Pohľad brata Filipa Tri odtiene veľkonočných dní

„Najdôležitejšia hodina je vždy prítomnosť.

Najdôležitejší človek je vždy ten, ktorý práve stojí pred tebou.

A najviac najdôležitejšie dielo na svete je navždy Láska…“

                                                                          mystik Eckhart

Nedeľu čo nedeľu chodievam z filiálky do inej filiálky zaviesť domov babku, ktorá ako jedna jediná odtiaľ chodí do kostola. Milujem tú cestu naspäť, keď v tichu auta prechádzam údolím, ktoré elegantne obklopujú prívetivé kopce. Z nich na mňa zvyknú hľadieť aj kone, aj ovce. Tam zažívam esprit vnímavosti. Keď idem tým údolím, zažívam aspekt, v ktorom inak vidím, inak cítim, inak prežívam.

Všetko je dokonalé a život sa harmonicky odvíja. Do modlitieb a obeda mi ostáva 28 minút, a tak je to jediný čas, keď jazdím ukrutne pomaly nielen preto, aby som sa kochal krajinou, ale aj preto, lebo celú moju myseľ obsadzujú neodbytné myšlienky toho, čo žijem, toho, čo tu žijeme…

Nie sú to žiadne veľké otázky života a smrti, „len“ také „obyčajné“ zážitky „všedného“ dňa. Niečo som tu musel dať do úvodzoviek, lebo čo ak dnes ide práve o to, aby sa tie obyčajné obrazy stali matériou môjho rozjímania, nech konečne viem pochopiť kontext?

Teraz ani neviem, čo ma na tej ceste melancholicky podfarbeným údolím zamestnáva viac. Či babka vo štvrtej lavici, ktorá si počas pozdvihovania rozbaľovala cukrík tak ticho a tak nenápadne, že to už hlasnejšie a nápadnejšie ani nemohlo byť?

Či štyri maloleté deti, ktoré rómska matka vyobliekala na obrady vzkriesenia ako znak úcty a vďaky, že sme jej počas týchto dní pomohli s potravinami? Pred obradmi im gestikulačne vysvetľujem, že tu nie sú v správnom čase, lebo som vedel, že slovensky nerozumejú ani slovo a obrady búdu trvať dva a pol hodiny. Napriek tomu tvrdili, že je to pre ne v pohode a ostanú. Po hodine aj pätnástich minútach, práve počas mojej kázne, sa zdvihli a odišli. Niektorí okolosediaci si mysleli, že je to na znak protestu proti tomu, čo hovorím. Niektorí sa pohoršovali, lebo: „Načo prišli a sadli si do prvej lavice, keď teraz rušia odchodom, ktorý oči kole?!“

Ibaže ja som vzhľadom na okolnosti vedel, že to sú hrdinovia veľkonočných dní.

V tom údolí prejazdu mi nevdojak prišlo na um aj to, ako sa prepájajú Vianoce s Veľkou nocou. Nielen skrz sneženie, ako si už triviálne s nádychom humoru teraz hovorievame. Skôr preto, že po mojom texte o prísnej povianočnej žene sa mi ozvala lekárka z trnavskej nemocnice, kde som počas kovidu slúžil. Vraj sa rozhodla systematicky mesiac čo mesiac platiť elektriku chudobnej Márii, ktorá sa o ňu delila so svojou odpojenou susedou. Cítil som nesmiernu vďačnosť, pretože keď som to Márii prišiel zvestovať, ukázala mi šek s nedoplatkom 676,41 €. Táto lekárka zachránila elektriku pre trinásť ľudí. V duchu jej dobrorečím.

Koniec koncov, keď sme v kríze so všetkou našou pomocou, Boh vždy skrze dobrotivého človeka s niečím príde, lebo On pracuje na zemi skrze ľudí.

A tak mi za volantom prišiel na um chlapík zo Zlatých Moraviec, ktorý nám zadovážil veľkú paletu zemiakov aj cibule, aj oleja – inak neviem, čo by som tu dával domorodcom v tieto veľkonočné dni.... 

V myšlienkach sa mi potuluje aj obraz spústy prázdnych alkoholových fliaš, ktoré som našiel vo veľkonočné ráno pred modlitebnou v inej filiálke, pretože v areáli tej modlitebne je aj športovisko, kde sa schádzajú mladí. Mimochodom, to ihrisko je stavané na florbal, nie na hádzanú. :-)

Možnože by ma malo tešiť, ako veľkolepo mládež dokáže osláviť vzkriesenie Krista. Ibaže napokon sa mi kdesi v podvedomí kvasia len slová klasika, ako si v mladosti svojej, idúc po povrchu, budú môcť voliť – možno už o chvíľu – len z dvoch možností. „Buď pätu kríža, alebo guľku do hlavy“, povedané symbolickou rečou.

