Svet kresťanstva Názory 15. marec 2023

Odluka cirkvi od štátu O čom sa to vlastne bavíme? A nevykopávame náhodou otvorené dvere?

Anton Ziolkovský
Anton Ziolkovský

Keď nabudúce bude niekto vyhlasovať, že chce odluku cirkvi od štátu, tak sa ho spýtajme, čo má pod tým na mysli a prečo to vlastne žiada.

Keď nabudúce bude niekto vyhlasovať, že chce odluku cirkvi od štátu, tak sa ho spýtajme, čo má pod tým na mysli a prečo to vlastne žiada.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Anton Ziolkovský

O čom sa to vlastne bavíme? A nevykopávame náhodou otvorené dvere?
Fotou: Postoj/Dano Veselský

Pred niekoľkými dňami bol publikovaný prieskum, podľa ktorého si dve tretiny obyvateľov Slovenska želajú odluku cirkví od štátu.

Téma odluky sa používa ako nástroj na zdôraznenie, že cirkvi a štát by nemali byť príliš prepojené. Aj mnohí katolíci si myslia, že odluka je fajn nápad.

V princípe je pravdou, že štát a cirkvi sú dve nezávislé autonómne inštitúcie, ktoré by si navzájom do svojho chodu nemali zasahovať. Mali by však spolupracovať, lebo ich členovia sú občania aj veriaci zároveň. Kde je však tá hranica, kedy je to ešte v poriadku a kedy už nie?

Veľmi dôležité je rozmeniť túto tému na drobné, aby sa nestala ventilom antiklerikálnych nálad časti spoločnosti ani palicou na bitie cirkví za akési údajné príživníctvo na daňových poplatníkoch a za udržiavanie nespravodlivosti v spoločnosti.

Finančná odluka je už realitou

Z rozhovorov, názorov politikov a komentárov na sociálnych sieťach sa dá usudzovať, že väčšina ľudí má na mysli finančnú odluku, čiže zjednodušene povedané, aby štát neplatil cirkvi. Tí, ktorí si to myslia, to považujú za zázračný prútik, ktorým sa cirkvi „oslobodia“ od závislosti od politikov a zrazu budú ochotné hovoriť, čo si myslia, a budú kritické voči politikom.

Lenže veci sa majú ináč. Finančná odluka cirkví od štátu tu už je, formálne prinajmenšom od prijatia nového zákona, ktorý získal v parlamente viac ako ústavnú väčšinu. Zákon z roku 2019 sa totiž volá zákon o finančnej podpore cirkví. Inými slovami, štát cirkvi neplatí, len im finančne prispieva na ich činnosť, čo je úplne spravodlivé a legitímne, ak na tom jestvuje politická a spoločenská dohoda.

Spojenie „finančná podpora“ v tomto prípade nie je eufemizmom na zalepenie očí a uší verejnosti, ale holý fakt.

Náklady Katolíckej cirkvi na jej prevádzku sú totiž omnoho väčšie ako suma, ktorú štát vo svojom príspevku núka. Cirkev, presnejšie veriaci, platia réžiu kostola a fary, prispievajú na chod biskupského úradu, cirkevné školstvo, charitu, evanjelizačné a misijné diela, platia cirkevné ustanovizne, financujú nákladné rekonštrukcie sakrálnych pamiatok.

Ak cirkvi majú na opravu nejaké dotácie, tak nie z titulu, že sú privilegovanými inštitúciami, ale preto, že splnili pravidlá ako všetci ostatní. V súčasnosti sa takmer celý príspevok štátu využíva na poskytnutie miezd kňazom na úrovni minimálnej mzdy. V mnohých prípadoch diecézy a eparchie siahajú na vlastné zdroje, aby mohli dofinancovať vlastných zamestnancov: laikov i klerikov. Je veľmi pravdepodobné, že pomer štátneho príspevku a vlastných zdrojov sa v prípade odmeňovania bude v cirkvách stále viac preklápať práve na vlastné zdroje.

Inými slovami: predstava o tom, že cirkev je takmer úplne závislá od príjmov od štátu, je nepravdivá a mylná. Príspevok štátu je významný, ale zďaleka nie jediný zdroj na financovanie jej činnosti.

Niekomu sa tento príspevok môže zdať vysoký. Iní namietajú, prečo v čase krízy rastie. Na príspevky štátu musia byť nejaké pravidlá. Nový zákon obsahuje presný vzorec, na základe ktorého sa príspevok vypočítava a rozdeľuje jednotlivým cirkvám. Jeho výška závisí najmä od počtu členov komunity. Príspevok môže za presne stanovených podmienok aj klesnúť a nie je naveky.

