Pohrebná homília pápeža Františka Benedikt, nech je tvoja radosť dokonalá, keď navždy budeš počuť jeho hlas

„Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23,46). Sú to posledné slová, ktoré Pán vyslovil na kríži; jeho posledný povzdych – mohli by sme povedať – schopný potvrdiť to, čo charakterizovalo celý jeho život: nepretržité odovzdávanie sa do rúk svojho Otca.

Ruky odpustenia a súcitu, uzdravenia a milosrdenstva, ruky pomazania a požehnania, ktoré ho podnietili vydať sa aj do rúk svojich bratov. Pán, otvorený príbehom, s ktorými sa na svojej ceste stretával, sa nechal stvárňovať Božou vôľou, nesúc na svojich pleciach všetky dôsledky a ťažkosti evanjelia až po pohľad na jeho ruky prebodnuté z lásky: „Pozri na moje ruky,“ povedal Tomášovi (Jn 20,27) a hovorí to každému z nás.

Pozri na prebodnuté ruky, ktoré idú v ústrety a neprestávajú sa darovať, aby sme spoznali lásku, ktorú má Boh k nám, a uverili v ňu (porov. 1Jn 4,16). [1]

„Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ je pozvanie a životný program, ktorý inšpiruje a chce modelovať ako hrnčiar (porov. Iz 29,16) srdce pastiera, až kým v ňom nebude pulzovať rovnaké zmýšľanie, ako mal Kristus Ježiš (porov. Flp 2,5). 

Vďačná oddanosť službe Pánovi a jeho ľudu, ktorá vyplýva z prijatia úplne bezodplatného daru: „Ty mi patríš... ty im patríš,“ hovorí Pán, „si pod ochranou mojich rúk, pod ochranou môjho srdca. Zostaň v priestore mojich rúk a daj mi svoje.“ [2]

Je to Božia blahosklonnosť a jeho blízkosť schopná vložiť sa do krehkých rúk svojich učeníkov, aby nasycovali jeho ľud a vraveli s ním: vezmite a jedzte, vezmite a pite, toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás (porov. Lk 22,19).

Modliaca sa oddanosť, ktorá sa formuje a ticho zušľachťuje medzi križovatkami a protirečeniami, ktorým musí pastier čeliť (porov. 1Pt 1,6-7), a dôverným pozvaním pásť stádo (porov. Jn 21,17). Rovnako ako Majster, aj on nesie na svojich pleciach únavu z orodovania a opotrebovanie pomazania pre svoj ľud, najmä tam, kde dobro musí bojovať a kde bratia a sestry čelia ohrozeniu svojej dôstojnosti (porov. Hebr 5,7-9).

Na toto stretnutie orodovania ide Pán, tvoriac miernosť schopnú porozumieť, prijať, dúfať a nasadiť sa napriek nepochopeniu, ktoré to môže vyvolať. Neviditeľná a neuchopiteľná plodnosť, ktorá sa rodí z poznania, do akých rúk bola vložená dôvera (porov. 2Tim 1,12).

Modliaca sa a adorujúca dôvera, schopná interpretovať skutky pastiera a prispôsobiť jeho srdce a jeho rozhodnutia Božím časom (porov. Jn 21,18): „Pásť znamená milovať a milovať znamená byť ochotný aj trpieť. Milovať znamená: dávať ovciam pravé dobro, pokrm Božej pravdy, Božieho slova, pokrm jeho prítomnosti.“ [3]

Oddanosť podporovaná útechou Ducha, ktorý ho vždy predchádza v jeho poslaní: vo vášnivom hľadaní sprostredkovať krásu a radosť evanjelia (porov. Apošt. exhort. Gaudete et exsultate, 57), v plodnom svedectve tých, ktorí ako Mária zostávajú mnohorakými spôsobmi pod krížom, v tom bolestnom, ale mocnom pokoji, ktorý neútočí ani nezotročuje; a v neoblomnej, ale trpezlivej nádeji, že Pán splní svoje prisľúbenie, ako to naveky sľúbil našim otcom a svojmu potomstvu (porov. Lk 1,54-55).

Aj my, pevne spojení s poslednými Pánovými slovami a svedectvom, ktoré poznačilo jeho život, chceme ako cirkevné spoločenstvo kráčať v jeho šľapajach a zveriť nášho brata do Otcových rúk: nech tieto ruky milosrdenstva nájdu jeho lampu zapálenú evanjeliovým olejom, ktorý šíril a ktorý dosvedčil počas svojho života (porov. Mt 25,6-7).

Sv. Gregor Veľký na konci Pastoračnej reguly pozýval a povzbudzoval priateľa, aby mu ponúkol túto duchovnú spoločnosť, a takto mu povedal: „Uprostred búrok môjho života ma utešuje dôvera, že ma udržíš nad vodou na doske svojich modlitieb a že ak ma ťarcha mojich chýb strhne a poníži ma, poskytneš mi pomoc zo svojich zásluh, aby si ma pozdvihol.“

Pastier si uvedomuje, že nemusí sám niesť to, čo by v skutočnosti sám nikdy neuniesol, a preto sa vie odovzdať modlitbe a podpore ľudu, ktorý je mu zverený. [4] Je to verný Boží ľud, ktorý zhromaždený sprevádza a zveruje život tomu, kto bol jeho pastierom.

Ako ženy z evanjelia pri hrobe, aj my sme tu s vôňou vďačnosti a masťou nádeje, aby sme mu ešte raz preukázali lásku, ktorá sa nestráca; chceme to urobiť s rovnakým pomazaním, múdrosťou, jemnosťou a oddanosťou, s akou sa on v priebehu rokov dokázal rozdávať. Chceme spoločne povedať: „Otče, do tvojich rúk odovzdávame jeho ducha.“

Benedikt, verný priateľ Ženícha, nech je tvoja radosť dokonalá, keď definitívne a navždy budeš počuť jeho hlas!

[1] Porov. Benedikt XVI, Enc. Deus caritas est, 1.

[2] Porov. Id., Homília počas sv. Omše svätenia olejov, 13. apríla 2006.

[3] Id., Homília pri omši na začiatku pontifikátu, 24. apríla 2005.

[4] Porov. ibid.

Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Marek Vaňuš SVD