V rozhovore s Jozefom Husovským sa dočítate, prečo odišiel z kňazskej služby, ako je šťastný s autistickým synom, ktoré hitovky napísal, koľko aforizmov má v šuplíku, ale aj to, ako vznikajú minizamyslenia a ako ich čítať.

Si textár, aforista, copywriter, ale zároveň aj vyštudovaný teológ a autor minizamyslení, ktoré u nás denne čítajú tisícky ľudí. Všetky spomenuté profesie či povolania spája práca so slovom. Spomínaš si, kedy si prvýkrát pocítil silu slova?

Už od útleho detstva som si do jedného zošitka písal básničky. Raz som ho dal saleziánovi Tónovi Červeňovi, bolo to niekedy v 80. rokoch, keď som k nemu chodil na tajné stretká, no dodnes sa ku mne nevrátil. (Úsmev.)

Vždy ma fascinovali – po česky povedané – hříčky se slovíčky, teda slovné hračky. Už na základnej škole a neskôr aj na gymnáziu sme si vymýšľali vlastné slová, dvojvýznamové, trojvýznamové. V tom je naozaj sila slova – vymeníš jedno písmenko a už dáva úplne iný význam.

Ešte stále si chceš otvoriť slovné hračkárstvo?

(Smiech.) Jasné, to by ma bavilo. Len rozmýšľam, čo by som v ňom predával. Zrejme hry so slovami. V najrôznejších obmenách.

Ty si najstarší zo štyroch bratov, hrali ste sa so slovami aj spoločne?

Keď sme boli menší, tak ani nie. Až v dospelosti. Dokonca sme vydali spoločnú básnickú zbierku Who saw sky. Mala tvar cédečka, bolo to vlastne cédečko bez hudby. Grafiku nám robil známy režisér hudobných videoklipov Jaro „Jaris“ Vaľko.

Mnohí zrejme poznajú aj tvojich bratov. Pre tých, ktorí nie, mohol by si jednou-dvoma vetami predstaviť každého z nich?

Fero bol kapucínom, dnes žije v Spojených štátoch, pracuje v zdravotníctve a spolu s manželkou Veronikou vychovávajú deväť detí. Koho by to viac zaujímalo, ich životný príbeh pred časom priniesla TV Lux. 

Marek je človek so zlatými ručičkami, aj keď so zlatom nerobí rád, takže skôr so striebornými. Je mužom viacerých profesií, pričom aktuálne víťazí tá šperkárska. Najnovšie sa vydal cestou umeleckej tvorby sakrálnych predmetov. Keď bol na Slovensku pápež František, vyrobil preňho kalich a paténu.

Martin je spevákom a klávesistom skupiny Komajota, no veľa času venuje aj tvorbe divadelnej hudby. Ako tandem skladateľ a textár sme mali spolu tú česť vytvoriť hymnu pre pápeža pri návšteve v Košiciach. Martin taktiež zhudobnil omšu pri príležitosti posledných prešovských misií.

Umelecký zlatník Husovský Prekonať covid bolo mojou osobnou krížovou cestou

Lenka Brichtová

Rozhovor s autorom relikviára bl. Anny Kolesárovej o umeleckej tvorbe, modlitbe pri práci a príprave na veľkonočné sviatky.

Na začiatku sme spomenuli, že si vyštudoval teologickú fakultu, niekoľko rokov si pôsobil ako katolícky kňaz. Prečo si sa v mladosti rozhodol pre toto povolanie?

Ovplyvnilo ma silno veriace prostredie, v ktorom som vyrastal počas poslednej dekády komunistickej totality. Bol som obklopený rôznymi tajnými spoločenstvami, už keď som mal 12-13 rokov, pomáhal som pri preberaní a ukrývaní literatúry dovážanej z Holandska a ďalších západných krajín.

Kostol svätého Mikuláša v Prešove, dnešná konkatedrála, bol pre mňa druhým domovom, od detstva som každý deň miništroval. Miloval som toto cirkevné prostredie.

Kedy si vstúpil do kňazského seminára?

V roku 1991. V jednom ročníku nás v Spišskej Kapitule bolo 117. Ľubomír Jaško, Pavol Kubičár, Ján Jakab, František Trstenský, Ján Buc, Peter Olexák, Peter Zubko, Ján Knapík, Ján Veľbacký, Martin Štrbák a ďalší, to všetko boli moji spolužiaci. Boli to časy, keď človek mohol na jednej chodbe stretnúť Miroslava Kocúra aj Mariána Kuffu.

A čo pedagógovia?

Najväčšou hviezdou bol pre mňa, ale aj pre mnohých ďalších Pavel Mikluščák. Hneď po páde režimu odišiel študovať do Tübingenu, vďaka nemu sme mohli zažiť, čo je to skutočná teológia. Na jeho prednášky chodili poslucháči aj z iných ročníkov. Nešli na svoju, ale na jeho hodinu.

Foto: Petr Jankůj

Zažil si počas tých seminárnych rokov pochybnosti o svojom povolaní?

Nie, čo je možno škoda, lebo to celé mohlo dopadnúť ináč. Pochybnosti prišli až po vysviacke.

