Nájsť vlastnú identitu Pohľad bývalého ateistu, ktorého nudil vlastný odraz v smartfóne

A keďže som sa vyhlasoval za „vážneho ateistu“, ktorý bral sám seba smrteľne vážne, doviedol som neveru v Boha do jej logických dôsledkov: vo svete bez Boha nie sú žiadne objektívne hodnoty. Jednotlivec je teda ako prázdne plátno, na ktoré sa dá namaľovať čokoľvek. Zhltol som aj bežné postmoderné frázy o romantike sebautvárania, a preto som si vyhrnul rukávy a so zriedkavou vervou som sa pustil do práce na projekte vlastného „ja“.

Všetko to však bolo iba detinské napodobňovanie príbehu, ktorý naša kultúra neúnavne rozpráva sama sebe: príbeh o dieťati, ktorého individualita bola nejako potláčaná, ale potom sa naučilo ozvať sa a „povedať svoju pravdu“. Zostal som však po ňom roztrpčený, zbitý a nakoniec aj znudený.

Hollywood vykresľuje tento otrepaný príbeh na striebornom plátne príťažlivým spôsobom pomocou spomalených záberov zladených so scénickou hudbou. V skutočnom živote však projekt sebautvárania obsahuje nevábne fázy, ktoré sa vo filmoch dômyselne preskakujú. Utváranie vlastnej identity z ničoho je úzkostné, dusivé a obmedzujúce. Je presným opakom dušu povznášajúceho dobrodružstva pri objavovaní vlastnej úlohy vo veľkom príbehu kozmu.

Toto je tragicky nevyužitý bod v rámci katolíckej evanjelizácie v Amerike: Cirkev ponúka prísľub dobrodružstva svetu, ktorý je na smrť znudený z vlastného odrazu v iPhone.

Viera nepodporuje ilúziu sebautvárania – akoby sme mali dostatočnú moc nato, aby sme sa stvorili alebo si zmenili podstatu duše –, ale zjavuje ľudskú identitu takú, aká je, objektívne, vo vzťahu k Stvoriteľovi.

Najmä v Novom zákone sa nám ponúkajú indície o ľudskej identite, aká je vo vzťahu k Bohu v osobe Ježiša Krista. V dlhom a rozmanitom zástupe postáv, ktoré sa objavujú vedľa Krista alebo vystupujú v jeho podobenstvách, spoznávame úlomky seba samých a prostredníctvom ich zážitkov rozlišujeme kľúčové pravdy o rozdieloch medzi človekom a Bohom.

Ak čítame evanjeliá nie iba ako akademické cvičenie, ale ako šancu žiť v koži postáv v nich, opakovane zažívame čosi ako déjà vu. Ich stretnutia s božským vyvolávajú znepokojivý pocit, že boli vytrhnuté z dlhého tápania. V blízkosti Kristovho svetla je jednotlivec úplne odhalený. Kristova prítomnosť vytrháva padacie dvere k egu a ženie nás do stavu sebauvedomenia, ktoré sa nezakalí ani na okamih.

Jednotlivé postavy v evanjeliách sa pred nami vynárajú podľa premenlivých období srdca. Keď zisťujeme, že sme smutní, lebo máme opustiť svoje pozemské poklady kvôli večnosti, stotožňujeme sa s bohatým mladíkom. Keď nás bolí otvorená rana neodčineného hriechu, stotožňujeme sa so ženou pri studni. A keď cítime pokušenie vzdať sa zodpovednosti vyplývajúcej z našej pozemskej moci, zisťujeme, že sa stotožňujeme dokonca s Ponciom Pilátom.

Základné pravdy o povahe stvorených bytostí vo vzťahu k Božej prirodzenosti dokážu odovzdávať dokonca aj zvieracie postavy. Vlastne žiadna evanjeliová postava mi o mojej skutočnej podstate nezjavila viac ako titulná postava z podobenstva o stratenej ovci.

Do očí mi hneď udreli povrchné podobnosti so stratenou ovcou. Napríklad som sa vždy považoval za príliš veľkého individualistu nato, aby som bežal spolu so stádom. Namiesto toho som sa často impulzívne rozbehol do tmavého lesa, už len preto, aby som dokázal, že mám veci pod kontrolou a nepotrebujem, aby mi niekto pomáhal alebo čosi odobroval. Stratená ovca bola, ako radi hovoria novopohania, moje „duchovné zviera“.

Ako vždy však tento príbeh začína byť zaujímavý až vtedy, keď sa začne hýbať Boh. Pastier – čiže Boh – vykoná úplne iracionálny a zúfalý čin: opustí zvyšok stáda, deväťdesiatdeväť tých, ktorí nezablúdili, aby išiel za tým, kto sa zatúlal. Pastierovo srdce trpí pre zmiznutie jedinej milovanej ovce tak veľmi, že sa bezhlavo vrhne do záchrannej misie.

Čitateľa (aspoň tohto určite) ohromuje pastierova zdanlivá nezodpovednosť. Podľa ľudskej logiky sa nezdá v poriadku dávať prednosť blahu jedného pred blahom mnohých. Takisto nedáva zmysel, aby pastier konal proti vlastnému záujmu. Nemal by sa starať o uchovanie celkovej hodnoty svojho stáda?

Ešte čudnejšie na tomto podobenstve je to, že inde v evanjeliu nám Ježiš prikazuje byť dokonalí ako náš nebeský Otec. Táto veta má nielen odhaliť našu identitu vo vzťahu k Bohu, ale aj ponúknuť nám vzor správania. Naozaj by Pán chcel, aby sme sa v podobnej situácii správali tak ako pastier z tohto podobenstva?

Z ľudského pohľadu toto podobenstvo nedáva zmysel a to vlastne ani nie je jeho cieľom. Napokon, jeho cesty nie sú našimi cestami. Jeho láska má svoju vlastnú logiku.

Ak zavrieme oči a dovolíme, aby sa na nás vylialo Svetlo jeho lásky, rýchlo si uvedomíme, že napriek všetkému rozumu je to zjavne pravda. Všetko. Boh sa naozaj bezhlavo ženie za každým jedným z nás, keď sa náhlime tmavou dolinou smrti, po tmavých chodníkoch a hlbokých lesoch, do ktorých vchádzame z vlastnej nevedomosti a tvrdohlavosti.

Ide za nami, lebo je láska a my sme jeho milovaní. Vášnivo stojí o každého jedného z nás, akoby bol každý z nás jediný na svete. A ako dobrý rodič znesie všetko a aj všetko dá, len aby sa uistil, že sa bezpečne vrátime domov. Jeho dobrota a milosť nás budú sprevádzať po všetky dni nášho života.

Toto je naša pravá identita: vo svojej zlomenosti blúdime. No nikdy nie sme úplne stratení. Ustavične za nami beží. Nekonečne nás miluje. To je určite lepšie než čokoľvek, čo som dokázal vymyslieť ja sám.

Originál článku v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Peter Laffin prispieva na portál Washington Examiner. Na Twitteri je možné sledovať ho na @petermlaffin.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.