Transformácia religiozity Ako sa mení náboženský život v našej dobe

Viera sa rodí v prostredí, ktoré vyžaduje určité predpoznanie. Ľahšie je to uprostred kultúry, ktorá počíta s možnosťou transcendencie.

Nové kultúrne a spoločenské zmeny často spôsobujú vo vzťahu k vonkajším formám prežívania viery otrasy, lebo vyžadujú zo strany kresťanov otvorenosť a rozlišovanie.

Zmeny prežívania viery a postojov k nej nie sú neobvyklé. Sú dôsledkom novej kultúrnej situácie, postavenia spoločenstva kresťanov v konkrétnej spoločnosti, ale aj výsledkom teologickej reflexie v rámci komunity.

Ako sa menil postoj k viere v dejinách

Náboženstvo v antickom svete bolo nástrojom jednoty a požívalo všeobecný rešpekt. Ľudia uznávali vplyv neviditeľného sveta, preto sa božstvám, ktoré pochádzali zo všetkých kútov ríše, prinášali v chrámoch obety.

Za boha bol považovaný aj samotný rímsky cisár. Odmietnutie vykonať obetu znamenalo vystaviť sa podozreniu z podvracania spoločenského systému. Tento fakt bol dostatočným dôvodom na prenasledovanie, čo s prestávkami trvalo tri storočia. Za ten čas zomreli tisíce kresťanov mučeníckou smrťou.

Zmena nastala v roku 313, keď cisár Konštantín zrovnoprávnil kresťanstvo s pohanskými náboženstvami v Rímskej ríši. Neskôr sa karta obrátila a z prenasledovaného kresťanstva sa v roku 380 za vlády Teodózia I. stalo štátne náboženstvo.

Poslanie cirkvi na vidieku Kultivovať verejný priestor, budovať komunitu, zastávať sa farníkov

Anton Ziolkovský

V stovkách roztrúsených slovenských dedín je cirkev prítomná asi ako jediná inštitúcia. Čo z toho pre ňu vyplýva v zmenených podmienkach?

Kresťanstvo na rozdiel od pohanských kultov malo misionársky charakter, bolo univerzalistické a otvorené voči všetkým. Tieto prednosti sa ukázali v čase, keď sa Rímska ríša delila a zvnútra i zvonka oslabovala. Kresťanstvo sa stalo úspešným mediátorom medzi grécko-rímskou kultúrou a európskymi pohanskými národmi, ktoré si túto ríšu postupne podmanili.

V stredoveku sa postavenie kresťanstva v Európe ešte viac upevnilo. Už dávno nebolo iba duchovným hnutím, prekročilo rámec nástroja jednoty. Náboženské autority nadobudli svetskú moc, v niektorých prípadoch dokonca absolútnu a neobmedzenú.

Tento spôsob transformácie kresťanstva do spoločnosti čoskoro ukázal svoje slabiny a v konečnom dôsledku kresťanstvo postupne oslabil. Na konci stredoveku sa spustili spoločenské a duchovné procesy, ktorých dôsledky vidíme dodnes.

Kresťanstvo sa stalo úspešným mediátorom medzi grécko-rímskou kultúrou a európskymi pohanskými národmi, ktoré si túto ríšu postupne podmanili.Zdieľať

Významným zlomovým bodom sa stala reformácia. Mních Martin Luther vystihol kľúčové a kontroverzné problémy, ktoré požadoval rýchlo vyriešiť. Hovoril o cirkevných reformách, nie o novej cirkvi. Jeho názory však boli nepochopené oficiálnou cirkvou a zneužité jej odporcami. Na konci sa stanú zámienkou na rozkol západného kresťanstva – vzniká protestantizmus.

Toto rozdelenie vyvolalo občiansku vojnu vo viacerých štátoch. Náboženské vojny, ktoré trápili Európu niekoľko desaťročí, kládli pred civilné autority legitímnu otázku, či ešte stále možno považovať kresťanstvo za kultúrny a spoločenský tmel, a ak áno, tak v ktorej verzii.

V krajinách, kde boli protestanti a katolíci rozdelení približne na polovicu, sa postupne formoval sumár základných téz o vzťahu človeka a spoločnosti, ktoré vychádzali z kresťanskej antropológie a ktoré pre svoju všeobecnosť mohli byť akceptované kresťanmi všetkých konfesií.