Koniec koncov, keď sme v kríze so všetkou našou pomocou, Boh vždy skrze dobrotivého človeka s niečím príde, lebo On pracuje na zemi skrze ľudí.

Keď sa končí cesta údolím, stáčam to na Fiľakovo popri domoch, ktoré sú niečo ako fiľakovské Beverly Hills. Ľudia tam totiž žijú svojím životom v novopostavených nadrozmerných bungalovoch. Sem-tam ešte niekde treba dokončiť bazén alebo dvojgaráže.

Už dlho som nikoho z tamtých ľudí nevidel naživo. Raz som tam na pieskovisku zazrel dieťa. Pozeralo na to moje prechádzajúce auto, až sa mi na chvíľu zdalo, že jeho tvár odráža sny, ktoré plánuje žiť, keď sa mu raz podarí rozlomiť steny tejto pozlátkovej klietky. Hm, a ako sú asi na tom práve jeho rodičia?

Idem zo slávnostnej omše, bolo na nej trinásť ľudí, prevažne dôchodcov. Ďakujem za nich, za všetkých! Avšak naozajstné duchovné znovuzrodenie našej farnosti závisí od toho, či sa naše slovo, modlitba, ale najviac svedectvo (ak by dajaké bolo) môže dostať k týmto ľuďom. K tým „zvyšným“ tisícom z nášho regiónu.

Viem, že oni by v chráme nemohli počuť o „milosti, ktorá plynie zo zmŕtvychvstania, keď Spasiteľ položil za nás svoj život na dreve kríža a jeho krvou sme všetci vykúpení“.

V logike veci by ľudia z Beverly odpovedali: „Ale nie, nie, nie, kvôli mne to vôbec nemusel robiť, ja som o to nestál ani o to nestojím, ani si to neviem prakticky predstaviť, ako by to bolo možné. Ako by nejaká násilná smrť niekoho spred dvetisíc rokov mohla a mala zachraňovať mňa??!?! Za mňa teda určite nie. Bodka.“

Prichádzam k stopke na začiatku mesta. Tu treba vždy dať pozor, aby ma dajaký ozrutný rozbehnutý kamión nezvalcoval.

Lamentovali mi nedávno ľudia v rokoch pred naším kostolom: „Ach, páter, keď my zomrieme, kto už potom bude chodiť do kostola?“ Jeden pragmatik v tom hlúčiku sucho skonštatoval: „Darmo je, mladí dnes Boha nechcú.“

To sú však také naše subjektívne pravdy.

Objektívna by mohla znieť takto: „Mladí nevedia, čo odmietajú, keď sa povie Boh. Keby vedeli, vrúcne by zatúžili…“

Avšak to, čo teraz najviac definuje moje clivé veľkonočné úvahy na kolesách, sú tri odtiene tej istej hodnoty: VZŤAHU.

1. Objektívne chudobnú rodinu, ktorú som navštívil pred Vianocami, som navštívil aj teraz. V tom predvianočnom čase to bola pokorná rodina – matka a dve dcéry bývajúce v jednej miestnosti, ktorá má predsieň a v nej naprataná kuchynka. Ale všade bolo čisto a voňavo, povedal by som, že pre narodenie Ježiša prestreté. Horela tam sviečka, jedna z dcér práve miesila na bodak (to je názov pre rómsky chlieb). Druhá dcéra si čítala nejakú knihu. V kachliach horel oheň a presvital do miestnosti. Niečo pokorné z tej domácnosti doľahlo v tom priestore na mňa.

Lenže teraz pred Veľkou nocou tam už mamička mala nasťahovaného kamaráta, akéhosi rýchlokvaseného druha. Ten tam doviedol so sebou ďalší pár, ktorý nemal kde bývať. Už od dverí sa tam na mňa vyvalil pach, chlad a ohlušujúca tac tac tac muzika. Bolo tam nafajčené a spoločný záchod vonku na dvore bol taký došpinený, že bolo naň ťažké aj pozrieť, nieto ešte dosadnúť. Ale oni boli vysmiati, posilnení vifonkou a čúčom. Tá starostlivá predvianočná matka bola teraz akoby v delíriu opojenia zo života a „slobody“.

Na dvoch spojených váľandách spali na sebe dva páry. Z priestorových dôvodov sa nad tým nemôžeme čudovať. Ani nad tým, keby pre prevládajúcu tmu imitovali zámenu manželiek.

Ale vo výraze tej kľúčovej matky som jasne videl, ako sa teraz nechá unášať.

Nevie síce ešte, aký náraz jej to prinesie, ale tu a teraz si to naplno užíva a letí sa jej dobre. Vďaka parazitovi, čo sa vyskytol v jej citovom živote, stáva sa nevedomky ničiteľkou svojich možností.

