Minizamyslenie Pôst v srdci

Pôstne obdobie je považované za obdobie smútku, skľúčenosti až temnoty. Toto reálne zažívajú ľudia, ktorí sa práve nachádzajú v situácii, keď im zomrel blízky človek, odišiel od nich partner alebo keď stratili Boha (Mk 2, 20).

Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“ (Mt 6, 1 – 6. 16 – 18)

Ježiš spája pôst s vecami, ktoré prinášajú potešenie a radosť. Má ísť o životný krok, pri ktorom sa vzďaľujeme veciam, aby sme sa priblížili k sebe a iným. „Pôst sám osebe nemá hodnotu. Je to neutrálna technika, ktorej hodnota – kladná či záporná – závisí od toho, s akým myslením k nej pristupujeme,“ napísal Han Fortmann.

Preto si nemusíme ostentatívne upierať uhorskú salámu a všetkým pripomínať, že by mali konať podobne. Nejde predsa o reklamu na pôst, ale skutočný pôst. Pôst, ktorý nás robí tvrdšími voči ľuďom, by sme mali ihneď ukončiť. Ježišovský pôst nechce meniť okolostojacich, ale nás samých.

Preto nejde ani tak o to, čo si odoprieme, ako o to, čo nás skutočne zmení. Nie je to pôst od lásky, radosti, súcitu a prijímania. Práve naopak. Mal by to byť pôst od nelásky, nezáujmu, závisti a ďalších životných prísad. A ten sa naozaj praktikuje v srdci, s účesom od kaderníka a mejkapom úsmevu. Áno, aj ten by si všetci okolo mali všimnúť. Tým, že im život s nami bude chutiť. (Jozef Husovský)