Tak vzniká teória základných ľudských práv a slobôd ako nová spoločenská ideová základňa.

Sekularizácia – kľúč k pochopeniu transformácie religiozity v novoveku

Spor o univerzálie na konci stredoveku predznamenal novú etapu vo vzťahu náboženstva a spoločnosti. Nastáva proces, v ktorom sa náboženstvo so svojimi rituálmi a univerzalistickou koncepciou sveta transformuje najprv do uzavretého systému a neskôr do podoby osobného presvedčenia jednotlivca, ktoré je najlepšie prežívané v komunite.

Človek tak mohol prežiť celý život. Od rôznych typov škôl cez stavovské spolky, náboženské organizácie až po politické strany. Život v uzavretom systéme mal byť najlepšou obranou voči svetským bezbožným či heretickým ideám a ponukám, ktoré jednotlivca mohli od katolíckej viery odtrhnúť.

V tomto procese kresťanské cirkvi opúšťajú svetské mocenské pozície v spoločnosti a dohľad nad oblasťami, nad ktorými z titulu svojho záujmu nemajú kompetenciu.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ak pre cirkev bol vnútorný rozkol vyvolaný západnou schizmou veľkým problémom, ešte väčšou skúškou bol prehlbujúci sa rozkol (dnes vieme, že zdanlivý) medzi emancipujúcimi sa prírodnými vedami a klasickou teológiou. Táto priepasť sa zväčšovala do Druhého vatikánskeho koncilu (1962 – 1965), keď biskupi s pápežom cez oficiálne magisteriálne vyjadrenia uznali autonómiu svetských vecí a navrhli metódu dialógu namiesto dovtedy používaného odsudzovania a mentality geta.

Prehlbovanie tohto rozkolu proces sekularizácie urýchlilo až do takej miery, že niekde sa z nej stala radikálna ideológia, ktorá vedome odsúva akýkoľvek náboženský prvok na okraj spoločenského diania bez nároku na verejný priestor.

Vzťah cirkvi k modernému svetu

Sekularizácia otvorila otázky, ktoré dominujú novoveku a dodnes na ne nemáme vyčerpávajúce odpovede. Kde sú hranice katolíckej identity v sekularizovanom svete? Ako si ju máme zachovať? Ako je možné zosúladiť vieru s moderným svetom? Do akej miery sa môžeme prispôsobovať, aby sme postoj viery nepoškodili a o ňu neprišli?

Francúzska revolúcia s osvietenstvom otriasli kresťanskými cirkvami. Osvietenstvo s racionalizmom a pozitivizmom spochybňovali Božie zjavenie, teda samotné základy, na ktorých stojí poslanie cirkvi.

Sekularizácia vytvorila v spoločnosti zvláštnu atmosféru. Na jednej strane veriaci chceli zostať súčasťou spoločnosti, neodmietali vedecký pokrok a moderné spoločenské usporiadanie, na druhej strane si chceli zachovať kresťanskú identitu.

Väčšinové cirkvi v 19. storočí zaujali k pokroku a demokracii rezervovaný postoj. Všetci mali v pamäti násilnosti a popravy klerikov a zasvätených osôb počas jednej z fáz Francúzskej revolúcie. Jestvovala vážna obava, že sekularizácia, ktorá prináša so sebou racionalizmus a ateizmus, môže viesť k oslabovaniu cirkví a k novému prenasledovaniu.

Neskôr sa ukázalo, že tieto obavy boli na mieste. Politické náboženstvá, akými boli nacizmus a komunizmus, naozaj viedli k prenasledovaniu cirkvi a popravám nepohodlných duchovných i veriacich laikov.

Sekularizácia, ktorej súčasťou boli občianske práva a slobody, však priniesla cirkvám mnohé výhody. Neboli viac v područí monarchov, ale mohli slobodne pôsobiť, slobodne menovať biskupov a zriaďovať nové komunity, farnosti a kláštory.

Sekularizácia vytvorila v spoločnosti zvláštnu atmosféru. Na jednej strane veriaci chceli zostať súčasťou spoločnosti, neodmietali vedecký pokrok a moderné spoločenské usporiadanie, na druhej strane si chceli zachovať kresťanskú identitu.Zdieľať

V Katolíckej cirkvi sa objavovali rozličné prístupy k zosúladeniu života viery a moderného sveta s cieľom prekonať antagonizmy a nájsť cestu, ktorá nepoškodí identitu kresťana a bude zároveň rešpektovať legitímnu autonómiu vied a ostatných oblastí ľudského rozvoja.

