Manželstvo a otroctvo Sľuby, ktoré mi dali slobodu

Jeden z družbov zaviedol prvého družbu a mňa do prázdnej izby v dome, ktorú sme používali ako šatňu. Potom vystrel ruky, sklonil hlavu a viedol nás troch v modlitbe. Bol a stále je to môj dobrý priateľ, ale vtedy som ho po prvýkrát videl modliť sa. Je to bývalý evanjelikál, a keď prosil Boha o požehnanie, hlas sa mu milo triasol neistotou. Bola to nezabudnuteľná chvíľa.

Pomodlili sme sa Otčenáš a rozbehli sme sa k autu, ktoré nás bralo do kostola. Ja som sedel na sedadle spolujazdca a sledoval som, ako pod strieborným novoanglickým nebom ubiehajú vidiecke farmy a lúky. Dôležitosť tejto jazdy – poslednej v mojom živote neženatého muža – farbu polí ešte rozžiarila.

Napadlo mi, že som celkom a úplne slobodný. Bol to zvláštny a smiešny pocit, lebo bol opakom toho, čo ma naučila kultúra, aby som v tejto chvíli očakával. Ako ženícha na ceste k oltáru ma mali zachvátiť obavy z vyhliadky straty „slobody“. No keď ma viezli na podujatie, ktoré malo byť začiatkom môjho manželského zajatia – na ktorom som mal byť naveky pripútaný k svojej „guli na nohe“ – cítil som iba najčistejšie oslobodenie.

Bol som vychovaný v Amerike na konci 20. storočia, a preto ma ovplyvnil najmä sekulárno-liberálny výklad slova „sloboda“, ktorý je nielenže iný ako katolícke chápanie, ale je jeho opakom. Často sa žartom hovorí, že naši sekulárno-liberálni bratia a sestry hovoria iným jazykom ako my. No pri bližšom pohľade sa ukazuje, že je to naozaj tak, dokonca aj keď používame presne tie isté slová.

Slávna ukážka tohto javu sa nachádza ku koncu veľkého románu Evelyna Waugha Návrat do Brideshead. Rozprávač, agnostický umelec Charles Ryder, sa vysmieva z myšlienky, že by mali k Lordovi Marchmainovi na smrteľnej posteli zavolať kňaza: „Nemôžu ho nechať aspoň v pokoji umrieť?“ Marchmainova dcéra Julia, s ktorou má Ryder cudzoložný vzťah, smutne odpovedá: „Oni pod pokojom chápu niečo úplne iné.“ Sekulárne chápanie „pokoja“, ako ho vyjadril Ryder, neznamená oveľa viac, než že človeka nechajú tak. Pre katolíkov je však „pokoj“ objektívny stav, nie prchavý pocit.

Podobných príkladov je nepreberné množstvo. Najväčší rozdiel je však asi vo význame slova „sloboda“. Podľa sekulárno-liberálneho výkladu byť slobodný znamená mať maximum možností a minimum osobnej zodpovednosti. Sloboda sa teda dosahuje tak, že sa unikne z obmedzení obyčajného života, ktoré vytvára potreba zarábať peniaze a starať sa o rodinu. Iba potom je možné venovať čas a energiu do údajne uspokojivejších činností.

Túto víziu smelo šíri progresívna komička Chelsea Handlerová v nedávno uverejnenom videu, ktoré sa na sociálnych médiách stalo virálnym. Tento zhruba dvojminútový skeč uvádza detaily jedného dňa v živote bezdetnej ženy, ktorej „sloboda“ závisí od toho, že nemá dieťa, ktoré by vozila do školy alebo naháňala po obchode s potravinami. Vďaka tomu má Handlerovej postava „slobodu“ spať do obeda, brať drogy, mať anonymný sex a „meditovať“.

Bolo by ťažké, ak nie rovno nemožné, lepšie vyjadriť opak katolíckeho chápania slobody.

Je to preto, že aj keď je to pre moderné chápanie kontraintuitívne, katolícka koncepcia slobody vyrastá z prijímania stále väčšej zodpovednosti, nie z toho, že sa zodpovednosti úplného zbavíme. Podľa sekulárneho pohľadu sa dokonalá sloboda nachádza na ďalekom tropickom ostrove, kde „slobodní“ ľudia až do konca vekov popíjajú Coronu ako Snoop Dogg.

Naopak, podľa katolíkov sa dokonalá sloboda nachádza v kalkatských slumoch, kde Misionárky lásky slobodne odovzdávajú najchudobnejším dušiam na zemi aj to posledné zo seba. Stačí povedať iba to, že rozdiel nie je malý.

Samozrejme, ďaleký ostrov a kokteily sú v poriadku, keď ich má katolík na prázdniny, ale nie na celý život. Nie je to preto, že by boli oddaní katolíci prudérni, ale preto, že by ich takýto život unudil na smrť. Kde nie je zodpovednosť, tam nie je ani sloboda venovať sa najzmysluplnejším aspektom života.

Vnútorný život oddaného katolíka – ktorý hrdinsky prijal dobrodružstvo posväcovania – je pre dušu neustála vzrušujúca jazda nabitá akciou.

Naopak, hedonistický život, v ktorom niet čo robiť, iba uspokojovať seba samého, pôsobí prázdne a smutno. Skôr ako ilúzia než ako život.

Zo spätného pohľadu jasne vidím, prečo som na ceste na svoju svadbu cítil oslobodenie: keď som sa rozhodol úplne (a bez výhrad) ponúknuť seba samého, prežíval som vzrušenie z veľkého dobrodružstva. Táto cesta mala byť náročná – môj duchovný vodca, veľký otec Peter Mussett z mesta Boulder v štáte Colorado, ma pri mnohých príležitostiach uisťoval, že manželstvo si bude vyžadovať „všetko, čo mám“.

Vďaka tomu však bolo iba príťažlivejšie. Chcel som sa celý odovzdať niečomu vyššiemu, než som ja sám, lebo som chcel byť slobodný. Možno najprirodzenejšou ľudskou túžbou je darovať sa z lásky. Čokoľvek menej dušu frustruje.

Toto je veľká pravda kríža, ktorá je v moderných časoch tragicky zastretým tajomstvom: že naša sloboda priamo súvisí s tým, nakoľko darujeme seba samých.

Každému mladému človeku, ktorý hľadá pravú slobodu a má uši na počúvanie, nech starší katolíci jedným hlasom hovoria: ak sa chceš cítiť slobodný, nájdi si niekoho, koho budeš z celého srdca milovať a kto dokáže milovať teba. A keď sa ti to podarí, bez obáv vylej seba samého, daj manželstvu a rodine, alebo svojmu povolaniu, všetko a tvoj pohár bude ako zázrakom naveky pretekať.

Nedáva to zmysel, ale to ani nemá. Má to byť iba pravda. A aj je. A tá ťa oslobodí.

Originál článku v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Peter Laffin prispieva na portál Washington Examiner. Na Twitteri je možné sledovať ho na @petermlaffin.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.