2. Po dlhšom čase mali sme tu na Zelený štvrtok umývanie nôh. Šiestim mužom a šiestim ženám.

Spomedzi mužov oslovil som aj plnokrvného Cigána Laciho, otca trinástich detí a môjho dobrého kamaráta, ktorý by mnohým bielym mužom mohol ukázať, ako dravo sa dá a má pristúpiť k práci. Vedel som, že on je výborná voľba na umývanie nôh, ak tam má ísť o vzorku ľudí našej farnosti. 

Laci večer na dohodnutý čas poctivo prišiel. Malo to však jednu chybu. Prišiel značne opitý. A špinavý, lebo zrejme niekde párkrát spadol. Oprašoval som ho vzadu v kostole, aby vyzeral aspoň trochu k svetu, zatiaľ čo on mi stále bľabotal: „Prepáč, prepáč, Filip, prosím, prepáč mi to... ja viem, že som napitý... bol som v Maďarsku pracovať a stále mi nenabehli peniaze, keď ich teraz najviac potrebujem, tak som sa opil, som sa opil a opil som sa…“

Už-už som mu išiel povedať, že v takomto stave mu nemôžem umývať nohy; ale potom mi blyslo hlavou, že Kristus umyl nohy svojmu zradcovi. A tento Lacko nie je žiadny zradca, ale ubolený muž, ktorý prepadol momentálnej frustrácii.

Tak som ho tam na prednú lavičku posadil. Najskôr sa všetkým prihováral, ale potom sa upokojil. Počas samotného umývania nôh sa zdráhal ako Peter, až napokon všetko prijal. Svoje rozpaky chcel ešte zakryť humorom, lenže aj tak som videl, ako má slzy na krajíčku.

Bol autentický, rovnako ako jeho bosé nohy natlačené v pantofliach a ultra vysoko nahriate. Aj voda v prenosnom umývadle si to musela hneď všimnúť. :-)

Vždy som sa pýtal a pýtam sa už dvanásť rokov, odkedy ho poznám, ako by som sa v jeho reáliách, pri jeho šanciach a pri jeho preťaženostiach zachoval každý deň ja. Hocikedy mám dojem, že by som – aj voči sebe samému – zlyhával nepomerne viac.

3. Na Veľký piatok som po dlhšom čase túžil mať poklonu svätému krížu individuálne pre každého človeka v kostole. Zvyčajne to totiž býva tak, že kňaz aj asistencia si Krista uctia osobne a potom sa kríž na chvíľu vyzdvihne pre celé auditórium kostola na tichú poklonu.

Teraz som vyzval veriacich, aby každý, kto naozaj slobodne chce, pristúpil. Dal som možnosť, že ten, čo pristúpi, môže pobozkať rany Kristove, kto chce, môže sa iba dotknúť rukou Ježiša, a kto chce, môže sa len ukloniť.

Prišli si ho uctiť temer všetci. Veľká časť z nich bozkávala corpus, ďalšia sa ho citlivo dotkla, ďalší sa pred ním iba mierne uklonili. Ale bolo vidieť, že každému bol tento akt úcty pri kríži inak pravdivý a inak daný.

Sme slabí, nestáli, neistí sami sebou a zvláštne zajakaví. Avšak zároveň vedomí si svojich limitov vidíme, že to nemusí vždy byť s nami takto, že je každý deň kam rásť!!!!

Čo ma však najviac upútalo, boli približne traja ľudia v kostole, ktorí vôbec nevyšli z lavice a nepodišli ku krížu. Veľa nad nimi premýšľam a vnímam, ako im vlastne v duchu dobrorečím. Oni ostali na dištanc a ja verím, že v tomto (ne)prejave boli pravdiví. Pravdiví na spôsob každého, kto v rámci omše nepristúpi k Eucharistii. Vždy je to pre mňa znak, že taký človek má stále kontakt so svojím svedomím a jeho hranice nechce prekročiť ani za cenu toho, čo si pomyslia ľudia v kostole…

Tak či tak sa v tom nepristúpení bližšie k Podstate všetci podobáme. Sme slabí, nestáli, neistí sami sebou a zvláštne zajakaví. Avšak zároveň vedomí si svojich limitov vidíme, že to nemusí vždy byť s nami takto, že je každý deň kam rásť!!!!

Práve som na našom kláštornom dvore odparkoval auto a smerujem do refektára na modlitbu a obed. Sprevádza ma tam neodbytný pocit, že celá Veľká noc je aj príležitosť, aj pasca.

Príležitosť prestať si mýliť zmysel pre poriadok s Láskou.

Tá pasca spočíva v naivite ostať na povrchu a tváriť sa popritom ako hlboko ukotvený kresťan…