Predstava o tom, že cirkev je takmer úplne závislá od príjmov od štátu, je nepravdivá a mylná. Príspevok štátu je významný, ale zďaleka nie jediný zdroj na financovanie jej činnosti.Zdieľať

Tento mechanizmus vytvára tlak na cirkvi, aby dobre vykonávali pastoračnú a evanjelizačnú činnosť. A zároveň, keďže závisí od zákona, dáva cirkvám aspoň nejakú istotu, že nebude každoročne predmetom politického handlovania a svojvôle, lebo na zmenu je potrebný nový zákon.

Mimochodom, rámcová zmluva medzi SR a Svätou stolicou hovorí, že Slovenská republika bude finančne podporovať činnosť Katolíckej cirkvi (analogicky to platí aj o ostatných cirkvách). Nehovorí, čo má financovať ani koľko – to je vec kompetentných civilných autorít a spoločnej dohody –, ale že prispieva.

Hovoriť o odluke cirkvi od štátu, a pritom myslieť na finančnú odluku znamená v lepšom prípade vykopávať otvorené dvere, lebo tento problém je vyriešený. V horšom prípade to znamená vedome sa usilovať o poškodzovanie cirkví vytváraním dojmu, že im ide o peniaze, čo nezodpovedá pravde ani realite.

Debata o výške príspevku je legitímna. Keďže je výsledkom celospoločenského a politického konsenzu i dohody všetkých cirkví, nejestvuje podľa mojej mienky v súčasnosti vecný dôvod, prečo túto tému otvárať. A ak, tak opačným smerom. Napríklad v súvislosti s energiami.

Nie je v poriadku, ak väčšie farnosti, najmä mestské, ktoré nie sú regulovanými subjektmi, nemajú nárok na kompenzácie za ceny elektriny a plynu, ktoré sú sedem-osemnásobné, hoci sú de facto neziskovkami a dokonca aj komerčná sféra tento nárok má.

Mienka cirkvi je len v rovine morálneho apelu

Ak odluka cirkvi od štátu neznamená finančnú odluku, čo ešte môže znamenať?

Myslím si, že za týmito úvahami sú ešte dva prístupy. Sú ľudia, ktorí si myslia, že cirkvi by do spoločenských otázok nemali nič hovoriť. Mali by sme sa tváriť, že sa nás verejné debaty, ktoré vplývajú na našich veriacich, ktorí stále tvoria v spoločnosti väčšinu, netýkajú.

Kresťanská viera ponúka istú predstavu o človeku, vychádza pritom z niekoľkotisícročného dedičstva Božieho zjavenia, ak to mám vyjadriť teologicky. Predstavitelia cirkví a náboženských spoločností nemajú formálnu moc – ani ju nechcú –, ich názory však môžu ovplyvniť tisíce ľudí. A je pravdou, že niekedy nešťastne komunikujú.

Určite však platí jedno – mienka cirkví je vždy v rovine morálneho apelu, nič viac. Každý sa môže k nej pridať, ale aj nesúhlasiť, nikto nemá povinnosť si ju osvojiť. V otázkach viery a mravov sa však očakáva, že veriaci v kľúčových témach budú stáť za svojimi pastiermi.

Keď sa cirkev snaží formovať verejný priestor, vždy robí politiku a tak to má byť, ale nesmie byť stranícka.Zdieľať

Máme aj malú skupinu progresívnych či ľavicových radikálov, ktorí by boli najradšej, keby postavenie cirkví bolo ako vo Francúzsku: úplná odluka, ktorá znamená, že na verejnosti nemôžu byť žiadne náboženské symboly.

Nemyslím si, že je fér odsúvať cirkvi a náboženské spoločnosti na okraj a marginalizovať ich vplyv preto, že sa hlásia k tradičnej náuke, ktorá je hlboko ľudská; že apelujú na politikov, aby ju brali pri svojich rozhodnutiach do úvahy. Zvlášť tí, čo o sebe vyhlasujú, že sú kresťania.

Pápež František to nedávno povedal jasne. Keď sa cirkev snaží formovať verejný priestor, vždy robí politiku a tak to má byť, ale nesmie byť stranícka.

Keď nabudúce bude niekto vyhlasovať, že chce odluku cirkvi od štátu, tak sa ho spýtajme, čo má pod tým na mysli a prečo ju vlastne žiada. Hovorím to aj do vlastných radov. Nenarábajme s týmto spojením svojvoľne, ale otvorene sa rozprávajme, čo nám na súčasnom vzťahu štátu a cirkvi prekáža a prečo.

Narábajme pritom s faktami, nie dojmami. Nenechajme sa zmiasť populistickými vyhláseniami politikov alebo iných postáv vo verejnom priestore, ktorí téme buď nerozumejú, alebo sa usilujú vedome oslabiť spoločenské postavenie cirkví, lebo im prekážajú v šírení vlastných ideológií.

Takže čo to vlastne máte na mysli, keď žiadate odluku cirkvi od štátu?

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0