K svätosti je povolaný každý jeden z nás, lebo každého z nás Boh miluje a chce, aby sme boli šťastní. Ako povedal svätý Augustín: „Stvoril si nás pre seba a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe.“

V konkrétnom živote každého z nás má všeobecné povolanie k svätosti odlišnú formu. Niektorí sú povolaní dosiahnuť svätosť cestou služobného kňazstva, iní cestou manželstva, ďalší rehoľným životom a tak ďalej. Navyše je každé jednotlivé povolanie nielen osobným Božím volaním nasledovať ho po ceste, ktorá nás privedie ku svätosti a blaženosti, ale každé povolanie má aj svoj spoločenský alebo cirkevný rozmer.

Povolanie k manželstvu slúži na posvätenie manželov, ale aj pre dobro ich detí, spoločnosti a tak ďalej. Povolanie kňaza je pre jeho vlastné posvätenie aj pre posvätenie jeho farníkov. Ide o to, že cieľom nášho konkrétneho povolania je jednak naše osobné dobro, jednak dobro spoločné.

A po celý čas, čo sú muži a ženy na zemi, sa tento cieľ snažíme narušiť. Hľadáme na všetkých možných aj nemožných miestach, kde by sme len mohli nájsť blaženosť mimo Boha. Cesty k blaženosti hľadáme mimo tých, ktoré nám ukazuje on. Veríme klamstvu – a občas ho aj sami šírime –, že medzi blaženosťou a svätosťou si musíme vybrať. A toto klamstvo, aby som si požičal vetu, ktorú používajú matky po celom svete, je dôvod, prečo nemôžeme mať pekné veci.

Pri modlitbách veriacich môžeme často počuť modlitbu o „viac povolaní“. Táto formulácia sa mi často zdá trochu zábavná. Akoby Boh zabudol vystaviť objednávku na povolania a nedosahoval svoje kvóty. Samozrejme, mali by sme sa modliť o to, aby ľudia verne a odvážne odpovedali na Božie volanie. Som si však celkom istý, že povolania sú; menej uspokojivá je skôr miera odpovedí na ne.

Má zmysel venovať osobitnú pozornosť a starostlivosť pestovaniu povolaní ku kňazstvu. Kňazské povolanie si vyžaduje jedinečnú prípravu a formáciu. Keď však dnes Cirkev zdôrazňuje kňazské povolania, je ťažké neklásť si otázku, či neúmyselne neznižuje potrebu pestovať skutočné rozlišovanie a prípravu na povolanie, ktoré má spoločné väčšina katolíkov, čiže na manželstvo.

Rozlišovanie povolania nie je o nič menej dôležité pre povolanie k manželstvu ako ku kňazstvu, a to nielen pokiaľ ide o výber správneho človeka, ktorého si vziať. Ak ide o mňa, som absolútne presvedčený o tom, že som bol lepšie pripravený na povolanie otca a manžela, keď som ako mladík strávil veľa času uvažovaním, či Boh chce, aby som bol kňazom. A vďaka tomu dokážem lepšie pochopiť, ako moje povolanie závisí od iných povolaní aj ako ich podporuje.

Povolanie k manželstvu je v tejto krajine v žalostnom stave. Mladí ľudia sa dnes berú neskôr, ak vôbec. A keď sa aj zoberú, stále menej sa berú v kostole. Mladí ľudia majú milión dôvodov odkladať manželstvo, niektoré dobré, niektoré menej. Na rozdiel od procesu rozlišovania a formácie ku kňazstvu sa však rozlišovanie a formácia k manželstvu a rodine uskutočňuje najmä doma. Domov je však stále menej spoľahlivým formačným domom.

Dokonca aj medzi tými mladými katolíkmi, ktorí chápu, aké je rozlišovanie povolania dôležité, som sa stretol s mnohými, ktorí svoje konkrétne povolanie – najmä, ale nielen, v prípade manželstva – chápali skôr ako cieľ než ako začiatok. Svadba však nie je naplnením povolania k manželstvu rovnako ako nie je cieľom kňazského povolania vysviacka. Svadba a vysviacka nepredstavujú vrchol povolania, ale základný tábor. Manželstvo a posvätný stav sú zdroje milosti, ktoré nás majú odprevadiť do cieľa, aby sme vzali so sebou aj toľkých, koľkých dokážeme.

Cirkev – do ktorej sem počítam všetkých veriacich – musí robiť všetko, čo je v našich silách, aby sme sa navzájom povzbudili a pomohli si pri rozlišovaní Božieho povolania. Koľko mladých ľudí vstupuje do dospelosti bez toho, aby sa niekedy vážne v modlitbe zamysleli nad tým, čo od nich Boh žiada? Koľkí nemajú nikoho, kto by ich takýmto rozlišovaním previedol? Rozlišovanie povolania sa často chápe ako prostriedok zvýšenia či uľahčenia kňazských povolaní, čo je samo osebe v poriadku. Autentické rozlišovanie je však nevyhnutnou súčasťou každého kresťanského života a je neoddeliteľné od práce učeníctva.

Samozrejme, ľahšie sa to povie, než urobí, ako vám povie každý, kto sa rozlišovaním povolania namáhavo prebíjal. Rozlišovanie nie je iba radosť a ruže. Svätosť je jedinou istou cestou k blaženosti, ale určite nie je obchádzkou, aby sme sa vyhli utrpeniu. Každé pravé povolanie má sklon skôr či neskôr viesť na ten istý vrch.

Jednotlivé povolania kresťanov v rámci Cirkvi sú od seba závislé, a to až natoľko, že nedáva veľmi zmysel pokúšať sa riešiť krízu či kolaps jedného, a ignorovať ostatné. Kňazské povolania sú hlboko závislé od rodín vybudovaných na silných a svätých manželstvách. Manželský život a rodinný život závisí od sviatostí a pastorácie, ktoré môžu poskytovať iba kňazi. Kňazov aj laikov podporujú modlitby a svedectvo rehoľníkov a kontemplatívnych osôb.

Je načase prestať uvažovať nad krízou kňazských povolaní tak, akoby sa dala oddeliť od krízy kresťanského manželstva a rodiny alebo od pokoncilového kolapsu rehoľných povolaní, z ktorého sa Cirkev zatiaľ nespamätala, aspoň nie na Západe. Keď v Kristovom tele trpí jedna časť, všetky ostatné trpia spolu s ňou.

Originál článku v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Stephen P. White je výkonný riaditeľ Katolíckeho projektu na Americkej Katolíckej univerzite a akademický pracovník Katolíckych štúdií v Centre pre etiku a verejnú politiku vo Washingtone.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.