Hneď po vysviacke?

Úplne hneď nie. Vysvätený som bol v roku 1997 v Kostole svätého Mikuláša v Prešove, kde som celé detstvo a mladosť miništroval. Mojím prvým pôsobiskom boli Košice-Nad jazerom, kde ma zastihla výzva, aby sa prihlásili záujemcovia o štúdium na Vyššej odbornej škole publicistiky v Prahe pre potreby vznikajúceho Rádia Lumen.

Vybrali nás spolu s Ľubom Jaškom, spoločne sme tam strávili tri krásne roky – popri štúdiu, ktoré bolo zamerané vyslovene prakticky, sme zároveň pôsobili ako výpomocní duchovní v pražských farnostiach. Tam som sa ja a neskôr aj Ľubo rozhodol odísť z kňazstva.

Prečo?

Niektorí ma obviňovali, že som do Prahy išiel preto, aby som si tam užíval. Pravda však bola opačná – išiel som tam práve preto, aby som ukončil svoj vzťah. Opätovne som sa o to pokúšal, rozchádzali sme sa a opäť zbližovali, až som si nakoniec priznal, že bez tejto ženy si neviem predstaviť svoj život. Nechcel som však žiť dvojtvárne, takže som oznámil svojmu biskupovi, že odchádzam z kňazskej služby.

Neskôr sa nám narodil syn s autizmom a my sme z niektorých strán museli čeliť slovám, že je to Boží trest.

Ako si reagoval?

Že to nie je trest, ale požehnanie. Lebo teraz to má zmysel. Učí ma to trpezlivosti, prijímaniu prehier, dívaniu sa na veci z iného uhla pohľadu... Práve takto som šťastný.

Takže dôvodom tvojho odchodu z kňazstva bolo rozhodnutie pre rodinný život.

Áno, môj vzťah bol hlavným dôvodom, ale nie jediným. Keď som nad tým všetkým spätne uvažoval, tak som si uvedomil, že vnútorne som sa nedokázal stotožniť s niektorými vecami, ktoré mi prikazuje cirkevné právo. Jednoducho, nedokázal som byť nemilosrdný, nedať rozhrešenie ľuďom, ktorí plakali v spovednici a túžili po odpustení.

Namiesto toho, aby sme napríklad človeku, ktorý si nesie kríž rozvodu, povedali, „neplač, máš predsa ešte nás“, tak mu povieme, že už nemá nikoho.

Ale veď takíto ľudia nie sú vylúčení z cirkevného spoločenstva, ani by sa tak nemali cítiť...

... no ale oni sa práve tak cítia. Vravíme im, že síce môžu chodiť do kostola, ale Eucharistiu ako posilu na svojej zložitej ceste už nemôžu prijímať. Posilu, nie odmenu za dobré správanie. To je akoby sme niekoho pozvali na oslavu a pri vstupe mu povedali, že nech sa baví, ale zo stola si nemôže nič zobrať.

Práve v tom je možno chyba, že celá táto problematika sa zužuje len na otázku svätého prijímania, pritom veriaci človek sa neživí len Eucharistiou, ale aj Božím slovom a prežívaním samotného spoločenstva. Áno, rozvedení si už z toho stola nemôžu zobrať všetko, ale to neznamená, že si nemôžu zobrať nič.

To, že Kristus je rovnako prítomný v Božom slove či spoločenstve veriacich, je dobrý point a veľká pravda. Pre mnohých je to však argument na podporu dnešnej praxe odmietania eucharistického Krista pre rozvedených a tých, na ktorých sa vzťahujú rôzne cirkevné tresty. Lenže Ježiš v Božom slove, spoločenstve či liturgii je ten istý ako v Eucharistii. Ak sa všetci títo ľudia môžu dotknúť Ježiša v Slove, spoločenstve či vo svojom srdci, prečo nie v Eucharistii? Ježiš prišiel ako dar, a nie ako embargo.

Ale myslím, že aj vďaka pápežovi Františkovi a jeho dôrazu na milosrdenstvo a bratstvo sa to postupne mení. Lebo veď o to tu ide. Neviem si predstaviť, že keby niektorý z mojich bratov mal problém, tak by som sa mu otočil chrbtom. Práve naopak, miloval by som ho ešte viac. A možno aj vďaka tomuto pochopeniu a prijatiu by on dokázal vyriešiť svoj problém.

Foto: Petr Jankůj

Kde si sa uchytil po zanechaní kňazského povolania?

Ostal som žiť v Prahe, kde som 16 rokov pracoval na marketingovom oddelení v jednom z veľkých obchodných reťazcov. Potom som bol nakrátko nezamestnaný, čo mi pomohlo lepšie porozumieť ľuďom v tejto neľahkej situácii, chvíľu som pracoval v reklamnej agentúre a v súčasnosti robím copywritera v jednej nadnárodnej spoločnosti.

Toto ťa živí, ale asi viac ťa baví písanie textov pre rôzne kapely a spevákov. S kým každým si už spolupracoval?

