Zasvätený život Rehoľné povolanie môžu mať aj ľudia s Downovým syndrómom

V strednom Francúzsku v diecéze Bourges existuje rehoľa s výnimočným apoštolátom. Je to jediný rehoľný inštitút na svete, ktorý prijíma sestry s Downovým syndrómom a ktorého pravidlá sú prispôsobené ich potrebám.

Inšpiratívny príbeh, ako začleniť znevýhodnených do zasväteného života, sa začal v roku 1985. Sestra Line, ktorá sa neskôr stala matkou predstavenou malých sestier učeníčok Baránka, v tom čase hľadala svoje duchovné smerovanie a pocítila volanie pracovať s deťmi.

Priateľstvo s mladou ženou Véronique s Downovým syndrómom, ktorá takisto cítila povolanie na zasvätený život, ju priviedlo k myšlienke založiť kontemplatívny inštitút pre znevýhodnené ženy.

Matka Line v rozhovore pre Catholic News Agency priznala, že v tom čase mnohé rehoľné spoločenstvá nechápali, „ako môže človek s Downovým syndrómom pocítiť volanie od Boha“.

Rehoľníčka, ktorá študovala psychológiu a dlhé roky vyučovala katechizmus, videla, že ľudia s Downovým syndróm, s ktorými pracovala, veľmi inklinovali k duchovnu. Stretnutie s Véronique, ktorá chcela odpovedať na Božie povolanie, no v rôznych komunitách ju odmietli, matke Line vnuklo myšlienku na nový začiatok. 

„Povedala som si, že jej musím pomôcť realizovať jej poslanie. Navštívila som niekoľko komunít, ktoré prijímali ľudí so zdravotným znevýhodnením, ale videla som, že v týchto komunitách si nenašli svoje miesto, pretože pre nich neboli vhodné,“ povedala v minulosti v rozhovore pre Vatican News. 

Line a Véronique začali žiť komunitný život vo dvojici v malom byte. Neskôr sa k nim pridalo ďalšie dievča s Downovým syndrómom. V roku 1990 požiadali, aby ich cirkev uznala za verejné združenie laických veriacich. Vďaka podpore kardinála Honorého, ktorý ich prípad obhajoval v Ríme, dosiahli prvú métu. Cesta za oficiálnym cirkevným uznaním tohto inštitútu trvala štrnásť rokov.

Rehoľné sestry na audiencii u pápeža Františka. Foto: oficiálny web malých sestier učeníčok Baránka

Súkromná kaplnka sestier postavená v roku 2010 je obklopená lesmi. Foto: oficiálny web malých sestier učeníčok Baránka

Neskôr sa rastúce spoločenstvo malých sestier učeníčok Baránka usadilo v meste Le Blanc v diecéze Bourges. Komunita získala štatút kontemplatívneho rehoľného inštitútu v roku 1999 zásluhou vtedajšieho arcibiskupa z Bourges Pierra Plateaua. Jej stanovy v roku 2011 definitívne schválil jeho nástupca Armand Maillard.

V súčasnosti je v komunite desať malých sestier učeníčok Baránka, pričom osem z nich má Downov syndróm. Podľa Matky Line komunitný spôsob života dáva sestrám s mentálnym postihnutím nezávislosť, ktorú by nemali v žiadnom inom sociálnom kontexte, a ľuďom s Downovým syndrómom tento životný štýl vyhovuje.

„Umožňuje im žiť vlastným tempom. Pre ľudí s Downovým syndrómom sú zmeny ťažké, ale keď je život veľmi pravidelný, zvládajú ho dobre,“ hovorí.

Inštitút čerpá duchovné bohatstvo z benediktínskej spirituality, ktorá spája modlitbu a prácu, a z myšlienok svätej Terézie z Lisieux. 

Na webovej stránke komunity sa píše: „Nasledujeme cestu Terézie: ‚Veľké činy sú mimo našej sféry.‘ Nikdy nebudeme veľkí teológovia. Náš život je veľmi jednoduchý a nepochybne podobný tajnému životu Ježiša, Márie a Jozefa z Nazareta.“

Všetky sestry vykonávajú každodenné činnosti a úlohy podľa svojich schopností. Podľa Matky Line je veľmi dôležité, aby boli malé sestry stále niečím zaneprázdnené, preto trávia veľa času obrábaním svojich záhrad, zberom zeleniny, tkaním šatiek a tašiek a dokonca aj prípravou čaju z liečivých bylín.

Ako matka predstavená povedala pre CNA, zo všetkého najdôležitejšie je, aby aj ostatní uznali, že aj ženy s Downovým syndrómom majú skutočné duchovné povolanie. „Nie sme inštitúcia pre ľudí so zdravotným postihnutím, sme komunita. Naozaj majú volanie od Boha; je to povolanie. (...) Nie sú to rodičia, ktorí sa rozhodli, že budú žiť s komunitou preto, že je to naozaj dobré miesto na život. Sú to sestry, ktoré sa v skutočnosti pre to rozhodli.“

Rehoľné sestry pri práci. Zdroj: oficiálny web malých sestier učeníčok Baránka

Matka Line hovorí, že u svojich sestier objavila veľkú duchovnú silu. „Poznajú Bibliu, životy svätých a majú úžasnú pamäť. Sú to duše modlitby, sú veľmi duchovné a majú blízko k Ježišovi.“

„Ich duše nie sú postihnuté! Práve naopak, sú bližšie k Pánovi, ľahšie s ním komunikujú. Ostatné sestry z komunity obdivujú ich schopnosť odpúšťať, povzbudzovať svoje sestry tým, že nachádzajú tú správnu frázu z Biblie, ktorá pomôže dať zmysel dňu,“ povedala matka predstavená pre Vatican News.

Podľa nej malé sestry sú schopné naplniť svoje rehoľné povolanie vďaka podpore zdravých sestier, ktoré zasvätili svoj život tomuto poslaniu. To však nie je jednoduché. Už nejaký čas sa komunita intenzívne modlí, aby sa k nim pripojili zdravé kandidátky, ktoré by boli ochotné pomáhať znevýhodneným sestrám.

Modlia sa najmä za mladé ženy z USA. Američania majú podľa matky predstavenej iný pohľad na ľudí s Downovým syndrómom ako Európania.

„V Európe je veľmi ťažké hľadať pomoc. V Amerike sú považovaní za ľudské bytosti, kým v Európe väčšina ľudí s Downovým syndrómom žije v ústavoch,“ hovorí Matka Line, ktorá sa domnieva, že je správne, aby ľudia s Downovým syndrómom zostali žiť vo svojej rodine podobne ako v USA. 

Pre mladé zdravé ženy, ktoré sa rozhodli pre rehoľné povolanie, aktuálne ponúkajú duchovné cvičenia, počas ktorých môžu rozlišovať, či ich Boh nevolá konkrétne do služby znevýhodneným sestrám. 

Matka predstavená dodala, že skúsenosť so životom v komunite malých sestier môže inšpirovať mladé ženy založiť podobné komunity aj v iných krajinách sveta.