V medzivojnovom období k riešeniu prispeli jezuitská a dominikánska škola. Išlo najmä o francúzsky a nemecky hovoriacich teológov, ktorí sa pri hľadaní obrátili na Sväté písmo a cirkevných otcov.

Rozhodujúcim bodom zmeny prístupu bol Druhý vatikánsky koncil. Na tomto zhromaždení biskupov celého sveta sa stanovil dialóg ako metóda na porozumenie a nový vzťah so sekulárnou kultúrou, inými náboženstvami, ostatnými kresťanskými cirkvami, vedou a dokonca sa táto metóda mala aplikovať do vnútra Katolíckej cirkvi.

Hoci sa táto metóda ukázala ako správna, koncilové idey sa nestali pevnou súčasťou myslenia v cirkevnom prostredí. Kontinuálny pokles religiozity v Európe od druhej svetovej vojny naznačuje, že katolicizmus ako uzavretý systém, ktorý umožňuje prežívanie viery, sa rozpadá. Na Západe sa už tak stalo, stredná a východná Európa sú vystavené týmto trendom v súčasnosti.

Znaky transformácie religiozity

Na Slovensku časť veriacich upúšťa od pravidelnej náboženskej praxe. Za posledných desať rokov približne tristotisíc ľudí stratilo z rôznych dôvodov väzby s Katolíckou cirkvou, takže hoci sú pokrstení, viac sa k nej nehlásia.

Faktor, ktorý zásadne urýchľuje rozpad chápania náboženstva ako uzavretého systému, je klerikalizmus. Tento problém sa otvoril zvlášť po drásajúcich a početných prípadoch sexuálneho zneužívania mladistvých zo strany klerikov a zasvätených osôb. Často o ňom hovorí pápež František.

Zneužívanie moci v Katolíckej cirkvi je vážnym problémom a netýka sa len sexuálneho zneužívania. Stojí za nerešpektovaním cirkevných zákonov, je za znevažovaním ľudskej dôstojnosti, za ponižovaním či psychickým nátlakom na rôznych úrovniach cirkevného spoločenstva.

Zneužívanie moci rôzneho druhu zažili aj klerici a zasvätené osoby. Je za podceňovaním laikov a odborníkov, za netransparentnosťou a svojvôľou pri správe cirkevného majetku či pri riadení cirkevných právnických osôb.

Zneužívanie moci vedie k predstieraniu spoločenstva, k využívaniu rozličných dobier pre osobný prospech, k zakrývaniu deliktov a trestných činov.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Je poľutovaniahodné, že až vonkajší tlak vyvolaný médiami a spoločnosťou viedol cirkevné autority, aby sa témou sexuálneho zneužívania zaoberali. Klerikálny prístup, ktorý umožnil takého správanie, je však širším problémom. Žiada si zmenu myslenia, štruktúry, viac protiváh v systéme riadenia a pravidelnú kontrolu.

Trúfam si tvrdiť, že keby si pokoncilová cirkev osvojila ekleziológiu Božieho ľudu – ako ju predstavuje koncilová konštitúcia Lumen gentium – do dôsledkov, tento problém by už vymizol.

Téma náboženskej praxe – najmä návštevnosť bohoslužieb a akceptovanie cirkevnej náuky – sa roky považovali za rozhodujúce ukazovatele religiozity. Tieto údaje síce majú svoj význam, nie sú však v našej dobe jedinými údajmi, ktoré si treba všímať.

Na jednej strane sa po pandémii masový návrat do kostolov na Slovensku nekonal. Ľudí na bohoslužbách skôr ubudlo. Z opačnej strany zase nikdy nebol väčší záujem o duchovné programy v médiách ako počas korona epidémie. Podľa bulletinu TV LUX významne narástli počty členov Klubu TV LUX aj príjmy televízie. Množstvo farností – najmä mestských – každú nedeľu ponúkalo priamy prenos svätej omše.

Polemika Kríza alebo obnova? Traja kňazi o tom, aká bude cirkev po pandémii

Imrich Gazda Pavol Rábara

O postpandemickej cirkvi sme sa rozprávali s kňazmi Jurajom Vittekom, Antonom Ziolkovským a benediktínom Jozefom Brodňanským.