Najviac s Komajotou, ale aj s Felicem, teda s kapucínom Félixom Tkáčom. Spolupracoval som tiež s Adamom Ďuricom, Katkou Knechtovou, skupinou Gladiátor, ale aj s Petrom Milenkym a mnohými ďalšími.

Ako sa vlastne zrodil textár Jozef Husovský?

Ešte na strednej škole a potom aj v seminári som písal texty pre Zborový rev.

(Smiech.) To bolo čo?

Takto sa volal náš kostolný mládežnícky zbor. Postupne sme sa však profesionalizovali, už sme nerevali, ale naozaj spievali, takže z názvu ostala len skratka ZR. Okrem textov som hudobne zložil aj niekoľko piesní. Zopár z nich sa nachádza aj na zborových albumoch.

Prvým „profesionálnym“ albumom, ktorý nesie aj môj rukopis, bola Feliceho Ťažká váha v roku 2005. Najviac však zarezonovala pieseň Ráno v novinách od Komajoty, ktorá je dodnes hrávaná v rádiách. Po nej prišli ponuky na ďalšie a ďalšie spolupráce.

Pred dvoma rokmi som bol na jednej diskusii, kde si ty rozprával a Félix spieval, okrem iného si tam čítal aj svoje aforizmy. Píšeš ich ešte stále?

Áno, rád by som ich aj vydal, ale stále som len v šuplíkovej fáze. Mám ich okolo 400, hoci niektoré som už medzičasom použil v minizamysleniach, keďže pri písaní aforizmov sa občas inšpirujem aj Bibliou. Bývalý europoslanec a môj obľúbený aforista Milan Gaľa mal princíp „jeden aforizmus na deň“, ale u mňa to vôbec takto nefunguje. Niekedy ich za deň napíšem aj päť a potom dva týždne nič. 

Kým prejdeme k minizamysleniam, tak si to zhrňme: píšeš reklamné texty, hudobné texty, aforizmy...

Áno, všetko čo je krátke. (Smiech.) Dlhé texty nedokážem robiť, preto obdivujem tých, ktorí to vedia. Ale rád by som napísal divadelnú hru.

Prečo?

Ani neviem, asi aby som nejaký svoj text videl v 3D realizácii.   

Možno sa niekto raz podujme stvárniť tvoje aforizmy.

(Smiech.) To by bolo ako zahrať recept alebo návod na použitie.

Foto: Petr Jankůj

Každodenné minizamyslenia pre Svet kresťanstva pripravuješ od roku 2020. Ale ja si tvoje zamyslenia nad evanjeliom pamätám ešte z časopisu Zrno, v uplynulých rokoch si výber z nich vydal aj knižne. Je rozdiel medzi minizamyslením a zamyslením len v dĺžke?

V podstate áno. Fascinujú ma krátke myšlienky, ktoré nesú veľké posolstvo. Napríklad jednovetovky Majstra Eckharta.

Tvoje minizamyslenie zvládne čitateľ za dve-tri minútky, je to také ranné espresso pre dušu, ale napísať ho trvá asi omnoho dlhšie?

Je to ako pri tvorbe hocijakých iných textov – niekedy ti to celé napadne hneď, inokedy sa s tým musíš vytrápiť. Niekedy nevieš začať, inokedy zasa skončiť. Ale vždy platí, že písanie zamyslenia sa začína tým, že ja sám sa musím nad tým biblickým textom zamyslieť.

Ktosi to raz vystihol tak, že keď sa chce ľuďom prihovoriť na päť minút, musí nad tým hodinu uvažovať. Ale keď chce rozprávať hodinu, stačí mu na uvažovanie päť minút.

Nie je práve toto príčina zbytočne dlhých kázní?

Myslím, že áno. Nad tým, čo malo byť premyslené vopred, sa nahlas uvažuje až od ambóny.

Spomenul si Majstra Eckaharta, kto ťa ešte inšpiruje?

Milujem Richarda Rohra, s ním mám také celoročné „rohráty“. (Smiech.) Potom Halík, Petráček, Grün, Green, Pronzato... No keďže týchto autorov mám už pomerne načítaných, tak sa snažím ísť ďalej a čítať aj obľúbených autorov svojich obľúbených autorov.

Mohol by si dať na záver taký stručný „návod na použitie“, ako čítať tvoje minizamyslenia?

Nerád dávam ľuďom nevyžiadané rady. Ale pochopil som, že pre mnohých sa čítanie minizamyslení stalo už akýmsi ranným rituálom. Niekto ich číta pri sviečke, iný pri káve alebo v električke. Každý má svoj štýl, tak ako má každý svoj štýl modlitby. Pre niekoho je to ruženec, pre iného vlastné slová alebo aj obyčajné mlčanie. Dôležité je, aby to bolo úprimné, aby modlitba skutočne vychádzala zo srdca.

Nemám ambíciu meniť ľuďom životy ani ich poúčať. Myšlienky majú kolovať, tak nech kolujú. Každý si z tej ponuky môže niečo zobrať pre seba. Alebo aj nemusí. A je to tak v poriadku.        

Zamyslenia môžete odoberať tu.