez toho, aby zostala zakorenená v minulosti. To nás učí cirkev na Slovensku.