Inými slovami, čo je touto „radostnou zvesťou“, čo je obsahom posolstva, ktoré máme my, pokrstení, ohlasovať národom? V týchto dňoch v Cirkvi veľa počúvame o potrebe evanjelizácie, o potrebe byť misionárskymi učeníkmi – povzbudenia pápeža Františka, že máme ukázať „radosť evanjelia“ a konať s „chuťou evanjelia“. Čo to znamená?

Ako znie radostná zvesť? Odpoveď na túto otázku musí byť ochotný a schopný dať každý kresťan. Každý z nás musí byť pripravený, ako nám hovorí Peter, zdôvodniť nádej, ktorá je v nás.

Boh tak miloval svet, že poslal svojho jediného Syna, vteleného z Panny, aby trpel, zomrel a tretieho dňa bol opäť vzkriesený, a zachránil nás tak pred hriechom. Okrem toho Boh vo svojej dobrote poslal aj svojho Ducha Svätého, aby viedol a chránil Cirkev – jednu, svätú, katolícku a apoštolskú – a aby vylieval svoje milosrdenstvo a svoju milosť prostredníctvom sviatostí, a my sme tak mohli rásť v láske k nemu a medzi sebou navzájom. Tento istý Boh, ktorý nás z lásky stvoril a v celých dejinách nás hľadá, hoci sme hriešnici, nás vzkriesi z mŕtvych a bude nám posledným sudcom.

Toto je radostná zvesť. Toto je viera, ktorú vyznávame. Toto je viera Cirkvi, ktorá sa vyznávala skôr, než sa napísali prvé evanjeliá či zostavil Nový zákon. A ako čítame v Dei verbum:

„Aby sa evanjelium zachovalo v Cirkvi stále neporušené a živé, apoštoli zanechali ako svojich nástupcov biskupov a ,odovzdali im svoje miesto v učiteľskom úrade‘. Táto posvätná Tradícia a Sväté písmo Starého i Nového zákona sú teda akoby zrkadlom, v ktorom putujúca Cirkev na zemi kontempluje Boha, od ktorého prijíma všetko, kým ho neuvidí z tváre do tváre takého, aký je.“

Po desiatich rokoch pontifikátu pápeža Františka sa Svätý Otec stále zameriava na to isté, ako v prvý deň, keď prevzal úrad. Ako sa Cirkev môže zlepšiť v ohlasovaní radostnej zvesti? Témami jeho súčasnej katechézy, ktorú prednáša na stredajších generálnych audienciách, sú vášeň pre evanjelizáciu a apoštolská horlivosť. Všetok jeho dôraz na milosrdenstvo, jeho túžba po Cirkvi, ktorá je chudobná a pre chudobných, naliehanie, aby sa išlo na periférie, uskutočňovanie myšlienky synodálnej Cirkvi, ba dokonca aj jeho reforma rímskej kúrie – každá veľká iniciatíva jeho pontifikátu mala za cieľ slúžiť účinnejšiemu ohlasovaniu radostnej zvesti.

Pápež František však možno nečakal, že jeho pontifikát – či už svojím štýlom alebo podstatou – odhalí Cirkev, ktorá je hlboko rozdelená, pričom toto rozdelenie sa týka nielen toho, ako najlepšie ohlasovať evanjelium, ale i toho, aký je vlastne obsah radostnej zvesti. Nachádzame sa preto v časoch, keď sa základné otázky viery a mravov otvorene spochybňujú, dokonca aj na najvyšších úrovniach episkopátu.

Táto situácia, mierne povedané, nie je celkom povzbudivá. A nezdá sa ani, že by sa dialo to, v čo celý čas dúfal pápež František: jasnejšie ohlasovanie radostnej zvesti. Tendencia Cirkvi hľadieť iba na seba a rozprávať iba o sebe, ktorú pápež František tak horlivo (a správne) túži zmeniť, sa zatiaľ prehĺbila – aspoň na Západe, kde sú rozdelenia najjasnejšie viditeľné.

No či už je táto situácia povzbudivá (prípadne jasnejšia) alebo nie, nachádzajú sa v nej mnohí z nás. Osobitne znepokojivá môže byť pre obyčajných katolíkov, ktorí sa cítia bezmocní tvárou v tvár veľkým sporom našich dní – sporov, ktoré sa zdajú zúfalo dôležité (veď napokon hovoríme o viere), a zároveň úplne vzdialené. Všetci katolíci majú zodpovednosť žiť a ohlasovať evanjelium, no iba málokto z nich vstúpi do synodálnej sály.

Neponúkam tu žiadne ľahké odpovede. Poviem iba, že úzkostiam – ba dokonca aj poníženiam – ktoré Boh dopustí, aby sme trpeli, nechýba účel a zmysel. To nám má pripomenúť ak nič iné, tak práve pôst. Pôst je čas, keď si máme pripomínať, aká dôležitá je pokora, poddajnosť a poslušnosť. Pripúšťam, že tieto cnosti sú pre mňa ťažké, keďže som Adamov potomok a Američan.

Všetci vieme, že pôst je obdobím pokánia a obrátenia. Rozhodujeme sa konať skutky umŕtvovania a obety, nie kvôli nim samým, ale aby sme zažili, prijali a aj ďalej odovzdávali milosrdenstvo, ktorým nás Boh túži zahrnúť a úpenlivo prosí, aby sme ho preukazovali aj iným. Pôst je časom, keď si máme vykonať dôkladné spytovanie svedomia a dobrú spoveď.

A hoci riskujem, že vyzniem ako duchovný exhibicionista, vytvoril som si pre seba takéto spytovanie svedomia. Možno vám pomôže, možno nie. Viem však, že si ho mám robiť častejšie, než by som si rád pripustil.

Vzývam úprimne Ducha Svätého a dôverujem mu, že vedie a chráni Cirkev a jej vedúcich predstaviteľov? Dovoľujem, aby sa tieto nepokojné a znepokojivé časy stali zámienkou pre to, aby som si väčšmi všímal vlastnú spravodlivosť a vlastný úsudok než Božie prisľúbenia vernosti? Snažím sa zakryť svoju slabú vieru poukazovaním na až príliš skutočné zlyhania či omyly iných – najmä tých, ktorým by sa čosi také nemalo diať?

A ak moje odpovede na tieto otázky nie sú také, aké viem, že by mali byť, naozaj môžem potom tvrdiť, že robím, čo môžem, aby som plnil poslanie, ktoré mi bolo uložené pri krste? Naozaj úprimne ohlasujem radostnú zvesť slovom i skutkom?

Originál článku v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Stephen P. White je výkonný riaditeľ Katolíckeho projektu na Americkej Katolíckej univerzite a akademický pracovník Katolíckych štúdií v Centre pre etiku a verejnú politiku vo Washingtone.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.