Záujem o duchovno je určite pozitívnou správou, na ktorú kresťanstvo so svojím misionárskym charakterom môže nadviazať. Tento záujem vychádza z chápania indivídua, ktoré chce naplniť najvnútornejšie potreby a rozvíjať sa.

Obnovený záujem o spiritualitu sa nedá chápať ako záujem o náboženstvo ako systém (čo úspešne fungovalo od osvietenstva do Druhého vatikánskeho koncilu). Na programe dňa je skôr akási fluidná spiritualita, ktorá k ničomu nezaväzuje, nenesie v sebe imperatív mravných noriem a niekedy kombinuje prvky z viacerých ideových, na pohľad nekompatibilných náboženských a kultúrnych systémov.

To neznamená, že jednotlivec nemôže dozrieť k presvedčeniu prijať kresťanstvo úplne v nejakej konfesionálnej podobe. Dokonca je pravdepodobné, že prehlbujúci sa záujem o spiritualitu môže mať takéto vyústenie. Počet ľudí, ktorí zažijú nejakú formu obrátenia, rastie. Je to osobná uvedomelá a zodpovedná voľba, nie iba prenos hodnôt z rodičov na deti cez náboženskú prax.

Pandémia síce urýchlila rozpad starých náboženských foriem, ľudia však neprestali vnímať duchovno a vyhľadávať spiritualitu ako odpoveď na hlboké existenčné otázky.

Nové cesty k životu kresťanskej viery

Ústup od konfesionálneho systému a nárast voľných väzieb s vlastnou kresťanskou tradíciou nevedie automaticky k ateizmu. Nedostatočná náboženská prax vedie k tzv. kultúrnemu kresťanstvu, k vonkajším formám bez spirituality, čo k neviere alebo aspoň k agnosticizmu až tak ďaleko nemá.

Pandémia ukázala hlad ľudí po duchovne. V kresťanstve je možné nájsť mnohé spirituálne cesty či školy, ktoré môžu byť prínosom pre súčasného človeka trpiaceho krízou zmyslu. Táto oblasť sa môže stať pre mnohých bránou k objaveniu kresťanskej tradície.

Pandémia síce urýchlila rozpad starých náboženských foriem, ľudia však neprestali vnímať duchovno a vyhľadávať spiritualitu ako odpoveď na hlboké existenčné otázky.Zdieľať

Kým táto cesta k prežívaniu viery je reakciou na zmeny v kultúre, máme pred sebou aj jednu významnú vnútrocirkevnú úlohu. Vrátiť sa k základným ideám Druhého vatikánskeho koncilu, aby si ich vnútorne osvojila väčšina katolíkov.

Domnievam sa, že toto je aj jednou z pohnútok pápeža Františka pre zvolanie synody o synodalite. Jeho predchodca Pavol VI. v slávnej encyklike Ecclesiam suam označil dialóg za kľúčovú tému dneška a metódu, ktorá má napomôcť prijatie súčasného sveta a spoluprácu s ním.

Pavol VI. požadoval viac dialógu so sekulárnou kultúrou, s inými náboženstvami, kresťanskými cirkvami a vnútrocirkevný dialóg. Ak cirkev dozreje k tejto zmene myslenia, bude to mať dosah na transformáciu náboženstva v spoločnosti. Dialóg nás môže zbaviť zbytočného strachu z pluralitného sveta, vliať nám viac zdravého sebavedomia a otvorenosti v komunikácii s inými.

Kresťanstvo síce nie je jednotiacim prvkom spoločnosti ani význam cirkví ako ucelených systémov nie je taký ako v predošlých storočiach, no úloha kresťanskej viery ako prvku, ktorý vnáša Boží pohľad na život jednotlivca a spoločnosti a vedie ľudí k jednote pod Kristovou vládou, zostáva.

Zdá sa, že dialóg ako rozhovor dvoch partnerov s rovnakou dôstojnosťou sa dnes stáva zásadným prostriedkom na prekonanie dichotómií v cirkvi a v spoločnosti. V ňom sa môžu zrodiť duchovné iniciatívy, ktoré neskôr môžu viesť k vonkajším štrukturálnym zmenám a novým formám prežívania katolíckej viery.