Robert Hugh Benson napísal román Pán sveta v roku 1907, len štyri roky potom, ako bratia Wrightovci vynašli lietadlo, a sedem rokov pred krvavým kúpeľom Veľkej vojny. Prvýkrát som ho čítal pred vyše 60 rokmi. Odvtedy som ho znova a znova čítal každých desať rokov. Pápež František ho čítal a niekoľkokrát ho aj verejne spomenul, pričom tento román mal vždy nadšených a štýlových obdivovateľov. Jeho príbeh je zasadený do blízkej budúcnosti a rozpráva o vzostupe antikrista, o poslednej bitke medzi dobrom a zlom a o konci sveta.

Benson, syn anglikánskeho canterburského arcibiskupa, sa obrátil na katolícku vieru a stal sa kňazom. Písal v kritických časoch v živote Európy, v čase rýchlych vedeckých a priemyselných zmien, sociálnych nepokojov a politického extrémizmu. Dnes je čítanie tohto románu kuriózny zážitok. Určitým spôsobom sa svet a Cirkev veľmi líšia od toho, ako si ich predstavoval Benson v budúcnosti. Kniha je však mimoriadne nadčasová, lebo zachytila – a stále zachytáva – určité ľudské inštinkty a ducha čias.

V Bensonovom príbehu je antikrist skutočný človek, postava menom Julian Felsenburgh. Meno „Julian“ nie je náhodné; odkazuje na odpadlíckeho cisára Juliána, Konštantínovho synovca, ktorý sa vo štvrtom storočí pokúsil obnoviť rímske pohanské náboženstvo. Felsenburgh prudko stúpa na svetovej scéne, ale jeho minulosť je nejasná.

Odvracia celosvetovú vojnu, prináša novú éru priateľstva medzi národmi a vyžaruje z neho intenzívna dobrá vôľa zakorenená v náboženstve humanizmu. Ľudstvo má konečne skutočný mier… aj keď kresťanstvo musí byť, žiaľ, potlačené pre svoje spiatočníctvo, ktoré ide proti ľudstvu.

Bensonova viera v osobného antikrista má korene v Písme, konkrétne v novozákonnom človeku neprávosti na konci čias, „synovi zatratenia, ktorý… sa posadí v Božom chráme a bude sa vydávať za Boha“ (2 Sol 2, 3 – 4). A Benson takto nerozmýšľal sám. Na konci 19. storočia napísal svoju „Legendu o antikristovi“ (zozbieranú tu) ruský filozof a mystik Vladimír Solovjov.

A veľký nemecký teológ Romano Guardini hovoril o antikristovi vo svojom magnum opus Pán toto:

„Jedného dňa príde antikrist: človek, ktorý zavedie poriadok, v ktorom vzbura voči Bohu dosiahne najvyššiu silu. Bude plný osvietenia a sily. Posledným cieľom všetkých cieľov bude dokázať, že je možné existovať aj bez Krista – ba že Kristus je nepriateľom existencie, čo si môžeme naplno uvedomiť iba vtedy, keď sa zničia všetky kresťanské hodnoty. Jeho argumenty budú také pôsobivé, podporené takou ohromnou silou,… že ich odmietnutie bude mať za následok takmer neprekonateľný škandál, a každý, komu neotvorí oči milosť, bude stratený.“

Tento druh antikrista bol celé desaťročia dobrou správou najmä pre Hollywood. Z filmu Prichádza satan! (The Omen) z roku 1976, v hlavných úlohách s Gregorym Peckom a Lee Remickovou, vznikli tri pokračovania a remake, rozličné románové spracovania, tri dokumentárne filmy, dva televízne seriály a plánuje sa aj film, ktorý rozpráva o udalostiach pred ním. Film Rosemary má dieťatko z roku 1968, v hlavnej úlohe s Miou Farrowovou a Ruth Gordonovou, je americká klasika. Získal množstvo ocenení a na stránke Metacritic sa stále pýši hodnotením 96 zo 100. Ukazuje sa, že diabol má veľkú (a výnosnú) skupinu fanúšikov.

V tejto chvíli sa však čitatelia možno pochopiteľne pýtajú, prečo by sme mali rozprávať o démonických veciach iba krátko po skončení vianočného obdobia s jeho duchom oslavy a radosti. Dôvody sú dva. Oba sú veľmi jednoduché.

Prvý dôvod je tento. Ježiško, ktorého zlatučkú figúrku sme mali v betlehemoch, v skutočnom svete vyrastie, aby dal život za nás na dreve; aby nás „všetkých spasil zo satanovej moci“, ako znejú pamätné slová jednej vianočnej koledy. Na katolíckych krížoch je doráňané telo, nie preto, že by sme mali patologický záujem o utrpenie, ale aby nám pripomínalo Božiu lásku k nám a jej cenu. Toto je skutočná vianočná „zvesť, čo prináša útechu a radosť“.

A diabol nie je akýsi mytologický strašiak či neosobný zlý princíp, ale – Guardiniho slovami – „spurný, padlý tvor, ktorý sa horúčkovito snaží založiť kráľovstvo zmätku s fasádou normálnosti“. Ježiš Kristus je pre nás učiteľom, uzdravovateľom, bratom a priateľom, ale i spasiteľom „v nevyhnutnom zápase so satanskými mocnosťami,… ktoré sa stavajú proti Božej vôli“ a pohŕdajú ľudstvom. Navyše tento zápas so satanom „nezmazateľne patrí k obrazu Ježiša a toho, ako si uvedomoval svoje poslanie. Bez tohto vedomia vlastne žiadneho Ježiša niet“.

Keď sme povedali toto, je tu aj druhý dôvod. Tieto týždne medzi Pánovým krstom a Popolcovou stredou patria v cirkevnom kalendári do obdobia „cez rok“. Sú to akoby Veľké prérie, ktorými kresťanský dostavník putuje do nášho skutočného domova. V nich sa uskutočňuje každodenný život, robia sa rozhodnutia a vytyčujeme si smer k svojmu konečnému miestu určenia. Inými slovami, sú dôležité. Jedného dňa sa možno na ľudskom obzore objaví Bensonov, Solovjovov a Guardiniho antikrist; diabol má rád veľkolepé melodrámy. Lichotia jeho pýche. O týchto veciach však nemáme čo vedieť a špekulácie o nich sú iba rozmar a strata času.

Namiesto toho by si každý jeden z nás mohol v týchto dňoch s úžitkom prečítať Prvý Jánov list, najmä 4,1 – 6 a 2, 1 – 6. Ukazuje sa, že „antikrist“ nadobúda všemožné formy. Ako hovorí Ján, je to duch všetkého, čo nie je z Boha. To znamená, že môj vlastný antikrist – aj váš – je hriech, z ktorého sami seba najľahšie rozhrešíme alebo ho u seba najľahšie ignorujeme; hriechy, ktorým najťažšie odolávame a sú najväčšmi spriaznené s našimi túžbami. Ak sme úprimní, volajú sa Pluk.

A keď si to uznáme, je to prvý krok k tomu, aby sme z obdobia „cez rok“ urobili obdobie obrátenia.

Originál článku v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Francis X. Maier je akademický pracovník v oblasti katolíckych štúdií v Centre pre etiku a verejnú politiku.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.